Keď ráno vstanem, obujem si topánky a zaviažem šnúrky, často sa pýtam sám seba: „Kto vyrobil tieto topánky?" Podobne rozmýšľam, keď sedím pri stole počas raňajok: „Kto vyrobil stôl a kto pracoval na farme, ktorá vypestovala ovos v mojej kaši?" Keď idem na každoročnú preventívnu prehliadku do ordinácie svojho lekára, pýtam sa: „Do akej triedy patrí sestrička?" Možno sa pýtate, prečo si kladiem tieto otázky. Nuž, je to preto, že sme bombardovaní myšlienkou, zjavne v rozpore s mojou skúsenosťou, že robotnícka trieda už neexistuje; že bola rozpustená a teraz sme všetci väčšinou „stredná trieda“.
/ Obrázok: USAID, Wikimedia Commons
Najmä po rozpade Sovietskeho zväzu v 90. rokoch sa stalo módou presadzovať myšlienku, že triedny boj je minulosťou, ba dokonca že robotnícka trieda už neexistuje. Mnohí odborníci naďalej chrlili články, knihy, výskumné práce, a tak ďalej, ktoré tvrdili, že počty v robotníckej triede sa masívne znížili, stala sa irelevantnou silou, alebo dokonca úplne prestala existovať.
Z akademického sveta sa spustila vlna propagandy. Príkladom toho bol text publikovaný v roku 1996 postmodernistickými spisovateľmi Janom Pakulskim a Malcolmom Watersom, The Death of Class, v ktorom tvrdili, že trieda je čisto historickým fenoménom a že triedna perspektíva sa dnes stala prekážkou chápania súčasnej spoločnosti. Uvádzajú: „...že triedy sa rozpúšťajú a že najvyspelejšie spoločnosti už nie sú triednymi spoločnosťami.“
Takýchto takzvaných „intelektuálov“ nezasiahol len rozpad Sovietskeho zväzu. Sedemdesiate roky minulého storočia boli svedkami rozšíreného hnutia robotníckej triedy po celom svete. Hnutie v máji 1968 vo Francúzsku, Horúca jeseň v roku 1969 v Taliansku a obrovský vzostup štrajkov a revolučných hnutí v kapitalistickom svete začali koncom 70. rokov 20. storočia ustupovať a v 80. rokoch došlo k prudkému poklesu štrajkov.
Veľké štrajkové hnutia boli porazené kvôli nedostatku revolučného vedenia. V Británii bol štrajk baníkov v rokoch 1984 – 1985 kľúčovým bodom obratu: obrovská bitka zo strany baníkov – niekedy s povstaleckými konotáciami – skončila porážkou. Podobné bitky prehrali v Taliansku (FIAT v roku 1980), Spojených štátoch (Reaganove opatrenia proti PATCO, riadiacim letovej prevádzky v roku 1981) a v mnohých ďalších krajinách.
Štrajk britských baníkov bol v rokoch 1984-85 kľúčovým bodom obratu / Obrázok: sludgegulper, Wikimedia Commons
To viedlo k útlmu triedneho boja, poklesu členstva v odboroch v mnohých krajinách a strate dôvery v reformné a stalinistické strany, ktoré boli zodpovedné za porážky robotníckej triedy. To malo zase vplyv na mnohých akademikov, ktorí sa predtým prikláňali k ľavici. Pakulski a Waters to zohľadnili, keď napísali:
„S klesajúcou oddanosťou marxizmu, pádom sovietskeho komunizmu a slabnúcou príťažlivosťou socialistických ideológií na Západe trieda stráca svoj ideologický význam. Pravica aj ľavica stráca záujem o triedne problémy. Pravica obracia svoju pozornosť na morálku a etnicitu, zatiaľ čo kritická ľavica sa čoraz viac zaujíma o otázky rodu, ekológie, občianstva a ľudských práv. […] Triedne rozdelenia strácajú svoj samozrejmý a všadeprítomný charakter. […] Triedny radikalizmus už nie je témou dňa v intelektuálnych salónoch a na univerzitných kampusoch. Trieda je pasé najmä medzi zástancami postmodernistickej avantgardy a praktikantmi novej rodovo, eko- a etno-centrickej politiky."
To všetko postihlo aj tradičné masové strany robotníckej triedy, ako napríklad Labour Party v Británii. Obrovské množstvo ľudí z týchto organizácií odišlo, zatiaľ čo pravicové krídlo si upevnilo svoju moc. Následkom toho všetkého bol vzostup blairizmu. A v súlade s myslením ľudí ako Pakulski a Waters John Prescott, bývalý podpredseda vlády za Blaira, pred všeobecnými voľbami v roku 1997 uviedol, že „všetci sme stredná trieda“. Medzitým Tony Blair vo svojom prejave na konferencii Labouristickej strany v roku 1999 slávne vyhlásil, že „triedny boj sa skončil“.
