„Zbrane, nie maslo!“ - Prezbrojenie Európy nevyhnutne zlyhá

Viceprezident USA JD Vance na februárovej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vyhlásil, že vzťah, ktorý Spojené štáty mali so starým kontinentom po desaťročia, sa skončil – len šesť týždňov dozadu. V dôsledku toho európski lídri zúfalo pobehujú z jedného samitu na druhý, na virtuálny míting alebo zhromaždenie tzv. „koalície ochotných“. Rozhliadajú sa na každú svetovú stranu a zároveň na žiadnu, v snahe vysporiadať sa s touto zásadnou zmenou prúdu v medzinárodných vzťahoch. 

Obrázok: New York Times

USA a Európa: zo spojencov rivali? 

Americký imperializmus podporoval Európu ako nárazník proti Sovietskemu zväzu takmer 80 rokov, výmenou za poslušnosť. Toto usporiadanie vyhovovalo európskemu kapitalizmu, pretože mohol posunúť veľkú časť svojich vojenských výdavkov svojmu mocnému bratrancovi na druhom brehu Atlantiku. 

Už to tak nie je. Americký imperializmus sa pod Trumpovým vedením rozhodol pokúsiť o porozumenie s Ruskom, aby sa vedel sústrediť na svojho hlavného súpera vo svete: Čínu. USA už nezvládajú čeliť obom naraz; sú v relatívnom úpadku. Nestalo sa to len tak - tento zlom bol v peci už od konca druhej svetovej. Teraz ho iba servírujú. 

Trumpovo správanie spôsobilo veľký šok v medzinárodných vzťahoch, ktorý nikto nemôže ignorovať. Ak s Ruskom uzavrú dohodu, európsky imperializmus sa ocitne vo veľmi pochmúrnej situácii. S Amerikou už nemôžu počítať – niektorí dokonca tvrdia, že sú z nich rivali alebo nepriatelia. 

Pri najlepšom dal Trump jasne najavo, že Spojené štáty už nebudú dotovať európske armádne zložky. Stiahnutie tzv. amerického obranného plášťa nemilosrdne odhalilo nedostatky európskeho imperializmu, ktoré sa nazbierali počas desaťročí jeho úpadku. 

Európska ekonomika trpí sklerózou. Nevie sa vyrovnať svojim rivalom v raste produktivity; Európa nie je jednotná kapitalistická ekonomika so spoločnou vládnucou triedou, ale skôr zväzok druhoradých a treťoradých mocností, každá so svojimi vlastnými záujmami, navzájom protikladnými. 

Reči o prezbrojení, žvásty o potrebe „nového lídra slobodného sveta“ (Kaja Kallasová, predstaviteľka Únie pre zahraničné veci), škrekoty typu „výdavky, výdavky, výdavky“ (Mette Frederiksenová, dánska premiérka) a bombastické sľuby Ursuly von der Leyenovej o obrannom rozpočte v hodnote 800 miliárd eur narazili čelom o realitu úpadku Európy ako významného svetového hráča. 

Kaja Kallasová. Obrázok: Európsky parlament

Neschopnosť Európy 

Pozrime sa napríklad na Kallasovej pokus naškrábať 50 miliárd eur pre súrnu vojenskú pomoc Ukrajine. Rusko túto zástupovú vojnu proti NATO a západnému imperializmu vyhralo. Európski lídri však odmietajú uznať realitu, pretože by tým priznali, že na východných hraniciach majú veľmi silnú imperialistickú mocnosť, ktorú nedokážu poraziť. Je to pre nich veľmi vážny problém. 

Mnohí z nich (zvlášť tí nemeckí) boli do vojny s Ruskom dotlačení Bidenom proti vlastným záujmom. Washington sa teraz z Ukrajiny sťahuje, ale Európania stále tlačia na pílu. Ich snahy predĺžiť vojnu však celému svetu iba odhalili ich neschopnosť. 

Kallasovej slávny balíček bol zredukovaný na 5 miliárd eur, kým sa vôbec európski vladári stihli stretnúť na samite. Tiež debatovali o využití zmrazených ruských majetkov ako náhradu za americké financie, dokonca chceli opäť eskalovať sankcie na Rusko. 

