ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Ako sa niektorí pokúšali ukázať, že zhotovovanie nástrojov nie je základným rysom ľudstva, tak sa iní pokúsili ukázať to isté vo vzťahu k reči. Časť mozgu nazvaná Brocova oblasť je spojená s rečou a považovala sa za výnimočnú pre človeka. Dnes je známe, že sa táto oblasť nachádza aj u iných zvierat. Túto skutočnosť použili na spochybnenie predstavy, že osvojenie reči je unikátne pre človeka.
ĽUDIA A REČ
Ako sa niektorí pokúšali ukázať, že zhotovovanie nástrojov nie je základným rysom ľudstva, tak sa iní pokúsili ukázať to isté vo vzťahu k reči. Časť mozgu nazvaná Brocova oblasť je spojená s rečou a považovala sa za výnimočnú pre človeka. Dnes je známe, že sa táto oblasť nachádza aj u iných zvierat. Túto skutočnosť použili na spochybnenie predstavy, že osvojenie reči je unikátne pre človeka. Ale tento argument sa zdá byť veľmi slabý. Faktom zostáva, že existencia nijakého druhu ako takého okrem ľudí nie je závislá na reči. Reč je nevyhnutná pre spoločenský spôsob výroby, ktorý je základom ľudskej spoločnosti.
Aby sme preukázali, že ostatné živočíchy môžu do istej miery komunikovať, nie je potrebné skúmať správanie šimpanzov bonobo. Mnoho nižších druhov má celkom sofistikované systémy komunikácie - nielen cicavce, ale aj vtáky a hmyz. Mravce a včely sú spoločenské živočíchy a majú vysoko rozvinuté formy komunikácie. Tie však nepredstavujú inteligentné myslenie, či myslenie vôbec. Sú vrodené a inštinktívne. Majú tiež veľmi obmedzený rozsah. Rovnaké činnosti sa opakujú donekonečna a mechanicky, ale za to nie sú menej účinné. Ale málokto by ich považoval za reč, ako ju chápeme my.
Papagáj sa môže naučiť opakovať celé vety. Znamená to, že môže hovoriť? Je úplne jasné, že aj keď celkom dobre môže napodobňovať zvuky, nechápe, čo vlastne znamenajú. Ale podstatou zrozumiteľného jazyka je prenos významu. u vyšších cicavcov je situácia iná. Engels, ktorý bol vášnivý lovec, si nebol istý, do akej miery môžu psy a kone čiastočne rozumieť ľudskej reči a cítia sa frustrovane, že nemôžu hovoriť. Iste, úroveň porozumenia akú prejavuje šimpanz Kanzi v zajatí, je pozoruhodná. Napriek všetkému však existujú osobitné dôvody, prečo žiaden iný živočích okrem človeka, nemá reč. Iba ľudia majú vokálový trakt, ktorý umožňuje vyslovovanie spoluhlások. Žiaden iný živočích nemôže vysloviť spoluhlásky. Niektoré môžu vydávať mľaskavé a sykavé zvuky. V skutočnosti spoluhlásky možno vyslovovať iba so samohláskami, inak by sa redukovali na mľaskanie a syčanie. Schopnosť vysloviť spoluhlásky je výsledkom chôdze po dvoch, ako ukazujú štúdie na šimpanzovi Kanzi:
„Iba človek má vokálový trakt, ktorý umožňuje tvorbu spoluhláskových zvukov. Tieto rozdiely medzi našim vokálovým traktom a opičím, hoci sú relatívne malé, sú významné a možno ich spojiť s ďalším zdokonaľovaním vzpriameného postoja a súvisiacou potrebou držať hlavu vo vyváženej, vzpriamenej polohe nad centrom chrbtice. Hlava s veľkými ťažkými čeľusťami by nútila svojho nositeľa chodiť naklonene dopredu a bránila by rýchlemu behu. Aby sa dosiahlo vyvážené vzpriamené držanie tela je nevyhnutné, aby štruktúra čeľuste ustúpila a tak, aby sa šikmý vokálový trakt charakteristický pre opice naklonil do správneho uhla. Súbežne s redukciou dolnej čeľuste a sploštením tváre jazyk, namiesto toho, aby ležal celý v ústach, klesol čiastočne dole do krku, kde tvorí stenu orofaryngu (ústnej časti hltanu). Pohyblivosť jazyka umožňuje moduláciu orofaryngeálnej dutiny takým spôsobom, ktorý nie je možný u opice, ktorej jazyk sa celý nachádza v ústach. Podobne, ostrý ohyb supralaryngeálnych (nadhrtanových) dýchacích ciest znamená, že vzdialenosť mäkkého podnebia a zadnej strany krku je veľmi malá. Pohybom mäkkého podnebia, možno zablokovať nosový priechod, čo nám umožňuje vytvárať víry potrebné k vytvoreniu spoluhlásky.“
Bez spoluhlások by sme ťažko odlíšili jedno slovo od druhého. Ostávalo by nám len vytie a škreky. Tie môžu sprostredkovať určité množstvo informácií, ale sú nutne obmedzené:
„Reč má nekonečnú rozmanitosť a v súčasnej dobe iba ľudské ucho môže v týchto nekonečne rozmanitých vzoroch ľahko nájsť zmysluplné jednotky. A spoluhlásky nám to umožňujú.“ Ľudské deti sú od útleho veku schopné roztrieďovať spoluhlásky podobným spôsobom ako dospelí, čo vie každý, kto počúval „detskú reč“. Ich reč sa skladá z neustále opakovaných pokusov s kombináciami spoluhlásky a samohlásky, „ba-ba, pa-pa, ta-ta, ma-ma“ a tak podobne. Aj v tejto ranej fáze robí ľudské dieťa to, čo žiaden iný živočích nedokáže.
Takže môžeme konštatovať, že jediný dôvod, prečo ostatné zvieratá postrádajú reč je fyziologický? To by bola vážna chyba. Tvar vokálového traktu a schopnosť spájať samohlásky a spoluhlásky sú fyzické predpoklady pre ľudskú reč, ale nič viac. Iba zdokonalenie ruky nerozlučne späté s prácou a potrebou rozvíjať vysoko kooperujúcu spoločnosť, umožnilo zväčšiť mozog a reč. Zdá sa, že oblasti mozgu spojené s používaním nástrojov a rečou majú v ranom vývoji nervového systému dieťaťa ten istý pôvod a oddelia sa až v druhom roku veku, kedy Brocova oblasť vytvára diferencované okruhy s prednou predčelovou kôrou. To je samo o sebe zarážajúci dôkaz o úzkom vzťahu medzi zhotovovaním nástrojov a rečou. Reč a manuálne schopnosti sa rozvíjajú spoločne a tento vývoj sa aj dnes opakuje vo vývine ľudských dojčiat.