Nie všetci akademici však tvrdia, že trieda stratila zmysel. Akademici Geoffrey Evans a James Tilley napríklad tvrdili, že správy o „smrti triedy“ v Británii sú predčasné. O tendencii odpisovať robotnícku triedu napísali:
„Vzostup strednej triedy bol často vnímaný ako indikátor konca triedneho rozdelenia a politického významu triedy. Zmenšujúce sa rozdiely medzi sociálnymi triedami sa považujú za prirodzený dôsledok deindustrializácie, zvýšeného bohatstva, väčšieho poskytovania blahobytu a rozpadu tradičných triednych spoločenstiev. V extrémnom prípade sa tvrdí, že „dynamika trhu práce podporovaná sociálnym štátom rozpustila sociálne triedy“ (Beck a Beck-Gernsheim 2002, s. 203). Zostáva nám teda amorfná sociálna štruktúra zbavená triednych rozdielov: spoločnosť, v ktorej je každý strednou triedou alebo nemá žiadnu triedu.“ (Geoffrey Evans a James Tilley, The New Politics of Class: The Political Exclusion of the British Working Class, OUP Oxford, 2017)
Avšak Evans aj Tilley pri obhajobe myšlienky, že robotnícka trieda existuje, poukazujú na zmenšovanie jej veľkosti a rast takzvanej strednej triedy. Lenže táto „stredná trieda“ sa jasne venuje námezdnej práci a preto patrí z marxistického hľadiska k robotníckej triede.
Čo znamená robotnícka trieda?
Veľa zmätku pramení z toho, že ako človek definuje „robotnícku triedu“. V akademickom svete sa mnohí pozerajú na úroveň vzdelania alebo príjmu, aby určili svoju triedu. To však ignoruje skutočnú podstatu toho, čo znamená robotnícka trieda. Nejde o to, akú hudbu počúvate, či čítate ten či onaký román, či máte vysoké alebo nízke mzdy. Byť súčasťou robotníckej triedy alebo proletárom znamená, že ak si chcete zarobiť na živobytie, musíte predať svoju prácu niekomu inému.
Veľa zmätku pochádza z toho, ako definujeme robotnícku triedu / Obrázok: U.S. Department of Agriculture, Wikimedia Commons
Marx a Engels hovorili o „triede moderných námezdných robotníkov, ktorí nevlastnia žiadne vlastné výrobné prostriedky, a preto sú nútení predávať svoju pracovnú silu, aby mohli prežiť“. (Komunistický manifest) Robotníci, ktorí pracujú na montážnych linkách v automobilkách, uhoľných baniach alebo sedia pri stoloch a pracujú na počítačoch ako účtovníci alebo dizajnéri predávajú svoju pracovnú silu niekomu inému.
To, čo určuje vašu triednu pozíciu, je to, či vlastníte výrobné prostriedky alebo nie. Vlastníci sú nepatrnou menšinou kapitalistov a tí na oplátku platia mzdy miliónom robotníkov, ktorí sú u nich zamestnaní, aby produkovali zisk pre kapitalistov. Ak použijeme tieto kritériá, potom, keď sa pozrieme na aktuálne štatistiky globálne – na tvrdohlavé fakty – vidíme, že robotnícka trieda nielenže existuje, ale dokonca nikdy nebola väčšia, a to ako z hľadiska absolútnych čísel, tak aj z hľadiska jej relatívnej váhy v spoločnosti.
Vyspelé kapitalistické krajiny
Keď dnešní postmodernistickí myslitelia hovoria o znižovaní veľkosti robotníckej triedy, väčšinou majú na mysli priemyselnú robotnícku triedu, teda továrenských robotníkov vo vyspelých kapitalistických krajinách.
Tu musíme týmto ľuďom upozorniť, že robotnícku triedu netvoria len továrenskí robotníci. Nadhodnota sa nevyrába len v továrni, ale v celom procese výroby. Na finálnych produktoch, ktoré sa vyrábajú na spotrebu, teda prispieva aj počítačový programátor. Dopravný pracovník je nevyhnutný pre celkový proces, či už tento pracovník prepravuje suroviny z bane na spracovanie vo výrobnom závode, alebo či každý deň prepravuje milióny robotníkov na svoje pracoviská.