Na čom sa teda dohodli? Až na ničom. Ani na spomínaných skromných piatich miliardách na muníciu. Ruské majetky ostanú zmrazené. Ani len na sankciách, ktoré by reálne znovu uškodili viac Európe ako Rusku. Pardón, vyhrážali sa ohňom a sírou... ktoré majú prísť v čas neurčitý. Najlepšie na tom je, že toto vyhlásenie ani nebolo oficiálnym stanoviskom konferencie, lebo ho vetovali Maďari. 

Tento cirkus ukazuje, čoho je Európa reálne (ne)schopná. 

To isté sa dá povedať o Starmerovi a Macronovi, ktorí o sebe rozmýšľajú ako o nástupcoch Churchilla a de Gaulla, snažiacich sa o akési „mierové jednotky“ na Ukrajine. Na tých svojich veľkolepých samitoch sľubovali 30 000 vojakov chrániacich zem, nebo a more — tzv. „koalíciu ochotných“ (keďže nedokázali presvedčiť akúkoľvek inštitúciu), avizovali „operačnú fázu“... ale celé to stroskotalo. Dnes sa spomína už len malá sila okolo 10 000 ľudí, možno pod zástavou OSN, niekde ďaleko za aktívnym frontom, ponúkajúci miesto reálnej pomoci „uistenie.“

Fakty sú fakty. Ani Londýn, ani Paríž (Berlín dal jasne najavo, že nemá záujem) nemôžu poslať vojská na Ukrajinu bez podpory od USA (preto ich návštevy do Washingtonu s čiapkou dole) a súhlasu Ruska (ktoré to dávno zmietlo zo stola). Toto je skutočný pomer síl medzi Európou a Amerikou a Ruskom. 

Toto je len začiatok.

Európske zbrojenie a jeho limity 

Pozrime sa bližšie na plán Von der Leyenovej, menovaný ReArm Europe Plan (Plán na prebrojenie Európy) či Readiness 2030 (Pripravenosť 2030). Niektorým vládam je nepríjemné používať slovo „prezbrojenie,“ tak uprednostňujú „pripravenosť“ v záujme stráviteľnosti.  

Suma v titulkoch článkov a na tlačových konferenciách je 800 miliárd. Predsa sme vo veľkej núdzi. Avšak nie všetko, čo sa blyští, je zlato. 150 miliárd z toho má byť vo forme nového finančného orgánu EÚ - Bezpečnostná akcia pre Európu (SAFE). Časť z tých peňazí však pochádza zo zbytkov Plánu obnovy.

Peniaze v rámci programu SAFE sú vo forme pôžičiek, nie grantov. To znamená, že štáty EÚ, ktoré tieto peniaze použijú, nadobudnú ďalší nový dlh. Prvý kameň úrazu. Niektoré veľké európske ekonomiky, akými sú Taliansko alebo Španielsko, sa už teraz voči tejto iniciatíve hrubo ohradili. Pochopiteľne by oveľa viac preferovali granty. Spomenuté krajiny sú už bez tejto špekulatívnej, militaristickej schémy zaťažené obrovskými dlhmi (135% a 105% ich HDP). Rím a Madrid v podstate hovoria: „Chceme dotácie!“, ktoré by de facto preplatili bohatšie krajiny. To sa zas nepáči Nemecku. 

Členovia EÚ sa môžu slobodne rozhodnúť, či využijú pôžičky SAFE alebo nie, čo znamená, že ich mnohí odmietnu. 

A čo tých zvyšných 650 miliárd eur von der Leyenovej? No, viete, ani tie nie sú reálne peniaze, ale „koordinovaná aktivácia doložky o národnom úniku v rámci Paktu stability a rastu, ktorá členským štátom umožní flexibilne zvýšiť výdavky na obranu bez porušenia fiškálnych pravidiel EÚ“. V reči bežných smrteľníkov to znamená, že štáty Európskej únie budú môcť prekročiť jej fiškálne pravidlá bez následkov. Veľmi vznešene im odkazuje, že sa majú zadlžiť ešte viac. 

To pre mnohé jednoducho nebude možné. Také Francúzsko, druhá najväčšia ekonomika EÚ, má pomer dlhov k HDP 112% a deficitu k HDP 6.2%. Teraz si priam prešli mesiacmi politických kríz, v snahe pozbierať väčšinu v parlamente, ktorá by bola schopná a ochotná schváliť masívne škrty a dane, aby skrotili deficit. 

