ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Laissez faire ekonomika (ekonomika voľneho trhu) Adama Smitha mohla dať Darwinovi nahliadnuť do prirodzeného výberu, ale ako Engels poznamenal: „Darwin nevedel, akú trpkú satiru napísal na ľudí a predovšetkým na svojich krajanov, keď dokázal, že slobodná konkurencia, boj o existenciu, ktorý ekonómovia oslavujú ako najväčšiu historickú vymoženosť, je normálny stav v ríši živočíchov.“
DARWIN A MALTHUS
„Obyvateľstvo, keď nie je kontrolované, narastá geometrickou rýchlosťou. Množstvo potravín narastá iba lineárnou rýchlosťou.“ (Thomas Robert Malthus, The Principle of Population)
Laissez faire ekonomika (ekonomika voľneho trhu) Adama Smitha mohla dať Darwinovi nahliadnuť do prirodzeného výberu, ale ako Engels poznamenal: „Darwin nevedel, akú trpkú satiru napísal na ľudí a predovšetkým na svojich krajanov, keď dokázal, že slobodná konkurencia, boj o existenciu, ktorý ekonómovia oslavujú ako najväčšiu historickú vymoženosť, je normálny stav v ríši živočíchov.“ (Engels, Dialektika prírody, str.31) Darwina inšpirovala Malthusova Esej o populácii napísaná v roku 1798. Táto teória údajne ukazuje, že populácia, pokiaľ nie je obmedzená hladomorom, vojnou, chorobami, alebo inými prekážkami, rastie geometricky a zásoby potravín len lineárne (aritmeticky). Bolo preukázané, že je to nie je pravda.
Na rozdiel od Spencera chápal Darwin „schopnosť“ iba vo vzťahu k danému prostrediu, nie v absolútnom meradle dokonalosti. V skutočnosti ani jeden z týchto dvoch pojmov, „evolúcia“ a „prežitie najschopnejších“, s ktorými sa spája predovšetkým Darwinove meno, sa v prvých vydaniach Pôvodu druhov nevyskytuje. Tu sú jeho hlavné myšlienky vyjadrené slovami „premenlivosť“ a „prirodzený výber“. 18. júna 1862 napísal Marx Engelsovi: „Darwin, ktorého som si pozrel znova, ma rozosmial, keď hovorí, že aplikuje „malthuzovskú“ teóriu aj na rastliny a zvieratá, ako keby podstata pána Malthusa nebola práve v tom, že neaplikuje teóriu na rastliny a živočíchy, ale iba na ľudí - a s geometrickým radom - na rozdiel od rastlín a zvierat.“ Engels tiež zamietol Darwinov surový popis alebo žargón a hovorí: „Darwinovou chybou je, že v ‚prirodzenom výbere‘ alebo v ‚zachovaní najschopnejšieho“ mieša dve vonkoncom cudzie veci:
1. Výber pod tlakom preľudnenia, kde snáď ostávajú nažive predovšetkým najsilnejší, ale kde v niekoľkých ohľadoch môžu prežiť aj najslabší.
2. Výber vďaka väčšej schopnosti prispôsobiť sa zmeneným podmienkam, kde tí, čo prežijú, sú pre tieto okolnosti lepšie prispôsobení, ale kde toto prispôsobovanie môže vcelku znamenať práve tak pokrok, ako regres (napríklad prispôsobenie sa parazitnému životu je vždy regres).
Hlavná vec je, že každý pokrok v organickom vývine je súčasne aj regresom, keďže fixuje jednostranný vývin, vylučuje možnosť vývinu v mnohých ostatných smeroch.
To však je základný zákon.“ (Engels, Dialectics of Nature, str. 236, vydanie z r.1946, preklad sme upravili podľa knihy Dialektika prírody, str.271-272, aby bol v súlade s anglickým textom, pozn.prekl.)