Upratovačka pracujúca pre dodávateľa, ktorý riadi upratovanie továrne, by sa dnes zaradila medzi servisných pracovníkov, napriek tomu že v skutočnosti prispieva k procesu priemyselnej výroby. Došlo tiež k stiahnutiu mnohých pracovných miest, ktoré boli predtým považované za súčasť výroby a teraz sú klasifikované ako služby, čo skresľuje štatistiky. Ako uvádza The Manufacturer, napríklad v Británii:
„Hoci sa príspevok výroby k HDP na papieri znížil, mnohé služby poskytované výrobcom, ktoré by sa kedysi považovali za súčasť výroby – ako napríklad stravovanie; čistenie; stavebné služby; bezpečnosť; logistika a tak ďalej – sú teraz rozdelené do rôznych oblastí hospodárstva.“
„Tieto príspevky však priamo závisia od výroby, pokiaľ ide o pokračovanie podnikania a v skutočnosti by sa mohli považovať za súčasť vstupu do HDP výroby. Mnohí preto požadujú, aby sa uznala skutočná hodnota výroby, čo by znamenalo, že široko uvádzaná hodnota 10 % hrubej pridanej hodnoty sa viac ako zdvojnásobí na 23 % a výrazne by ovplyvnila celkovú štatistiku výroby v Spojenom kráľovstve.“
Existujú aj ďalšie sektory robotníckej triedy, ktoré sa priamo nezúčastňujú na procese priemyselnej výroby, no napriek tomu zohrávajú kľúčovú úlohu. Prevažná väčšina zamestnaných si dnes vyžaduje určitú úroveň vzdelania, respektíve schopnosť zúčastňovať sa školenia atď. To si vyžaduje učiteľov, ktorí vychovávajú ďalšiu generáciu pracovníkov. Keď sa pracovníci zrania alebo ochorejú, musia byť „opravení“ a zaradení späť do výrobného procesu. Zdravotná sestra, o ktorej som hovoril predtým, sa stará o to, aby som bol zdravý a aby som mohol pokračovať v práci.
Tieto vrstvy sú teda tiež súčasťou robotníckej triedy ako celku. Či už pracujú v nemocnici alebo v škole. Aj oni pracujú za mzdu a pritom nevlastnia žiadne výrobné prostriedky.
Marxisti by nenamietali proti tomu, že v mnohých vyspelých kapitalistických krajinách došlo k zníženiu počtu priemyselných robotníkov. Napríklad v Británii dnes výroba zamestnáva 2,7 milióna ľudí v porovnaní s 8 miliónmi v 70. rokoch. Od 80. rokov minulého storočia vo vyspelých kapitalistických krajinách ako celku tento počet klesol z približne 195 miliónov na 155 miliónov (zníženie o približne 40 miliónov) a práve na to sa sústreďuje väčšina akademikov, keď chcú zobraziť obraz klesajúcich počtov robotníckej triedy.
Avšak globálne povedané, nielenže sa veľkosť priemyselnej robotníckej triedy nezmenšila, ale za posledných 40 rokov v skutočnosti enormne vzrástla. To si ukážeme neskôr.
Úloha produktivity práce
Dôležitým prvkom, ktorý tu treba pochopiť je, že produktivita práce v priemysle sa od priemyselnej revolúcie masívne zvýšila. Dnes oveľa menší počet priemyselných pracovníkov produkuje oveľa viac ako obrovské množstvo robotníkov v minulosti.
Napríklad od polovice 18. storočia do 80. rokov 20. storočia sa produktivita jedného textilného robotníka zvýšila 2 000-násobne, čo znamená, že jeden pracovník dnes dokáže vyrobiť množstvo textílií, ktoré by si pred dvoma storočiami vyžadovalo 2 000 pracovníkov. V poslednom období vidíme, ako v desaťročí 1979-89 produktivita vo výrobe rástla o 4,7 percenta ročne, čím sa dosiahol celkový nárast o 50 percent. To znamená, že v mnohých odvetviach sa vyrába rovnako alebo viac tovarov, a to aj napriek nižšiemu počtu zamestnaných pracovníkov.
A napokon, ako mohla zmiznúť pracovná sila v priemysle? Jeho úloha zostáva rovnako dôležitá ako kedykoľvek predtým: vyrábať veci, ktoré potrebujeme.