Je jasné, že oných 800 miliárd nikdy plne nezrealizujú. Problém je v tom, že ekonomika Európy proste nie je dostatočne silná na prezbrojenie, ktoré jej kapitalizmus potrebuje. 

Mimochodom, opatrenia zahrnuté v programe Pripravenosť 2030 boli vymožené prostredníctvom článku 122 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá umožňuje Európskej rade uplatniť núdzové opatrenia v prípade „prírodných katastrof alebo výnimočných situácií“, čím úplne obídu Európsky parlament. Veľmi demokratické. Prečo riskovať roztržky v ako-tak demokratickej debate, keď bruselskí byrokrati vedia, čo je pre kontinent najlepšie?  

Pripravenosť 2030 vidí „kritické nedostatky v spôsobilostiach“ v oblasti obrany. Ich dlhý zoznam zahŕňa: „protivzdušnú a protiraketovú obranu; delostrelecké systémy; muníciu a rakety; drony a systémy proti dronom; vojenskú mobilitu; umelú inteligenciu, kvantovú, kybernetickú a elektronickú vojnu; a strategické prostriedky a ochrana kritickej infraštruktúry vrátane strategickej leteckej dopravy, dopĺňania paliva vzduch-vzduch, informovanosti o námornej oblasti a ochrany vesmírnych prostriedkov.“ 

Človek sa potom zamýšľa: je aspoň jedna oblasť obrany, kde Európa nie je pozadu? 

Obrázok: Sweden Herald

Taliansko začalo vyjednávania s Elonom Muskom o využívaní jeho satelitného systému Starlink iba z toho dôvodu, že alternatívny systém európskych krajín, Iris2, bude spustený až v roku 2030! Podobne to je aj v iných sférach vojenského ekosystému. Európu by teda strategická autonómia vyšla veľmi draho. 

Ich plán naráža na ďalšie prekážky. Nemajú jednotnú armádu ani priemysel. Je totiž integrovaná s (čítaj: závislá od) amerického vojensko-priemyselného komplexu a infraštruktúry. NATO sa vo veľkej miere spolieha na Spojené štáty v kľúčových sférach, akými sú spravodajské služby, doplňovanie paliva vo vzduchu, protiraketová obrana a predovšetkým jadrové odstrašovanie. Uvedomili si, že sa na ne nemôže donekonečna spoliehať. 

Preto Pripravenosť 2030 tiež hovorí, že zakúpená vojenská výbava „nesmie byť obmedzovaná externými subjektmi, pokiaľ ide o údržbu, úpravu alebo modernizáciu kľúčových obranných systémov.“ Obávajú sa, že by Pentagon mohol deaktivovať alebo znefunkčniť určité funkcie európskych stíhačiek F35 vyrobených v Amerike. 

I keď niečoho takého pravdepodobne nie sú schopní, je pravdou, že „softvérovo definované zbraňové systémy vysoko sieťovej povahy“ stíhačiek sú závislé od logistických systémov a programov plne pod kontrolou Spojených štátov. Okrem toho spojenci USA, s výnimkou Izraela, ich nemôžu prevádzkovať a testovať bez povolenia od Washingtonu. 

Aby toho nebolo málo, Trump oznámil, že úmyselne znížia výkon novej generácie stíhačiek F-47 predaných iným krajinám o 10 %. „Asi to má zmysel, lebo raz našimi spojencami byť nemusia,“ povedal. Len ten fakt, že rozoberajú takého veci, naznačuje nový vzťah medzi americkým a európskym imperializmom. 

Vojna na Ukraine práveže prehĺbila závislosť Európy na amerických zbraniach. Medzi 2014-19 predstavovali 52 % všetkých dodávok vojenskej výbavy, v 2020-24 sa vyšplhali na 64 %. V dokumentoch Pripravenosti 2030 jeden článok hovorí, že obstarávanie musí byť od spoločností „so sídlom na území členských štátov, štátov EHP, EZVO alebo Ukrajiny,“ a že pochádzajúcich z týchto krajín „musia tvoriť aspoň 65 % odhadovaných nákladov na konečný výrobok.“ 

Tento článok si vynútili Francúzi. Chcú aby ich priemysel ťažil z vojenských výdavkov iných krajín. Snažia sa tým tiež zamedziť alebo aspoň obmedziť vplyv amerických, ale aj tureckých a britských spoločností. Európa nemá jednotný obranný priemysel, ale niekoľko národných. Francúzsko, Británia, Švédsko, Taliansko, každý si snaží presadiť svoje záujmy na úkor ostatných. 

