ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Organická príroda sa zrodila z prírody neživej; živá príroda vytvorila formu schopnú myslieť. Najprv sme mali hmotu bez schopnosti myslieť. Z nej sa vyvinula mysliaca hmota, človek. Ak je to tak, a z prírodných vied vieme, že je, je zrejmé, že matkou mysle je hmota, a nie myseľ je matkou hmoty. Deti nikdy nie sú staršie ako ich rodičia. ‚Duch‘ prichádza neskôr, a preto ho musíme brať ako potomka a nie rodiča... hmota existovala skôr než sa objavil mysliaci človek...
4 PÔVOD DUCHA
ZÁHADA MOZGU
„Organická príroda sa zrodila z prírody neživej; živá príroda vytvorila formu schopnú myslieť. Najprv sme mali hmotu bez schopnosti myslieť. Z nej sa vyvinula mysliaca hmota, človek. Ak je to tak, a z prírodných vied vieme, že je, je zrejmé, že matkou mysle je hmota, a nie myseľ je matkou hmoty. Deti nikdy nie sú staršie ako ich rodičia. ‚Duch‘ prichádza neskôr, a preto ho musíme brať ako potomka a nie rodiča..... hmota existovala skôr než sa objavil mysliaci človek, zem existovala dávno pred tým, než sa na jej povrchu objavil nejaký druh ‚ducha‘. Inými slovami, hmota existuje objektívne, nezávisle od ‘ducha‘. Ale duševné javy, takzvaný ‚duch‘, nikdy a nikde neexistujú bez hmoty, nikdy neboli nezávislé od hmoty. Myšlienka neexistuje bez mozgu, túžby nie sú možné, pokiaľ neexistuje žiadostivý organizmus... Inými slovami: duševné javy, jav vedomia, sú jednoducho vlastnosťou hmoty organizovanej určitým spôsobom, ‚funkciou‘ takejto hmoty.“ (Nikolaj Bucharin)
„Výklad mechanizmov mozgu predstavuje jednu z posledných zostávajúcich biologických záhad, posledným útočiskom tajomného mysticizmu a pochybnej náboženskej filozofie.“ (Steven Rose)
Ako sme videli, po celé stáročia bola ústrednou otázkou filozofie otázka vzťahu myslenia a bytia. Dnes, konečne, veľké kroky vpred, ktoré učinila veda, začínajú vrhať svetlo na skutočnú podstatu mysle a jej fungovanie. Tieto pokroky jasne potvrdujú materialistický názor. Týka sa to hlavne sporov ohľadom mozgu a neurobiológie. Tu prebieha útok na posledný úkryt idealizmu, čo idealistom nebráni tvrdohlavo viesť ustupový boj, ako ukazuje nasledujúci citát:
„Keď sa zistilo, že je nemožné skúmať tento nehmotný prvok stvorenia, mnohí ho zavrhli. Začali predpokladať, že skutočná je len hmota. A tak boli naše najhlbšie myšlienky ponížené len na produkty mozgových buniek pracujúcich podľa zákonov chémie... Môžeme študovať elektrické reakcie mozgu, ktoré sprevádzajú myšlienku, ale nemôžeme redukovať Platóna na nervové impulzy, alebo Aristotela na alfa vlny... Opisy fyzických pohybov nikdy neodhalia ich význam. Biológia môže skúmať len prepletajúci sa svet neurónov a synapsií.“ (Blackmore & Page, Evolution: the Great Debate, str. 185-6, naše zvýraznenie)
To, čo nazývame „duch“ je len spôsob existencie mozgu. Je to nesmierne zložitý jav, produkt mnohých miliónov rokov vývoja. Ťažkosti pri analýze zložitých procesov, ktoré sa vyskytujú v mozgu a nervovom systéme, a rovnako tak zložité vzájomné vzťahy medzi duševnými procesmi a okolitým prostredím boli príčinou, že správne pochopenie podstaty myslenia sa oneskorilo o stáročia. To umožnilo idealistom a teológom špekulovať o údajnej mystickej povahe „ducha“, koncipovanom ako nehmotná látka, ktorá sa ráčila dočasne ubytovať v tele. Pokrok modernej neurobiológie znamená, že idealisti sú konečne vytláčaní zo svojho posledného útočiska. Ako začíname odhaľovať tajomstvá mozgu a nervovej sústavy, začína byť stále jednoduchšie vysvetliť myseľ ako súhrn mozgovej činnosti, a tak nepotrebujeme hľadať pomoc u nadprirodzených hybných síl.
