ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Darwin chápal priebeh evolúcie ako postupný proces riadnych krokov. Postupovala konštantnou rýchlosťou. Držal sa Linnaeusovho motta: „Príroda nerobí skoky“. Táto predstava sa prejavila aj inde vo vedeckom svete, najviac u Darwinovho žiaka Charlesa Lyella, apoštola gradualizmu v oblasti geológie. Darwin bol tak oddaný gradualizmu, že na ňom postavil celú svoju teóriu. „Geologický záznam je veľmi nedokonalý,“ uviedol Darwin.
5 Marxizmus a darvinizmus
DARWINOV GRADUALIZMUS
„Občas sa hovorí, že stanovisko dialektiky sa zhoduje s evolučným. Nemôže byť pochýb o tom, že obe metódy majú viacero styčných bodov. Avšak medzi nimi je vážny a dôležitý rozdiel, ktorý, čo treba pripustiť, má ďaleko od toho, aby favorizoval učenie evolúcie. Súčasní evolucionisti zavádzajú do svojho učenia značnú prímes konzervativizmu. Chcú dokázať, že neexistujú žiadne skoky a to či v prírode alebo v histórii. Dialektika, na druhej strane, dobre vie, že v prírode a tiež v ľudskom myslení a histórii sú skoky nevyhnutné. Ale neprehliada nepopierateľný fakt, že vo všetkých fázach zmien prebieha rovnaký nepretržitý proces. Len sa snaží vyjasniť rad podmienok, za ktorých postupná zmena nutne vedie ku skoku.“ (Plechanov, Selected Works, Vol. 1, str. 480.)
Darwin chápal priebeh evolúcie ako postupný proces riadnych krokov. Postupovala konštantnou rýchlosťou. Držal sa Linnaeusovho motta: „Príroda nerobí skoky“. Táto predstava sa prejavila aj inde vo vedeckom svete, najviac u Darwinovho žiaka Charlesa Lyella, apoštola gradualizmu v oblasti geológie. Darwin bol tak oddaný gradualizmu, že na ňom postavil celú svoju teóriu. „Geologický záznam je veľmi nedokonalý,“ uviedol Darwin, „a táto skutočnosť do značnej miery vysvetľuje, prečo nemôžeme nájsť tú nekonečnú rozmanitosť, ktorá by dohromady spojila všetky zaniknuté a existujúce formy života tými najjemnejšími prechodovými stupňami. Kto odmieta tieto názory na povahu geologického záznamu, oprávnene odmietne celú moju teóriu.“ Tento darwinistický gradualizmus bol zakorenený vo filozofických názoroch viktoriánskej spoločnosti. Z tejto „evolúcie“ sú eliminované všetky skoky, náhle zmeny a revolučné zmeny. Tento antidialektický názor vládol vede až do dnešného dňa. „Hlboko zakorenený predsudok západného myslenia nás predurčuje hľadať kontinuitu a postupné zmeny,“ hovorí Gould.
Avšak tieto názory viedli k vášnivej polemike. Fosílny záznam má v súčasnosti množstvo medzier. Odhaľuje dlhodobé trendy, ale je tiež veľmi prerušovaný. Darwin veril, že tieto prerušenia sú kvôli chýbajúcemu záznamu. Akonáhle by boli objavené chýbajúce časti, odhalili by postupný plynulý vývoj prírodného sveta. Alebo nie? Proti gradualistickému prístupu vzniesli paleontológovia Niles Eldredge a Stephen Jay Gould teóriu evolúcie, nazvanú teóriou prerušovaných rovnováh, ktorá tvrdí, že fosílny záznam nie je tak neúplný, ako sa myslelo. Chýbajúce úseky by mohli odrážať to, k čomu skutočne došlo. Že evolúcia prebieha skokovito, skoky prerušujú dlhé obdobia stabilného, postupného vývoja.
„História života nie je kontinuum vývoja, ale záznam prerušovaný krátkymi, niekedy geologicky okamžitými epizódami masového vymierania a následnej diverzifikácie,“ hovorí Gould. Namiesto postupnej zmeny „sa súčasné mnohobunkové živočíchy prvýkrát bezosporu objavujú vo fosílnom zázname pred zhruba 570 miliónmi rokmi – a to ako dôsledok výbuchu, nie ako zdĺhavé crescendo. Táto ‚kambrická explózia’ označuje nástup (aspoň čo sa týka priameho dôkazu) prakticky všetkých hlavných skupín súčasných živočíchov - a to všetko v nepatrnom rozpätí, v geologických termínoch, niekoľkých miliónov rokov.“ (S. J. Gould, Wonderful Life, str. 54 a 24.)