Je zrejmé, že v prírode, kde panuje nedostatok alebo ohrozenie príslušníkov jedného druhu predátormi, existuje boj o prežitie, aj keď nie v Spencerovskom zmysle. „Nech už tu Darwin strelil čo ako veľkého capa, keď vo svojej naivite tak naverímboha prijal Malthusovo učenie,“ hovorí Engels, „ nám je predsa len jasné, že nepotrebujeme nijaké Malthusove okuliare, aby sme v prírode postrehli boj o existenciu – protirečenie medzi nespočetným množstvom zárodkov, ktoré príroda márnotratne produkuje, a nepatrným množstvom tých, ktoré vôbec môžu dozrieť; teda protirečenie, ktoré sa naozaj neraz rieši veľmi nemilosrdným bojom o existenciu.“ (Engels, Anti-Duhring, in Marx, Engels, Vybrané spisy, zv.4, str.116)
Mnoho druhov, aby maximalizovalo šance na prežitie, produkuje obrovské množstvo semien alebo vajec, a to najmä v prvých rokoch života. Na druhej strane ľudský druh prežil inými spôsobmi, keďže jeho vývin je veľmi pomalý a je potrebné veľké množstvo energie a úsilia na vychovanie veľmi malého a dlho dozrievajúceho potomstva. Naša výhoda spočíva v našom mozgu a jeho schopnosti učiť sa a zovšeobecňovať. Náš populačný rast nie je regulovaný smrťou veľkého počtu našich potomkov, a preto sa nedá hrubo porovnávať s inými druhmi.
Sama história nám poskytuje konečnú odpoveď na Malthusa. A.N.Whitehead poukázal na to, že od 10. do 20. storočia neustály rast populácie v Európe bol sprevádzaný všeobecne rastúcou životnou úrovňou. To sa nedá vtesnať do malthusovských teórií, aj keď zvážime otázku „kontrolovania“, prostriedku na „oddialenie nevyhnutného výsledku“. Tisíc rokov by mal byť dostatočný priestor, aby sa preukázala správnosť akékoľvek teórie. „Holá pravda,“ ako hovorí Whitehead, „je to, že počas tohto obdobia a v tejto oblasti (t.j. v Európe) bolo takzvané kontrolovanie také, že malthusiánský zákon predstavoval možnosť, nerealizovanú a bez žiadneho významu.“ (A. N. Whitehead, Adventures in Ideas, p. 77, naše zvýraznenie)
Whitehead poukazuje na to, že k údajnému „kontrolovaniu“ nedošlo ani v pomere k hustote obyvateľstva. Napríklad, mor nebol dôsledkom veľkosti populácie ale hlavne zlej kanalizácie. Liekom by bolo mydlo, voda, správna kanalizáci a nie kontrola plodenia. Tridsaťročná vojna znížila počet obyvateľov Nemecka o polovicu - pomerne drastická „kontrola“ populačného rastu. Vojna mala niekoľko príčin, ale žiadna z nich nebola nikdy spomenutá nadmerná populácia. A podľa nášho najlepšieho vedomia, nehrala znateľnú úlohu v žiadnej z ďalších vojen, na ktoré je európska história tak bohatá. Napríklad roľnícke povstania na konci stredoveku vo Francúzsku, Nemecku a Anglicku neboli spôsobené nadmernou populáciu. V skutočnosti k ním došlo presne v čase, keď populácia bola zdecimovaná čiernym morom. Na začiatku 16. storočia bolo Flámsko husto osídlené, napriek tomu si užilo oveľa vyššiu životnú úroveň ako Nemecko, kde zúfalá chudoba roľníkov prispela k roľníckej vojne.