Podľa neurobiológa Stevena Rosea sú myseľ a vedomie „nevyhnutným dôsledkom evolúcie určitých mozgových štruktúr, ktoré sa vyvíjali v slede evolučných zmien na ceste k vzniku ľudstva... vedomie je výsledkom evolúcie konkrétnej úrovne zložitosti a stupňa interakcie medzi nervovými bunkami (neurónmi) mozgovej kôry, zatiaľ čo jeho forma sa pre každý jednotlivý mozog úplne mení v dôsledku jeho vývoja vo vzťahu k prostrediu.“ (Steven Rose, The Conscious Brain, str.31)
MYSEĽ AKO STROJ?
Predstavy o ľudskom mozgu sa v priebehu posledných 300 rokov od zrodenia modernej vedy a vzniku kapitalistickej spoločnosti značne zmenili. Spôsob, akým sa vnímal mozog, bol historicky poznačený existujúcimi náboženskými a filozofickými predsudkami. Pre cirkev bola myseľ „božím domom“. Mechanistický materializmus 18. storočia ho považoval za mechanický stroj. V poslednej dobe bol opísaný ako nepravdepodobný súhrn pravdepodobnostných udalostí. V stredoveku, kedy katolícka ideológia všetko ovládala, mal duch preniknúť všetkými časťami tela; mozog, telo, myseľ alebo hmota boli na nerozoznanie. S príchodom Kopernika, Galilea a nakoniec Newtona a Descarta, s jeho mechanickým materializmom, došlo k posunu.
Pre Descarta bol svet ako stroj a živé organizmy len určité typy hodín alebo hydraulických strojov. Práve tento karteziánsky obraz stroja začal vede dominovať a pôsobiť ako základná metafora legitimizujúca určitý svetonázor, ktorý za model živého organizmu považuje stroj, a nie naopak. Telo je nerozborný celok, ktorý, keď sa rozoberie na kusy, stratí svoje základné vlastnosti. Naopak stroje je možné demontovať, aby sme ich preskúmali, a potom dať znovu dohromady. Každá časť má inú a analyzovateľnú funkciu, a celok pracuje normálnym spôsobom, ktorý sa dá opísať pomocou fungovania jeho samostatných častí, ktoré narážajú na seba.
V každej ére obraz mozgu verne odrážal limity vedy daného obdobia. Mechanistický svetonázor 18. storočia odrážal skutočnosť, že najrozvinutejšia veda bola mechanika. Nevysvetlil snáď veľký Newton celý vesmír zákonmi mechaniky? Prečo by teda ľudské telo a myseľ pracovali iným spôsobom? Descartes prijal tento názor, keď popísal ľudské telo ako druh automatu. Ale pretože Descartes bol oddaný katolík, nedokázal sám pripustiť, že by nesmrteľná duša mohla byť súčasťou tohto stroja. Muselo to byť niečo samostatné, umiestnené v osobitnej oblasti mozgu, tzv. epifýze. Z tohto tajomného rohu mozgu vyšiel Duch, aby dočasne osídlil telo a dal stroju život.