Gould tiež poukazuje na jav, že hranice geochronologických období sa zhodujú s medzníkmi v evolúcii života. Toto poňatie evolúcie sa veľmi približuje marxistickému pohľadu. Evolúcia nie je nejaký plynulý, postupný posun od nižších k vyšším. Evolúcia prebieha skrz hromadenie zmien, ktoré prepuknú v kvalitatívnej zmene, a to revolúciou a transformáciou. Takmer pred sto rokmi polemizoval proti gradualistickému chápaniu evolúcie marxista George Plechanov:
„Nemecká idealistická filozofia,“ poznamenal, „sa rozhodne vzbúrila proti tak znetvorenému poňatiu evolúcie. Hegel sa z nej štipľavo vysmieval a nevyvratiteľne demonštroval, že ako v prírode tak aj v ľudskej spoločnosti predstavujú skoky tak dôležitú fázu evolúcie ako sa postupne mení kvantita. ‚Zmeny bytia,‘ hovorí, ‚spočívajú nielen v tom, že jedna kvantita prechádza do inej kvantity, ale tiež v tom, že kvalita prechádza do kvality, a naopak. Každá kvalitatívna zmena znamená prerušenie postupnosti a dáva javu novú vlastnosť, kvalitatívne odlišnú od predchádzajúcej.‘“ (G. Plechanov, The Development of the Monist View of History, str. 96-97.)
„Evolúcia“ a „revolúcia“ sú dve strany toho istého procesu. Odmietnutím gradualizmu hľadali Gould a Eldredge alternatívne vysvetlenie evolúcie a boli ovplyvnení dialektickým materializmom. Gouldov text o „prerušovaných rovnováhach“ načrtáva paralely s materialistickým poňatím dejín. Teória prirodzeného výberu je dobrým vysvetlením, ako sa druhy zdokonaľujú v tom, aké sú, ale neposkytuje uspokojivé vysvetlenie pre vznik nových druhov. Fosílny záznam ukazuje, že v minulosti došlo k šestim hlavným masovým vyhynutiam, na začiatku a na konci kambria (pred 600 miliónmi a 500 miliónmi rokmi) a na konci devónu (pred 345 miliónmi rokmi), permu (225 miliónmi rokmi), triasu (180 miliónmi rokmi) a kriedy (63 miliónmi rokmi). Na vysvetlenie tohto javu je potrebný kvalitatívne nový prístup.
Evolúcia nového druhu je poznačená evolúciou genetického zloženia, ktoré umožňuje príslušníkom nových druhov rozmnožovať sa medzi sebou, ale nie s príslušníkmi iných druhov. Nové druhy vznikajú oddelením sa od dedičného kmeňa. To znamená, ako vysvetlil Darwin, jeden druh pochádza z iného druhu. Strom života ukazuje, že k jednému rodovému kmeňu možno spätne vysledovať viacero druhov. Ľudia a šimpanzy sú rôzne druhy, ale majú jedného spoločného zaniknutého predka. Zmena z jedného stabilného druhu na iný prebieha rýchlo. K tejto transformácii nedôjde počas jednej či dvoch generácií, ale za prevdepodobne viac než stovky tisíc rokov. Ako komentuje Gould: „Môže sa to zdať, z hľadiska našich životov, ako dlhá doba, ale z geologického hľadiska ide o okamžik... Ak druhy vzniknú za stovky či tisíce rokov a potom pretrvávajú, takmer bez zmeny, niekoľko miliónov rokov, je doba ich vzniku len nepatrný zlomok jedného percenta ich celkovej existencie.“
Kľúč k tejto zmene spočíva v geografickej separácii, kedy sa malá populácia izoluje od hlavnej populácie na jej okraji. Táto forma špecializácie, nazývaná alopatrická, umožňuje rýchly vývoj. Akonáhle sa rodičovský druh oddelí, nedochádza viac k vzájomnému rozmnožovaniu. Akákoľvek genetická zmena sa upevňuje samostatne. Samozrejme, pri menšej populácii sa v porovnaní s rodičovskou skupinou môžu genetické variácie šíriť veľmi rýchlo. Môže k tomu dôjsť prirodzeným výberom, ktorý reaguje na meniace sa klimatické a geografické faktory. Keď sa dve populácie geneticky rozchádzajú, dosiahne sa nakoniec bod, kedy sa vytvoria dva druhy. Kvantitatívne zmeny dali vzniknúť kvalitatívnej transformácii. Ak sa niekedy v budúcnosti stretnú, budú už tak geneticky odlišné, že nebudú schopné sa medzi sebou rozmnožovať. Ich potomkovia budú buď chorí alebo sterilní. Podobné typy s rovnakým spôsobom života si budú skôr navzájom konkurovať, čo nakoniec povedie k vyhynutiu toho menej úspešného.