Európa sa chce prezbrojiť a mať nezávislé postavenie vo svete. Má však dva zásadné problémy: roztrieštenosť a závislosť od USA. Neexistuje jednotná európska armáda, obranný priemysel, vojenské veliteľstvo. Existovať ani nemôžu, pretože nemajú ani jednotný trh a vládnucu triedu. EÚ zastrešuje 27 rôznych buržoázií, každá inej veľkosti a moci. Určité obdobie boli schopní presadiť čiastočnú integráciu. V súčasnom období krízy a vyčerpania však každá ťahá iným smerom. 

Napríklad takí Francúzi by chceli, aby sa Európa oslobodila od Ameriky a Británie, nahradzujúc to závislosťou od Francúzska. Nemcom sa to však až tak nepáči. Sú pre nich predsa blízka konkurencia, pričom USA je príjemne ďaleko. 

Nemecko chce zbrojiť 

Jedna krajina však zrejme naozaj má v pláne presadiť významné prezbrojenie: Nemecko. Nový kancelár Merz presadil legislatívu, ktorá povoľuje neobmedzený rozpočet pre armádu („pripravenosť“), spolu s 500 miliardami eur pre infraštruktúru počas 10 rokov, a to ešte pred zostavením vlády. Celkovo to bude stáť okolo jedného bilióna. 

Majú však tú výhodu, že následkom desaťročí brutálnych úsporných opatrení majú relatívne nízky štátny dlh (63 % HDP). Majú teda priestor pre manévrovanie, určite viac ako ich južní susedia. 

Nemecká vládnuca trieda dúfa, že tieto masívne dlhy naštartujú ekonomiku, ktorá už je tretí rok v recesii. Či a ako veľmi to bude úspešné sa ešte len uvidí. Trumpove clá im nepomáhajú. Štát môže do ekonomiky naliať koľko peňazí len chce, ale jej hlboké problémy len tak nevyrieši. 

Trpia nižším rastom produktivity ako ich rivali. Nemecko predbehli v kľúčových technológiách (elektrické batérie, elektrické vozidlá, fotovoltaické články atď.). Tiež ich tvrdo zasiahlo Američanmi vynútené odstrihnutie lacných ruských energií. 

Správy o tomto plánovanom zadlžení už teraz zvýšilo ceny nemeckých pôžičiek. Rovnako to dopadlo aj vo zvyšku Európy. Snahy vyriešiť problémy nemeckého kapitalizmu pomocou štátneho dlhu dopadnú tak ako v iných krajinách EÚ: obrovský dlh a neústupná inflácia.  

Preto presadzujú politiku „Nemecko na prvom mieste“ a nie sú ochotní pomôcť ostatným „priateľským“ buržoáziám. 

Honbu za militarizmom a strašenie Ruskom však vidíme po celej Európe. Komisárka EÚ pre rovnosť, pripravenosť a krízové riadenie (vznešený názov, že?) nedávno predstavila „súpravu na prežitie“ pre obyvateľov EÚ, aby si v prípade krízy vystačili 72 hodín bez pomoci. Krajiny diskutujú zavedenie alebo rozšírenie povinnej vojenskej dochádzky, ba niektoré krajiny už takéto kroky realizujú. 

Ohrozuje Rusko Európu? 

Je to iba propaganda? Ohrozuje naozaj Rusko Európu? Vpadnú ruské tanky do Poľska a Pobaltia?  

Podľa Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (IISS) ruský vojenský rozpočet dosiahol 13,1 bilióna rubľov (145,9 miliárd dolárov), čo predstavuje 6,4% ich HDP. To je o 40 % viac ako predošlý rok. Po úprave podľa parity kúpnej sily sa táto suma približuje 462 miliardám USD. V porovnaní, Európa medzitým od roku 2014 výrazne zvýšila svoje vojenské výdavky o 50 % v nominálnom vyjadrení a v roku 2024 dosiahne celkovú sumu 457 miliárd USD. V tomto prípade má zmysel upraviť ruský údaj o kúpnu silu, pretože porovnávame množstvo tankov, diel alebo munície za každý dolár, zvlášť v Rusku a v Európe. 