Malthusove teórie sú z vedeckého hľadiska bezcenné, ale dôsledne slúžili ako zámienka pre najneľudskejšiu aplikáciu takzvaných politík trhu. Počas írskeho zemiakového hladomoru v 40-tych rokoch 19.storočia, v dôsledku ktorého počet obyvateľov Írska klesol z viac ako 8 miliónov na 4,5 milióna, anglickí landlordi v Írsku aj naďalej vyvážali pšenicu. Držiac sa dôkladne zásad voľného trhu odmietla „liberálna“ vláda v Londýne zaviesť akékoľvek opatrenia, ktoré by mohli zasahovať do voľného obchodu a cien, a zrušila dodávku lacnej kukurice Írom, čím odsúdila milióny na smrť hladom. Malthusianske princípy anglickej vlády obhajoval Charles Grenville, sekretár tajnej rady takto:
„... Stav Írska je úplne poľutovaniahodný a postačuje aby vyvolal beznádej: taká všeobecná dezorganizácia a demoralizácia, ľudia, až na vzácne výnimky, otupelí tvrdohlavosťou a ľahostajnosťou, bezohľadnosťou a krutosťou – každý chce urobiť čo najmenej a dostať čo najviac, sú bez ochoty sa prebudiť a prejaviť, čakajú od tejto krajiny pomoc v núdzi, a hnevajú sa na pomoc, ktorú dostanú; brutálne masy, ľstivé a nečinné, celý stav vecí protichodný a paradoxný. Zatiaľčo sú stále v ohrození, že hladomor bude pokračovať aj na budúci rok, nekultivujú pôdu a tá leží neosiata a neobrobená. Niet pochýb o tom, že ľudia sa vcelku nikdy nemali tak dobre ako v tomto roku hladomoru. Nikto nebude platiť nájom a v bankách je prebytok úspor. Za peniaze, ktoré dostanú z našich záchranných fondov, si kupujú zbrane miesto jedla, a potom strieľajú úradné osoby, ktoré prichádzajú, aby riadili distribúciu pomoci. Kým útočia na dozorcov s požiadavkami o prácu, vlastníci pôdy nemôžu nájsť pracovnú silu a robustní žobráci, ktorí sami o sebe hovoria, že sú v biede, sú zadržiavaní s veľkými sumami vo vreckách. 28. novembra 1846.“
Skutočný stav vecí opísal doktor Burritt, ktorý bol zdesený, keď videl mužov, ako pracujú na cestách s údmi opuchnutými takmer na dvojnásobok normálnej veľkosti. Telo dvanásťročného chlapca bolo „opuchnuté takmer na trojnásobok svojej obvyklej veľkosti a pretrhol ošúchaný odev, ktorý ho pokrýval“. Blízko miesta menom Skull, „sme míňali dav 500 ľudí, polovica nahá a hladná. Čakali na polievku. Upozornili ich na nás a ako som stál a díval sa so súcitom a údivom na túto nešťastnú scénu, môj sprievodca, gentleman s bydliskom vo východnom Skulle a lekár mi povedal: ‘Ani jeden z tých, ktorých teraz vidíte, nebude za tri týždne nažive: nie je to možné.‘ ... Denne tu zomiera 40 až 50 ľudí denne. Len dvadsať tiel má to šťastie že ich vôbec pochovajú. Ľudia sa zatvárajú do svojich chatrčí, aby mohli zomrieť spolu so svojimi deťmi a nevideli ich okoloidúci.“ (P. Johnson, Ireland, a Concise History, str. 102 - 103.)
Neexistoval žiadny dôvod, prečo by vtedy mali títo ľudia umierať od hladu, a neexistuje ani dnes, keď poľnohospodárom v Európskej únii a USA platia, aby nepestovali potraviny. Oni neboli obeťami prírodných zákonov, ale zákonov trhu.
Marx a Engels od začiatku odsúdili falošné teórie maltuziánstva. Engels, keď reagoval na argumenty „pátra Malthusa“, napísal v liste Langovi 29. marca 1865: „Tlak populácie nie je na prostriedky živobytia, ale na prostriedky zamestnania, ľudstvo by sa mohlo rozrastať oveľa rýchlejšie ako to požaduje súčasná buržoázna spoločnosť. Pre nás je to ďalší dôvod vyhlásiť túto buržoáznu spoločnosť za bariéru rozvoja, ktorá musí padnúť.“ Zavedenie strojov, nových vedeckých techník a hnojív znamená, že svetová produkcia potravín môže ľahko držať krok s rastom počtu obyvateľov. Hoci podiel obyvateľov zapojených do poľnohospodárstva neustále klesá, naďalej dochádza k obrovskému rastu produktivity. Rozšírenie poľnohospodárskej účinnosť, akú dosiahli vyspelé krajiny, na celý poľnohospodársky svet by prinieslo obrovský nárast produkcie. V súčasnej dobe sa využíva len veľmi malá časť obrovskej biologickej produktivity oceánu. Hlad a hladomory existujú predovšetkým v dôsledku ničenia potravinových prebytkov s cieľom udržať ceny potravín a z dôvodu potreby zachovať úroveň zisku poľnohospodárskych monopolov.