„Tak sa vyvinula nevyhnutná ale fatálna disjunkcia západného vedeckého myslenia,“ hovorí Steven Rose, „dogma známa v prípade Descartesa a jeho nástupcov ako „dualizmus“; dogma, ktorá, ako ešte uvidíme, je nevyhnutným dôsledkom akéhokoľvek redukcionistického materializmu, ktorý v konečnom dôsledku nechce prijať, že ľudia nie sú „nič iné ako“ pohyb svojich molekúl. Dualizmus bol riešením paradoxu mechanizmu, ktorý tak umožnil náboženstvu a redukcionistickej vede odvrátiť na ďalšie dve storočia nevyhnutný súboj o ideologickú nadvládu. Bolo to riešenie, ktoré bolo v súlade s vtedajším kapitalistickým poriadkom, pretože v pracovné dni umožnilo, aby boli ľudia, ako obyčajné fyzické mechanizmy, spredmetnení a bez odporu využití, zatiaľ čo v nedeľu bolo možné posilniť ideologickú kontrolu tvrdením o nesmrtelnosti a slobodnej vôle všadeprítomného nehmotného ducha nepostihnutého traumami pracovného dňa, ktorými prešlo jeho telo.“ (S. Rose, Molecules and Minds, str. 23)
V 18. a 19. storočí sa predstava o mysli ako „duchovi v stroji“ zmenila. S príchodom elektriny sa mozog a nervový systém začali vnímať ako elektrické bludisko. Na prelome storočia sa objavila analógia založená na telefonickej centrále, kde mozog spracováva správy z rôznych orgánov. S érou masovej produkcie prišiel model obchodnej spoločnosti, ako je znázornený v tomto citáte z encyklopédie pre deti:
„Predstavte si váš mozog ako výkonnú riaditeľskú zložku veľkého biznisu. Je rozdelený, ako tu vidíte, do mnohých oddelení. V sídle úradu za veľkým stolom je generálny riaditeľ – samotné vaše vedomie. Má telefónne linky, ktoré vedú na všetky oddelenia. Okolo vás sú vaši hlavní asistenti – riaditelia Oddelení prichádzajúcich správ, ako je zrak, chuť, vôňa, sluch a pocit (posledné dve skryté za ústrednými orgánmi). Neďaleko sú tiež riaditelia Oddelení odchádzajúcich správ, ktoré riadia reč a pohyby rúk, nôh a všetkých ostatných častí tela. Samozrejme, do vašej kancelárie sa dostanú vôbec iba tie najdôležitejšie správy. Rutinné úlohy, ako je chod srdca, pľúc a žalúdka, alebo dohľad nad drobnými detailami svalovej práce vykonávajú manažéri Oddelení automatických činností v predĺženej mieche a manažér Oddelenia reflexov v mozočku. Všetky ostatné oddelenia tvoria to, čo vedci nazývajú mozog.“
S príchodom počítačov, ktoré vykonávajú ohromujúce výpočty, sa stáva nevyhnutnou paralela s mozgom. Samotný spôsob, akým počítače ukladajú informácie, bol nazvaný pamäť. Staviajú sa stále viac a viac výkonné počítače. Ako blízko sa môže počítač priblížiť ľudskému mozgu? Nakoniec, vedecká fantastika nám priniesla filmy ako Terminator, kde počítače vysoko prevýšili ľudskú inteligenciu a bojujú o nadvládu na svete. Napriek tomu, ako vo svojej poslednej knihe vysvetľuje Steven Rose: „Mozog nepracuje s informáciami v počítačovom zmysle slova, ale s významom. A význam je historicky a vývojovo tvarovaný proces, vyjadrený jednotlivcami v interakcii s ich prirodzeným sociálnym prostredím. A vskutku, jeden z problémov štúdia pamäte je práve to, že ide o dialektický jav. Pretože vždy keď pracujeme s našou pamäťou, istým spôsobom neustále pracujeme so spomienkami a pretvárame ich. Nie je to tak, že by sme ich len vyvolávali z nejakého skladu a po konzutácii vraciali nezmenené späť. Naše spomienky vytvárame vždy znovu zakaždým, keď si ich zapamätávame, či spomíname.“ (S. Rose, The Making of Memory, str. 91.)
ČO JE TO MOZOG?
Ľudský mozog je najvyšší bod, aký dosiahla evolúcia hmoty. Z fyzického hľadiska váži asi 1,5 kg, takže je ťažší ako väčšina ľudských orgánov. Jeho povrch je vráskavý ako orech a má farbu a konzistenciu pripomínajúce studenú kašu. Z biologického hľadiska je však veľmi zložitý. Obsahuje obrovské množstvo buniek (neurónov), pravdepodobne celkovo 100 miliárd. Ale aj to je nič, keď zistíme, že každý neurón je zasadený do hromady menších buniek zvaných gliové bunky, ktoré majú pre neuróny podpornú funkciu.
Mozog sa skladá z väčšej časti z koncového mozgu (cerebrum), ktorý je rozdelený na dve rovnaké časti. Povrchová oblasť sa volá mozgová kôra (cortex). Veľkosť kôry odlišuje ľudí od všetkých ostatných organizmov. Koncový mozog je rozdelený do regiónov alebo lalokov, ktoré zhruba zodpovedajú konkrétnej telesnej funkcii a spracovávajú zmyslové informácie. Za koncovým mozgom leží mozoček, ktorý dohliada na všetky drobné svalové pohyby tela. Pod týmito časťami je zhrubnutá stonka alebo mozgový kmeň, ktorý je pokračovaním miechy. Vedie nervové vlákna z mozgu cez miechu a do celej nervovej sústavy v tele, takže všetko môže komunikovať s mozgom.