Dokonca aj najranejší hominidi z oldovanskej kultúry mali ďaleko lepšie manuálne schopnosti ako opice. Neboli to len „vzpriamené šimpanzy“. Zhotovenie aj toho najjednoduchšieho kamenného nástroja je oveľa zložitejšie, ako sa zdá. Vyžaduje si plánovanie a predvídavosť. Homo habilis musel plánovať dopredu. Musel vedieť, že niekedy v budúcnosti bude potrebovať nástroj, aj keď nemal takú potrebu v tom okamihu, keď objavil vhodný materiál. Starostlivý výber správneho druhu kameňa a zamietnutie iných, hľadanie správneho uhla, pod ktorým treba udrieť, to je dôkaz, že úroveň schopnosti myslieť bola kvalitatívne odlišná od opíc. Je nepravdepodobné, že by v tejto fáze neexistovali aspoň základy reči. Ale je tu aj ďalší dôkaz. 90% ľudí sú praváci a to je nezvyčajné. U iných primátov neexistuje takáto celková preferencia jednej strany. Opice môžu byť pravákmi alebo ľavákmi, ale ich počet v populácii je rovnaký, polovica. To, že u človeka je preferencia pravej ruky, úzko súvisí s manuálnou zručnosťou a rečou:
„Používanie jednej ruky viac ako druhej súvisí s umiestnením funkcie v opačnej mozgovej hemisfére. V ľavej hemisfére (väčšiny) pravákov sa popri manuálnej zručnosti nachádza aj oblasť rečových schopností. Pravá hemisféra sa špecializovala na priestorovú obratnosť.“
Tento jav chýba Australopithecovi, ale našiel sa v najstarších známych lebkách Homo habilis, prvého zhotoviteľa nástrojov. Je veľmi nepravdepodobné, že je to náhoda. U Homo erectus sú dôkazy zdrvujúce:
„Tieto tri rady anatomických dôkazov - mozgu, rečového aparátu a schopnosti používať nástroje – dávajú predstavu o dlhých, postupných zmenách na ceste k reči. Spolu s týmito zmenami v mozgu a rečovom aparáte dochádzalo k súbežným postupným zmenám ruky, zmenám, ktoré z nej robili stále vhodnejší inštrument pre zhotovovanie nástrojov a ich používanie.“ (S. Savage-Rumbaugh and R. Lewin, cit.d., str. 226-227, 228 a 237-238)
Zrod ľudstva predstavuje kvalitatívny skok vo vývoji. Tu si po prvýkrát hmota začína uvedomovať samu seba. Namiesto nevedomej evolúcie, tu máme začiatok dejín. Slovami Fridricha Engelsa:
„S človekom vstupujeme do dejín. Aj zvieratá majú dejiny, dejiny svojho pôvodu a postupného vývinu až po dnešný stav. No tieto dejiny si nevytvárajú ony samy, a pokiaľ sa na nich samy zúčastňujú, deje sa to bez ich vedomia a vôle. Naproti tomu ľudia, čím viac sa vzďaľujú od živočíchov v užšom zmysle slova, tým vedomejšie si vytvárajú svoje dejiny sami, tým menší je vplyv nepredvídaných účinkov, nekontrolovaných síl na tieto dejiny, tým presnejšie zodpovedá historický výsledok vopred stanovenému cieľu. Keď však posudzujeme dejiny ľudstva podľa tohto meradla, dokonca aj u najvyspelejších národov súčasnosti zistíme, že ešte stále je obrovský nepomer medzi vytýčenými cieľmi a dosiahnutými výsledkami, že prevládajú nepredvídané účinky, že nekontrolované sily sú oveľa mocnejšie ako sily, ktoré sa plánovite uviedli do pohybu. Nemôže to byť inak, pokiaľ najpodstatnejšia historická činnosť ľudí, tá činnosť, ktorá ich pozdvihla zo stavu zvieracieho do ľudského, ktorá tvorí materiálny základ všetkej ich ostatnej činnosti, výroba ich životných potrieb, dnes teda spoločenská výroba, je práve podrobená slepej hre nepredvídaných vplyvov nekontrolovaných síl a iba výnimočne uskutočňuje chcený cieľ, oveľa častejšie však jeho pravý opak.... Až vedomá organizácia spoločenskej výroby, v ktorej sa plánovite vyrába a rozdeľuje, môže ľudí pozdvihnúť z ríše ostatných živočíchov po stránke spoločenskej práve tak, ako ho výroba pozdvihla po stránke špecifickej. Historický vývoj robí takúto organizáciu zo dňa na deň nevyhnutnejšou, ale aj stále viac možnou. Od nej sa bude datovať nová dejinná epocha, v ktorej sami ľudia a s nimi aj všetky odvetvia ich činnosti, najmä prírodné vedy, dosiahnu rozmach, ktorý ďaleko zatieni všetko, čo tu dosiaľ bolo.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str. 30-31)