Rozšírený hlad v krajinách tzv. Tretieho sveta nie je produktom „prirodzeného výberu“, ale celkom určite problém umelý. Nie „prežitie najschopnejších“, ale chamtivosť hŕstky veľkých bánk a monopolov na zisky je to, čo odsudzuje milióny k životu v zúfalej chudobe a skutočným hladom. Len aby splatili úroky z nahromadených dlhov, sú najchudobnejšie krajiny nútené pestovať trhové plodiny na export, vrátane ryže, kakaa a ďalších potravín, ktoré by inak mohli použiť, aby uživili svojich vlastných ľudí. V roku 1989 Sudán neustále vyvážal jedlo, zatiaľ čo jeho ľudia hladovali na smrť. Odhaduje sa, že v Brazílii asi 400 tisíc detí zomiera každý rok od hladu. A pritom je Brazília jedným z najväčších vývozcov potravín. Z času na čas sa stále vynárajú na povrch rovnaké zdiskreditované myšlienky, ktoré sa pokúšajú vinu za hrozné podmienky Tretieho sveta zvaliť na to, že je tam „príliš veľa ľudí“ (čo znamená čiernych, žltých a hnedých ľudí). Vhodne pritom ignorujú skutočnosť, že pri neexistencii dôchodkov potrebujú chudobní roľníci mať tak veľa detí, ako je len možné (najmä synov), aby im pomohli v starobe. Takzvaný „populačný problém“ spôsobuje chudoba a nevedomosť. Ako sa zvyšuje životná úroveň a vzdelanie, rast populácie má tendenciu automaticky klesať. Medzitým je potenciál na zvýšenie produkcie potravín obrovský a je umelo držaný dole s cieľom zvýšiť zisky páru bohatých poľnohospodárov v Európe, Japonsku a USA. Masové hladovanie koncom 20. storočia je ešte odpornejší škandál, pretože je celkom zbytočné.
SOCIÁLNY DARVINIZMUS
Aj keď Marx a Engels veľmi uznávali Darwina, v žiadnom prípade neboli k jeho teórií nekritickí. Engels pochopil, že Darwinove myšlienky budú neskôr očistené a rozvinuté, čo potvrdzuje rozvoj genetiky. V novembri 1875 napísal Lavrovovi: „Z Darwinovho učenia prijímam evolučnú teóriu, ale Darwinovu metódu dokazovania (boj o existenciu, prirodzený výber), pokladám len za prvé, dočasné, nedokonalé vyjadrenie novoobjaveného faktu.“ A opäť vo svojej knihe Anti-Duhring: „No sama evolučná teória je ešte veľmi mladá, a preto je nepochybné, že ďalsie bádanie ešte veľmi významne pozmení dnešné, aj prísne darvinistické predstavy o procese vývoja druhov.“ (Engels, Anti-Duhring, in Marx, Engels, Vybrané spisy, zv.4, str. 478, 121)
Engels ostro kritizoval Darwinovu jednostrannosť ako aj sociálny darvinizmus, ktorý mal nasledovať. „Len čo začali Darwina uznávať,“ hovorí Engels, „videli tí istí ľudia všade už len boj. Obidve koncepcie sú oprávnené v úzkych hraniciach, ale obidve sú rovnako jednostranné a obmedzené. ... V prírode už teda nie je dovolené napísať si na zástavu len jednostranné heslo ‘boj’. Ale je celkom detinské chcieť zahrnúť celé mnohotvárne bohatstvo historického vývoja a jeho spletitosti do chudobnej a jednostrannej frázy ‘boj o život’. Tým sa povie menej ako nič.“ A ďalej vysvetľuje korene tejto chyby: „Celé Darwinovo učenie o boji o život je iba prenesením Hobbesovej náuky o bellum omnium contra omnes (vojna všetkých proti všetkým) a buržoáznej ekonomickej náuky o konkurencii, ako aj Malthusovej populačnej teórie zo spoločnosti na živú prírodu. Po takomto triku (jeho bezpodmienečná platnosť, najmä pokiaľ ide o Malthusovu náuku, je ešte veľmi sporná) je už potom veľmi ľahké preniesť tieto náuky zasa z dejín prírody do dejín spoločnosti a je už ozaj príliš naivné tvrdiť, že sme tým dokázali platnosť týchto tvrdení ako večných prírodných zákonov spoločnosti.“ (Engels, Dialektika prírody, str. 272, 273)
