Vzťah komunistov k odborom bez omáčky

Robotnícke hnutie zažilo v jeho histórii mnoho veľkolepých skokov a vývojov. Jedným z nich bolo založenie odborov ako prvá organizačná jednotka proletariátu. Dlho museli znášať brutálne podmienky a bezmocnosť, dlho skúšali neefektívne metódy boja a učili sa skúsenosťou. Po prvýkrát v histórii triedneho boja sa pracujúci zjednotili do koherentného a organizovaného celku v boji za svoje práva. No dnes to s odbormi vyzerá celkom inak ako v 19. alebo skorom 20. storočí.

Komunisti, najrozvinutejšia časť robotníckej triedy, vždy bojujú proti tým, čo chcú hnutie za naše práva a svet bez vykorisťovania rozvrátiť a zničiť. No aj niektorým z tých najväčších revolucionárov sa krčí tvár, keď odbory kritizujeme. Predsa sú to robotnícke organizácie, takže by sme vždy mali s nimi stáť, nie?

My však nekritizujeme odbory, lebo chceme vidieť zánik nekomunistických organizácii a absorbovať ich členstvo ani nič podobné; kritizujeme ich, pretože chceme, aby prosperovali.

História odborov

Marx a Engels napísali v Komunistickom manifeste:

„S rozvojom priemyslu sa však proletariát zväčšuje nielen početne; koncentruje sa vo väčších masách, rastie jeho sila, ktorú pociťuje viac a viac. [...] Potom začnú robotníci vytvárať združenia (odbory) proti buržoázii. Združujú sa, aby si udržali výšku miezd. Zakladajú stále združenia, aby boli pripravení na budúce konflikty. Tu a tam spor s buržoáziou prerastie do vzbury.“

Mali v tom jasno: odbory sú produktom triedneho boja a objektívnych materiálnych podmienok, v ktorých sa proletariát nachádza. Nie sú výmyslom oného aktivistu či toho ideológa, ale dielom pracujúcich samotných.

Prvé moderné odbory začali vznikať v neskorom 18. a skorom 19. storočí. Ako bolo spomenuté, v tomto historickom období sa priemysel, komunikácia, transport, atď. rozvinuli natoľko, že si robotníci vedeli zakladať permanentné organizácie proti útlaku, napriek tvrdej perzekúcii. Predstavovalo to obrovský historický skok v triednom boji.

Spočiatku boli odbory vysoko militantné. Niet divu, museli pracovať kľudne aj 16 hodín denne za minimálny plat v extrémne nebezpečných podmienkach a prepchatých priestoroch. V takýchto podmienkach všetko, čo bolo za potreby, bol jeden zvlášť odvážny a/alebo inteligentný robotník, aby povedal: „Chlapi, bolo toho dosť! Individuálne nás porazia, musíme ísť všetci spolu!“ Myšlienka kolektívneho združenia sa potom rozšíri ako požiar počas suchého obdobia. Ako sa písalo v Leninových starých novinách: „Z iskry vznikne plameň!“

Prvý celonárodný odbor vznikol v roku 1830 v Británii.

Zásadný zvrat a degenerácia

V roku 1875 Marx napísal Kritiku Gothajského programu, ktorý mal zjednotiť sympatizantov Ferdinanda Lasalleho (mocného odborára, ktorý udržiaval priamu korešpondenciu s reakčným, ultra-konzervatívnym monarchistom, kancelárom a budovateľom Nemeckej ríše Ottom von Bismarckom) a jednou reformistickou socialistickou skupinou v Nemecku.

Marx ostro kritizoval sklon Gothajského programu k reformizmu a kolaborantstvu s pruskou vládou, hlavne zahrnutie výrokov o „slobodnom štáte“ a obhajobu námezdnej práce, teda dva hlavné nástroje k zotročeniu pracujúcich. Program hovoril o spravodlivom rozdelení ovocia práce, mimo iného. Znie povedome?

Ani Marx sa neštítil kritizovať iných socialistov, keď cítil, že sa odklonili od boja za skutočné oslobodenie pracujúcich más.

Nebola to náhoda. Po zlyhaných revolúciách roku 1848 kapitalizmus vstúpil do dočasného obdobia stability a prosperity. Robotníci už nemuseli bojovať tak tvrdo ako predtým, čo uvoľnilo priestor pre reformistov, oportunistov, kolaborantov, kariéristov, byrokratov ako Bernstein, Kautský, Lassalle, atď.

Odbory časom zdegenerovali a ich lídri sa usadili na teplé miestečká v dialógu s buržoáznymi vládami.

Odbory majú svoje tvrdé limity. Nie sú politicky vyhranené, ale združujú pracujúcich všetkých názorov. Fungujú ako prostriedok pre vyjednávanie a boj v rámci kapitalizmu.  Bez ľavicového, revolučného tlaku zdola upadnú.

Toto môže mať  katastrofálne následky. Logika tohto procesu viedla k tomu, že na vrchole imperialistickej konkurencie a globálnych bratovražedných vojnách robotnícke strany a odbory podporili svoje „národné buržoázie“ počas prvej a druhej svetovej vojny, najmä SPD v Nemecku pod Kautským.