Skutočnosť, že menej robotníkov produkuje viac za kratší čas, ani zďaleka nepoukazuje na oslabenie robotníckej triedy, ale výrazne zvýšila ich moc. Napríklad v energetickom sektore je zamestnaných menej pracovníkov ako v minulosti po prudkom poklese za posledných 30 rokov v Británii na približne 175 000 zamestnancov. Ale tento znížený počet pracujúcich má objektívne obrovskú silu, pretože by mohli ochromiť celú ekonomiku, ak by vstúpili do štrajku. Predstavte si, že by sa elektrikári, plynári, naftári spolu s vodármi rozhodli štrajkovať koordinovane. Celá ekonomika by sa zastavila.
Keď dáme všetky tieto fakty dokopy, nie je prekvapujúce, že väčšinu populácie v Spojenom kráľovstve naďalej môžeme považovať za robotnícku triedu. Štúdia zverejnená na internetovej stránke British Social Attitudes ukazuje, že v období rokov 1983-2012 sa percento populácie, ktorú vnímame ako robotnícka trieda, sa trvalo pohybovalo okolo 60 percent.
Aby sme získali úplný obraz, je potrebné zachovať si globálny pohľad / Obrázok: Economics of Imperialism
Ignorujúc tieto do očí bijúce fakty, spomínaní postmodernistickí autori Pakulski a Waters tvrdia, že „...členovia triedy si musia byť vedomí svojej zhody a používať niektoré uznávané výrazy na kolektívne sebapopisovanie. Pocit rozdielu medzi „nimi“ a „nami“ je nevyhnutnou podmienkou pre formovanie triednych aktérov, čo predstavuje najrozvinutejšie príklady triednej artikulácie.“
Zdá sa, že to znamená, že ak ľudia nevidia „oni a my“, ak sa milióny pracovníkov nevnímajú ako príslušníkov inej triedy, potom trieda neexistuje. Je však samozrejmé, že to, ako sa človek vníma, nemusí byť nevyhnutne tým, čím je z hľadiska triedy, do ktorej patrí. Veľmi dobre platený pracovník, ktorý dostáva vysokú mzdu, sa môže považovať za „strednú triedu“, ale to nič nemení na skutočnosti, že ide o námezdných pracovníkov. A keď im kríza kapitalizmu zrazu ukáže, že ich práca je v ohrození, môžu sa zrazu prebudiť do ich skutočného triedneho postavenia.
Globálna robotnícka trieda enormne vzrástla
Aby sme získali úplný obraz, je potrebné zachovať globálny pohľad. Kapitalistický systém je svetový systém a kapitalisti presúvajú svoje investície po celom svete, snažiac sa maximalizovať svoje zisky. Preto zatvorenie priemyselných závodov napríklad v Británii nemusí nutne znamenať oslabenie robotníckej triedy v globálnom meradle.
Zníženie počtu priemyselných robotníkov vo vyspelých kapitalistických krajinách vôbec neznamená zmenšenie robotníckej triedy ako celku. Naopak, tieto úlohy budú nahradené inými formami námezdnej práce v iných sektoroch. A výrobné závody sa budú otvárať v krajinách, kde sú mzdy nižšie.
Ak odvrátime pohľad od vyspelých kapitalistických krajín a pozrieme sa na širší obraz vo svetovom meradle, uvidíme úplne inú situáciu, než akú vykresľujú naši postmoderní akademici. V tom istom období sa v „menej rozvinutom svete“ zvýšil počet priemyselných robotníkov z približne 190 miliónov na 500 miliónov. To je nárast o viac ako 300 miliónov. Vidíme teda, že zatiaľ čo vo vyspelých kapitalistických krajinách nastal určitý stupeň deindustrializácie, v globálnom meradle nastal obrovský stupeň industrializácie.
Údaje, ktoré máme napríklad pre Čínu, ukazujú, že priemyselná pracovná sila tam má viac ako 100 miliónov ľudí. Čínsky výrobný sektor v súčasnosti prispieva ku globálnej výrobe viac ako Spojené štáty.
V Indii sa počet pracovníkov vo výrobe odhaduje na približne 55 miliónov. V skutočnosti je indický výrobný sektor v absolútnom vyjadrení rovnaký ako vo Francúzsku a Taliansku a je väčší ako v Británii.
Aby sme vymenovali niekoľko ďalších príkladov: v Brazílii je počet pracovníkov vo výrobe viac ako 8 miliónov; vo Vietname okolo 12 miliónov; v Mexiku okolo 10 miliónov.