Rusko nielenže míňa viac ako celá Európa, ale aj vyrába viac munície, rakiet a tankov ako celé NATO vrátane USA. Podľa odhadov NATO, Rusko vyrába 3 milióny delostreleckých striel ročne. NATO, vrátane USA, vie vyrobiť menej ako polovicu z toho, konkrétne 1,2 milióna. Vďaka vojne na Ukrajine si vybudovali efektívny vojenský priemysel pod štátnou kontrolou, zatiaľ čo Západ je závislý od ťažkopádneho systému obstarávania od súkromných spoločností, ktoré sa po rokoch postupne zmenšilo. 

Podľa niektorých odhadov bolo Rusko v roku 2024 schopné zmodernizovať 1 550 tankov, 5 700 obrnených vozidiel a 450 diel všetkých typov. Výroba tankov stúpla o 220 %, obrnených vozidiel a diel o 150 % a munície s dlhým dosahom o 435 %. 

Ukrajinská vojna tiež kompletne transformovala spôsob, akým sa vedie vojna, konkrétne využívaním dronov (leteckých, pozemných a námorných), elektronického prieskumu a rušenia, atď. Vojny vždy rapídne napredujú technológie tým, že umožňujú testovanie rôznych nových taktík a vynálezov, ktorým sa druhá strana musí prispôsobiť. 

Bezpilotné lietadlá úplne zmenili vojnové prostredie, pretože umožňujú bojovníkom takmer nepretržitú vizuálnu kontrolu nad nepriateľom a nútia ho prispôsobiť operácie. Miesto tankových bitiek vidíme súboje kamikadze dronov. Pechota sa pohybuje v malých skupinkách. Na krátke vzdialenosti uprednostňuje motorky a dokonca aj elektrické skútre, lebo tanky a nákladiaky nie sú dostatočne rýchle a obratné na to, aby sa vyhli dronom. Rusi tiež začali používať drony ovládané 10 alebo 20 kilometrov dlhými optickými káblami, lebo tie bežné vedia elektronicky narušiť. Samozrejme, ukrajinská armáda sa prispôsobuje. 

Ukrajinské a ruské armády sú jediné na svete, ktoré majú s týmito novými metódami reálne skúsenosti. NATO sa im nedokáže vyrovnať, i keď skrz Ukrajinu získali určité vedomosti. Niektoré západné systémy sa osvedčili (napríklad ponorkové drony), ale ani tie najmodernejšie tanky, delá stredného a ďalekého dostrelu a protivzdušné systémy nemali väčší efekt. Vojna na Ukrajine dramaticky zmenila vojenský pomer síl v prospech Ruska. 

Tvrdenie, že Rusko chce obsadiť Európu, je však výmysel. Vládnuca trieda tým chce oprávniť masívne výdavky na obranu a zmierniť odpor verejnosti. Rusi si nemôžu dovoliť odsadiť ani západnú Ukrajinu, nie to napadnúť NATO. 

Predĺžiť vojnu chcú európski kapitalisti, ktorí sa obávajú o svoje diplomatické a ekonomické záujmy vo východnej Európe, keďže sa zdá, že Američania odtiaľ čoskoro vytiahnú. Dánska premiérka Frederiksenová povedala, že Ukrajina by mala ignorovať všetky červené čiary stanovené Ruskom. Tým potvrdila, že financovaním a zbrojením Ukrajiny chcú vyvolať konfrontáciu s Putinom. 

Vojna na Ukrajine je od začiatku vojnou NATO proti Rusku. Pre ruskú oligarchiu to je existenčná vojna o prežitie. 

Pre ňu ide o to, či Rusko bude suverénna krajina s vlastnými záujmami alebo kolónia zahraničných mocností. Ak sa jej zdá, že je jej nezávislosť ohrozená, bude konať. Videli sme to, keď sa Gruzínsko snažilo dostať do NATO v roku 2008 alebo keď si americký imperializmus podrobil Ukrajinu a nasťahoval tam svoje zbrane a vojakov.  