Samozrejme, nie všetky. Vždy existovali militantné, revolučné, ľavicové zoskupenia, no často v menšine, vzácne vo väčšine. Vyzdvihneme The Great Railroad Strike (1877) v USA, The Winnipeg General Strike (1919) v Kanade, Generálny štrajk rokov 1936, 1968 vo Francúzsku, Generálne štrajky v 1920, 1948, 1989 v Československu, Štrajk baníkov v Británii (1984-85), atď.

Dnes sú militantné odbory veľmi vzácne, existujúce vo väčšom rozmere vo Francúzsku, Grécku, Indii a pod. Aj tam sú však motivácie lídrov otázne.

Na Slovensku a Česku sa organizujú jedno, možno dvoj hodinové štrajky, často na úzkych chodníčkoch alebo malých námestiach, aby sa to náhodou nevymklo spod kontroly. Keď sa sem-tam straší generálnym štrajkom, je odvolaný pri tých najmenších ústupkoch od vlády. Na Slovensku sme toto naposledy videli v 2022 a v Česku 2023. Tiež radi ohlasujú „výstražné štrajky“ alebo štrajkové pohotovosti, prevažne len v konkrétnych sektoroch, veľmi vzácne sú aj niečím viac.

Požiadavky sú minimálne, typu zvýšenia miezd o pár percent, úľava od nadčasov, „dôstojné zaobchádzanie so zamestnancami,“ sociálny dialóg (s buržoáziou, kvôli ktorej tieto problémy vôbec vznikajú) alebo odškodné po prepustení zamestnancov.

Lídri odborov nám odkazujú, že máme ostať realistickí. Že nemáme provokovať bordel. Sú úplne defenzívni; chcú si zachovať svoje miesta. I radoví odborári si ich obhajujú, buď lebo si nevedia predstaviť väčšie akcie alebo sa na osobnej úrovni identifikujú s odbormi, majú k nim emočný vzťah, majú tam kolegov, priateľov.

Keď sa niekoho spýtate či sa organizuje v odboroch, pravdepodobne dostanete odpoveď: „Odbory? To čo je?“ alebo „Hej, mám tam právnika, keby ma prepustia...“ Odbory sú pre ľudí často akýmsi pasívnym faktom života, nie mocným nástrojom na presadzovanie záujmov pracujúcich.

Nie je to vinou bežných odborárov, ale ich vedenia a slabej, reformistickej ľavice.

Vládne apatia, opatrnosť, performatívne činy a konzervativizmus.

Takáto pasivita a defenzívnosť však bola práve tým, čo odborom zlomilo krky počas neoliberálnej vlny 70. a 80. rokov, ktorú tak strašne preklínajú. Postavy typu Raegan a Thatcherová či Dzurinda vykreslili odbory ako skorumpované,

byrokratické, že iba brzdia ekonomiku a pri tom pýtajú od členov časť z výplaty. Odbory sa nevedeli brániť, z časti lebo nechceli stratiť svoje postavenie a lebo to bola do určitej miery pravda. Pracujúci vnímali pasivitu odborov a zároveň na západe neexistovala ľavicová sila, ktorá by odbory donútila konať a systematicky by vyvracovala pravicovú propagandu.

Nehovoríme, že odbory nikdy nesmú ustúpiť alebo pristúpiť k čiastočnej výhre. Nemáme ani zásadný problém s minimálnymi požiadavkami ako vyššie mzdy alebo kratší pracovný čas. Naopak, je to prirodzená súčasť hnutia. No to je o niečom úplne inom ako čo sa deje dnes.

Postoj komunistov

Zrady odborových byrokracií mali zásadný vplyv na ľavicové hnutie. Niektorí reformisti odhodili boj a kompletne sa identifikujú s odbormi, rôzni ultraľavičiari ich zase úplne odmietajú alebo sú za zakladanie „ľavicových odborov.“

Toto sú veľmi chybné stanoviská. Nekriticky podporovať odbory kompletne odzbrojí hnutie. Odmietanie reformistických, dokonca aj reakčných alebo políciou ovládaných odborov odstrihne ľavicový predvoj od širších más pracujúcich. Tento sentiment viedol k pomalej smrti mocnej Komunistickej strany Talianska, to isté v Nemecku, Holandsku, atď.

Súčasné vedenie odborov však odbory ničí. Preto ich kritizujeme.

Komunisti musia:

• Tlačiť na odbory k húževnatej ochrane pracujúcich.

  
  

• Viesť pracujúcich k organizovaniu sa v odboroch, i keď sú zradné a brzdia hnutie.

  
  

• Agitovať medzi radovými členmi a presviedčať ich o socialistickom programe.

  
  

• Vystupovať proti sociálnemu dialógu s buržoáziou, ktorá prospieva iba jej.

  
  

• Uznať občasný nutný ústupok, ale vždy odhaliť oportunistickú zradu.

  
  

• Hovoriť pravdu, i keď to je nepopulárne.

  
  

• Ísť za pracujúcimi tam, kde sú.

Pracujúci všetkých zemí, spojte sa!

Za sebaobranu pracujúcich!