Ako Engels komentoval: „organický vývojový proces tak jednotlivca, ako aj druhov diferenciáciou je najpádnejším overením racionálnej dialektiky“. Opäť platí, že „čím viac sa rozvíja fyziológia, tým dôležitejšie sú pre ňu tieto neprestajné, nekonečne malé zmeny, a tým dôležitejšie je teda pre ňu aj skúmanie rozdielu vnútri totožnosti; staré abstraktné formálne stanovisko totožnosti, že na organickú bytosť treba pozerať ako na niečo jednoducho so sebou totožné, stále, zastaráva.“ Engels potom uzatvára: „Keď tu indivíduá, ktoré sa novým podmienkam prispôsobujú, ostanú nažive, a keď sa čoraz väčším prispôsobovaním pretvárajú na nový druh, kým druhé, stabilnejšie indivíduá odumierajú a napokon vymierajú a s nimi aj nedokonalé medzistupne, potom to všetko môže prebiehať a prebieha bez každého maltuzianizmu, a keby dokonca pripustili, že tu hrá nejakú úlohu, nemení nič na procese, môže ho v najlepšom prípade urýchliť.“ (Engels, Dialektika prírody, str.176, 186, 271)
Gould správne hovorí, že teória prerušovaných rovnováh nie je v rozpore s hlavným princípom darvinizmu, prirodzeným výberom, ale naopak, darvinizmus obohacuje a posilňuje. Richard Dawkins vo svojej knihe The Blind Watchmaker (Slepý hodinár) sa pokúša minimalizovať dialektickú podstatu Gouldovej a Eldredgeovej práce. Medzi „skutočným“ darwinovským gradualizmom a „prerušovanou rovnováhou“ nevidí veľký rozdiel. Hovorí: „teória prerušovaných rovnováh je gradualistická teória aj keď zdôrazňuje dlhé obdobia stagnácie ležiace medzi relatívne krátkymi zábleskami gradualistickej evolúcie. Gould sa dôrazom na svoju rétoriku uviedol sám do omylu...“ Dawkins potom dospieva k záveru, že „v skutočnosti sú všetci ‚gradualisti‘“.
Dawkins kritizuje prerušovačov (tých, čo uznávajú teóriu prerušovaných rovnováh) za útok na a skresľovanie Darwina. Hovorí, že Darwinov gradualizmus musíme vidieť v kontexte, ako útok na kreacionizmus. „Prerušovači sú potom naozaj takí istí gradualisti ako Darwin alebo akýkoľvek iný darvinista; len medzi výbuchy postupnej evolúcie vkladajú dlhé obdobia stagnácie“. Ale to nie je nejaký vedľajší rozdiel, to je podstata veci. Kritika slabosti darvinizmu neznamená podkopať jeho jedinečný prínos, ale dať ho dokopy s chápaním skutočných zmien. Až potom sa môže historický príspevok Darwina plne zavŕšiť ako vysvetlenie prirodzeného vývoja. Ako Gould správne hovorí, „moderná teória evolúcie nevyžaduje postupnú zmenu. V skutočnosti by priebeh darvinovských procesov mal priniesť to, čo vidíme vo fosílnom zázname. To, čo musíme odmietnuť je gradualizmus, nie darvinizmus.“ (Gould, The Panda’s Thumb, str. 151)