Putin pri rokovaniach s Trumpom požaduje stiahnutie vojsk, základní a rakiet NATO z východnej Európy. Pred vojnou na Ukrajine volali po novom „bezpečnostnom zriadeniu v Európe,“ ktoré by vyhovelo „národným bezpečnostným záujmom“ Ruska. Ruskí imperialisti tým chcú povedať: My sme v tomto regióne páni a vy to musíte priznať. Porážka Západu na Ukrajine ich výrazne posilnila.  

Obrázok: Salzburg Global

Záujmy európskeho imperializmu 

Nemecko si po páde stalinizmu rozšírilo sféru vplyvu do strednej a východnej Európy skrz svoju ekonomickú moc. Pomáhal mu americký imperializmus, ktorý chcel minimalizovať moc Ruska expanziou NATO smerom na východ. Keď už však na USA zrazu nie je spoľah, musia sa v záujme obrany svojej sféry prezbrojiť. 

Francúzi zbroja, lebo africké krajiny sa postupne pomocou ruských zbraní a jednotiek odtrhávajú od ich imperialistického bloku, tzv. francophonie. Porážka Ukrajiny by masívne zvýšila príťažlivosť ruského imperializmu vo francúzskych kolóniách. 

Je pravdou, že existujú určité rizikové oblasti, ako Podnestorsko (tenký pás územia medzi Ukrajinou a Moldavskom) a koridor Suwałki, najkratšou spojnicou medzi Bieloruskom a ruskou enklávou Kaliningrad. Tá leží na hranici medzi Litvou a Poľskom. V Pobaltí sú tiež ruské menšiny, ktoré čelia stupňujúcemu sa porušovaniu svojich jazykových a demokratických práv. 

Nejde ani tak o otvorený vojenský konflikt. Ten by bol veľmi nákladný a celý čas by riskovali použitie jadrových zbraní, ktorými disponujú obe strany.  

Skutočnou hrozbou pre európsky imperializmus v kríze je, že ho najväčšia svetová imperialistická veľmoc opustí alebo oslabí, pričom zároveň susedí s ďalším mocným imperialistom, ktorý vychádza z vojny masívne posilnený. Rusko má obrovský vplyv (vďaka najmä vojenskej sile a energetickým zdrojom), ktorým ohýba európsku politickú scénu. Niektoré krajiny (Maďarsko, Slovensko) sa rozišli s atlantistickým smerovaním dominantných mocností EÚ. Podobné politické prúdy rastú aj inde, rýchlejšie či pomalšie (Nemecko, Rakúsko, Česko, Taliansko). 

Európske buržoázie strážia zisky nadnárodných podnikov a predátorské imperialistické ambície, nie životy a domovy svojich občanov, ako to prezentujú. 

Európa zažíva dlhú, pretiahnutú krízu. Ak ju opustí USA, zosype sa. Hrozí jej, že si ju rozdelia súperiace imperializmy Ruska a Ameriky.  

Vojna, nie prosperita: Európa sa militarizuje 

Prezbrojenie a oživenie militarizmu má prísť na úkor sociálnych výdavkov. Generálny tajomník NATO Mark Rutte to opakovane zdôraznil, keď sa dožadoval zvýšenia výdavkov na obranu z 2 %, na ktorých sa dohodli pred 10 rokmi, na 5 % HDP. 

V Európe a Kanade už teraz míňajú na obranu oveľa viac ako pred dvoma rokmi, o 9,3 % viac v 2023 a až o 17 % v 2024. Ešte stále však 9 členov NATO nespĺňa 2 % cieľ, vrátane väčších štátov ako Španielsko, Taliansko, Belgicko a Kanada.  