Väčšia veľkosť mozgu, ktorá rozhodujúcim spôsobom odlišuje človeka od iných zvierat, sa docielila predovšetkým rozšírením tenkej vonkajšej vrstvy nervových buniek s názvom neocortex. Avšak, toto rozšírenie neprebehlo rovnomerne. Čelné laloky, súvisiace s plánovaním a predvídavosťou, sa rozšírili oveľa viac ako ostatné. To isté platí o mozočku v zadnej časti lebky, ktorý súvisí so schopnosťou získavať automatické zručnosti, ako je mnoho každodenných akcií, ktoré vykonávame bez premýšľania, ako jazda na bicykli, prehadzovanie prevodových stupňov pri jazde alebo zapínanie gombíkov na pyžame.
Mozog má svoj obehový systém, ktorý prináša živiny do oblastí vzdialených od zásobenia krvou. Prijíma veľkú časť krvi, ktorá nesie životu dôležitý kyslík a glukózu. Aj keď dospelý mozog tvorí iba 2% telesnej hmotnosti, jeho spotreba kyslíka je 20% z celkového - a u dojčiat až 50%. V mozgu dochádza k dvadsať percentnej spotrebe glukózy nachádzajúcej sa v tele. Plná jedna pätina krvi, ktorú prečerpá srdce, prechádza mozgom. Nervy prenášajú informácie elektricky. Signál, ktorý prechádza skrz nerv, prebieha ako elektrická vlna, impulz, ktorý prechádza z tela bunky ku koncu nervového vlákna. Takže jazyk mozgu pozostáva z elektrických impulzov, a to nielen ich množstvom, ale aj frekvenciou. „Informácie, na základe ktorých robíme rozhodnutia,“ píše Rose, „závisia od podnetov, ktoré dosiahnu naše telo, ako je svetlo a zvuk rôznych vlnových dĺžok a intenzít, kolísanie teploty, tlak na konkrétnych miestach kože, koncentrácia určitých chemických látok, ktoré deteguje nos alebo jazyk. V tele sa tieto dáta transformujú do radu elektrických signálov, ktoré prechádzajú cez jednotlivé nervy do centrálnych mozgových oblastí, kde navzájom interagujú a vytvárajú určitú reakciu.“
Neurón sa skladá z množstva častí (dendritov, tela bunky, axónu, synapsií), ktoré majú na starosti prenos informácií (správy prejdú z axónu na synapsie). Inými slovami, neurón je základná jednotka systému mozgu. Do každej koordinovanej svalovej činnosti sú zapojené tisíce motorických neurónov. Do zložitejšej akcie sa zapoja milióny - hoci dokonca aj milión predstavuje len asi 0,01 percenta ich celkového počtu v ľudskej mozgovej kôre. Ale mozog nemožno chápať ako sústavu jednotlivých dielcov. Aj keď analýza častí, z ktorých mozog pozostáva, je potrebná, ostáva len pri analýze týchto častí.
„Správanie mozgu možno skúmať na mnohých úrovniach,“ hovorí Rose. „Dá sa popísať kvantová štruktúra atómov, alebo molekulárne vlastnosti chemických látok, ktoré ho tvoria, elektrón-mikrografický vzhľad jednotlivých buniek v mozgu, správanie jeho neurónov ako interagujúceho systému, evolučná alebo vývojová história týchto neurónov ako v čase sa meniacej vzorky, behaviorálne reakcie jednotlivého človeka, ktoreho mozog skúmame, rodinné alebo sociálne prostredie tohto človeka a tak ďalej.“ (S. Rose, The Conscious Brain, str.28) Aby sme pochopili mozog, je nutné pochopiť komplexné dialektické vzájomné vzťahy všetkých jeho častí. Je potrebné dať dohromady celú škálu vied: etológiu, psychológiu, fyziológiu, farmakológiu, biochémiu, molekulárnu biológiu a dokonca aj kybernetiku a matematiku.