Paralely sociálneho darvinizmu so živočíšnym svetom prišli vhod prevažujúcim rasistickým argumentom, že hodnota človeka je založená na meraní ľudských lebiek. Podľa G.R. Brintona „európska alebo biela rasa stojí na vrchole zoznamu, africká alebo černošská na jeho konci“ (1890). Cesare Lombroso, taliansky lekár, tvrdil v roku 1876, že rodení zločinci sú v podstate opice, krok späť v evolúcii. Bola to súčasť túžby vysvetliť ľudské správanie výrazmi prirodzenej biológie - tendencia, ktorú ešte aj dnes môžeme pozorovať. „Boj o prežitie“ sa chápal, ako vrodený všetkým živočíchom, vrátane človeka, a slúžil na ospravedlňovanie vojen, dobýjania, šmeliny, imperializmu, rasizmu, ako aj triednej štruktúry kapitalizmu. Je to predvoj krutejších odrôd sociobiológie a teórií Naked Ape (Nahých opíc). Koniec koncov bol to W.S. Gilbert, ktorý vo svojej satire prehlásil:
„Človek Darwina, aj keď dobre vychovaný,
v najlepšom prípade je len opica oholená!“
Darwin zdôraznil, že „prirodzený výber bol najlepší, ale nie výhradný prostriedok modifikácie“. Vysvetlil, že adaptívne zmeny jednej časti môžu viesť k zmenám iných funkcií, ktoré nemajú žiadny vplyv na prežitie. Avšak na rozdiel od idealistického poňatia života, ktorý symbolizujú kreacionisti, darvinisti vedecky vysvetlili, ako sa na planéte vyvinul život. Bol to prirodzený proces, ktorý sa dá vysvetliť zákonmi biológie a interakciou organizmov s ich prostredím. Nezávisle od Darwina vybudoval teóriu prirodzeného výberu aj ďalší prírodovedec, Alfred Russel Wallace. To priviedlo Darwina publikovať svoju prácu po viac ako dvadsaťročnom meškaní. Avšak zásadný rozdiel medzi Darwinom a Wallaceom bolo, že Wallace veril, že ku všetkým evolučným zmenám alebo modifikáciam dochádza výhradne prirodzeným výberom. Ale nekompromisný hyper-selekcionista Wallace by odmietol prirodzený výber, ak by išlo o mozog a intelekt, uzatvárajúc, že tu zasiahol boh a stvoril toto jedinečné stvorenie!
Darwin vysvetlil, že evolúcia života, s jeho bohatými a rozmanitými formami, je nevyhnutný dôsledok reprodukcie života samotného. Po prvé, blízke potomstvo sa s menšími variáciami samo sebe podobá. Ale za druhé, všetky organizmy majú tendenciu produkovať viac potomstva, ako prežije a rozmnoží sa. Potomstvo, ktoré je lepšie vybavené, aby sa prispôsobilo svojmu okoliu, má najväčšiu šancu na prežitie a potom opäť jeho potomstvo mu bude podobné. Charakteristické znaky týchto populácií sa v priebehu času stále viac prispôsobia prostrediu. Inými slovami „najschopnejšie“ prežije a rozšíri svoje vlastnosti do celej populácie. Darwinova evolúcia je reakciou na meniace sa prostredie. Príroda „vyberá“ organizmy s vlastnosťami, ktoré im umožnia sa najlepšie prispôsobiť svojmu okoliu. „Evolúcia prirodzeným výberom,“ hovorí Gould, „nie je nič viac než len sledovanie tohto meniaceho sa prostredia pomocou diferenciálneho zachovania organizmov, ktoré majú také vlastnosti, aby v nich dokázali žiť.“ A tak prirodzený výber riadi chod evolučnej zmeny. Tento Darwinov objav opísal Lev Trocký ako „najväčší triumf dialektiky v celom obore organickej hmoty“.