To všetko znamená, že priemyselná robotnícka trieda na celom svete nikdy nebola taká silná ako dnes. Najnovšie čísla v skutočnosti ukazujú, že počet priemyselných pracovníkov na celom svete teraz celkovo presiahol 700 miliónov – čo je skutočne enormná sila. Kvalitu života určuje prístup k jedlu, bývaniu, ošateniu, doprave atď. To všetko produkujú tieto milióny pracujúcich a neexistuje toľko postmodernistických výmyslov, ktoré by si mohli priať, aby táto trieda neexistovala.
Je úplne jasné, že robotnícka trieda nielenže existuje, no dokonca je to prevažná väčšina svetovej populácie / Obrázok: International Labour Organization
Ako sme ukázali vyššie, robotnícka trieda nepozostáva len z priemyselných robotníkov a existuje mnoho ďalších sektorov, ktoré tvoria robotnícku triedu, ako napríklad stavebníctvo, doprava atď.
Ak sa pozrieme na celkovú globálnu pracovnú silu podľa sektorov, nielen tých, ktorí pracujú v priemysle, máme nasledujúce čísla: počet pracujúcich v službách je 1,65 miliardy, v poľnohospodárstve 873 miliónov a v priemysle 758 miliónov. V roku 1991 bola celková globálna pracovná sila 2,35 miliardy. V tomto roku sa podľa Medzinárodnej organizácie práce (International Labour Organisation) očakáva, že dosiahne približne 3,6 miliardy.
Keď vezmeme do úvahy, že 25 percent svetovej populácie má menej ako 15 rokov a 10 percent má viac ako 65 rokov, zostáva približne 5 miliárd ľudí v produktívnom veku. Nech sa na to pozriete z ktorejkoľvek strany, tak je úplne jasné, že robotnícka trieda nielenže existuje, no dokonca je to prevažná väčšina svetovej populácie.
To oni sú hrobári kapitalizmu, ako vysvetlil Marx. Porážky triedneho boja v 70. rokoch umožnili triede kapitalistov dosiahnuť novú rovnováhu, dočasnú stabilizáciu systému. Umožnilo im to ísť do ofenzívy proti robotníckej triede kdekoľvek. Zobrali im práva, ktoré im priznali v predchádzajúcom období, v mnohých prípadoch rozbili odbory, zvýšili pracovné zaťaženie a z pracovnej sily vytiahli väčšie množstvo nadhodnoty.
Súčasťou tohto procesu bolo aj presúvanie investícií do oblastí sveta, kde by mohli nájsť lacnejšiu pracovnú silu. Toto kapitalisti použili ako páku proti organizovaným robotníkom vo vyspelých kapitalistických krajinách a toto bolo obdobie ústupu pre robotnícku triedu. Odvrátenou stranou tohto procesu však bolo, že v globále bola robotnícka trieda ako celok početne posilnená. Objektívne povedané, rovnováha triednych síl preto nikdy nebola pre robotnícku triedu priaznivejšia ako dnes.
Toto je skutočná situácia. Ľudia, ktorí vyrobili moje topánky, stôl, pri ktorom sedím a jedlo, ktoré jem, v skutočnosti existujú. Úlohou kapitalistickej propagandy šírenej prostredníctvom masmédií, cez školy a vysoké školy, prostredníctvom kníh a článkov je však prinútiť masu pracujúcich veriť, že sú slabí a izolovaní a preto nemajú moc zmeniť spoločnosť.
V tejto úlohe im pomáhajú vodcovia odborov, labouristickej strany v Británii a všetci ostatní takzvaní „vodcovia“ robotníckej triedy, ktorí neustále zapredávajú robotnícke boje a pracujú, aby podkopali sebadôveru robotníckej triedy.
Ľudia na vrchole - kapitalisti - si však plne uvedomujú aká veľká v skutočnosti je robotnícka trieda a obávajú sa o svoju vlastnú budúcnosť, pokiaľ si táto trieda uvedomí svoju vlastnú silu.
Svetová hospodárska kríza je bezprecedentná z hľadiska rozsahu aj hĺbky. Jej účinky sa začínajú prejavovať v masových hnutiach, ako sme mohli nedávno vo Francúzsku a v Británii s veľkými štrajkovými vlnami; alebo povstalecké hnutia v Peru a na Srí Lanke. V každej krajine vidíme potenciál na revolučné zvrhnutie súčasného systému.
Robotnícka trieda sa pomaly prebúdza. Toto uvedie do pohybu mocnú silu, ktorou sa stala svetová robotnícka trieda. S revolučným vedením by sme mohli s ľahkosťou poraziť kapitalizmus. Úlohou marxistov je vybudovať revolučné vedenie.
Preložil Richard Briššo
Originál z In defense of Marxism, Fred Weston, 22 September 2023