Rutte to v Európskom parlamente povedal narovinu: „aby ste mohli zvýšiť vojenské výdavky, musíte znížiť výdavky v iných oblastiach.“ Spresnil: „Európske krajiny v priemere vynakladajú až štvrtinu svojho národného rozpočtu na dôchodky, zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie. Treba len malý zlomok týchto peňazí na to, aby sme výrazne posilnili obranu.“ 

Jeden dlhý článok od Financial Times, ktorý napísal jeho zástupca Janan Ganesh, mal jasný titulok: „Európa musí zredukovať svoj sociálny štát, aby vybudovala vojnový štát.“ Aby zažehnal akékoľvek pochybnosti, zdôraznil: „Obrana kontinentu bez škrtov v sociálnych výdavkoch jednoducho nepôjde.“ Ďalej vysvetlil, že sociálny štát, ktorý si Európa vybudovala po druhej svetovej, nie je „prirodzený stav vecí,“ ale skôr historická anomália. Jeho existencia bola možná mimo iného iba vďaka „neoficiálnej americkej dotácie skrz NATO, ktorá umožnila Európanom míňať nie na zbrane, ale na maslo.“ 

Keď píšu do finančných novín, ktorých publikum tvoria najmä samotní buržuji, stratégovia kapitálu si môžu dovoliť hovoriť jasne a bez úskokov. „Sociálny štát, ako ho poznáme, musí ustúpiť,“ poúča Ganesh, „aj keď to bude bolieť.“ Prečo?  Lebo ide o prežitie Európy (čítaj: európskeho imperializmu): „Cieľom je prežiť. Európa sa už nikdy nesmie ocitnúť v situácii, keď nad ňou majú moc ľudia ako americký viceprezident JD Vance. Všetky ostatné priority sú druhoradé.“ 

Nebavíme sa tu iba o samotnej EÚ, ale aj o Británii, kde Starmer uťal z invalidných dávok a príspevju na palivo v zime pre dôchodcov, aby mohol vyplatiť svoje záväzky vo vojne na Ukrajine a zvýšil výdavky na obranu. Všetko, aby sa zapáčil Washingtonu. 

Robotnícka trieda v Európe čelí totálnemu útoku na životné podmienky a výdobytky minulosti s cieľom financovať vojnové potreby európskeho imperializmu. Výber je jasný: zdravotníctvo alebo rakety, vzdelávanie alebo drony, dôchodky alebo delá. To všetko v mene márneho pokusu o udržanie postavenia európskeho imperializmu vo svete. Všetko zničia, len aby si európske firmy udržali nadvládu nad európskymi trhmi a inými krajinami. 

Toto bude ústredným bojiskom tried v nasledujúcom období. Každá politická entita si bude musieť vybrať stranu. Záujmy vládnucich tried sú v priamom rozpore so záujmami pracujúcich Európy. 

Nemalo by sa o tom ani debatovať. Organizácie pracujúcich, politické spolky a odbory po celom kontinente by mali sústavne bojovať proti vojne a militarizmu a obhajovať všetko sociálne výdobytky. Namiesto toho však vidíme žalostné správanie sociálnodemokratických a „ľavicových“ strán vo vláde (Španielsko, Nemecko, Británia, Švédsko, Dánsko, Nórsko), ktoré s radosťou uspokojujú imperialistické úchylky. Generálny tajomník druhého najväčšieho odborového zväzu v Británii, Unite, srdečne privítal Starmerovo oznámenie o zvýšení vojenských výdavkov, lebo to vraj vytvorí pracovné miesta. 

Strany, ktoré sú formálne naľavo od sociálnej demokracie, sa správajú ešte horšie. Nemecká Die Linke hlasovala za neobmedzený rozpočet v Spolkovej rade (Bundesrat) skrz ich zástupcov v dvoch regiónoch. V Španielsku má komunistická strana ministrov vo vláde Pedra Sancheza, ktorý presadzuje zvýšenie výdavkov na obranu, hoci to nevolá „zbrojenie“ ale „zvyšovanie bezpečnosti.“ 

Ako komunisti musíme mať jasno. Hlavný nepriateľ robotníckej triedy európskych krajín je doma. Je to naša vlastná vládnuca trieda. Naším východiskom by mala byť obrana dôchodkov, vzdelávania a zdravotníctva a všetkých výdobytkov minulosti. 

Ale to nesmie byť všetko. Európsky kapitalizmus v kríze chce prezbrojenie a militarizmus, aby si zachoval svoje postavenie vo svete. Robotnícka trieda musí stáť priamo proti záujmom vládnucej triedy doma i v zahraničí. Ak chceme bojovať proti vojne a úspore, musíme bojovať proti imperializmu a za zrušenie kapitalistického systému.