ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Život na otvorenej savane plnej predátorov nebol bezpečný. Ľudia nepatria k silným živočíchom a raní hominidi boli oveľa menší ako dnešní ľudia. Nemali ani silné pazúry ani silné zuby, ani by nemohli uniknúť levom a ďalším štvornohým dravcom. Jediný spôsob, ako prežiť, bolo rozvinúť vysoko organizované a spolupracujúce spoločenstvo a spoločné využívanie obmedzených zdrojov potravy. Ale rozhodujúcim krokom bola bezpochyby výroba artefaktov, počnúc kamennými škrabkami, ktoré sa používali na rôzne účely.
SPOLOČENSKÁ ORGANIZÁCIA
Život na otvorenej savane plnej predátorov nebol bezpečný. Ľudia nepatria k silným živočíchom a raní hominidi boli oveľa menší ako dnešní ľudia. Nemali ani silné pazúry ani silné zuby, ani by nemohli uniknúť levom a ďalším štvornohým dravcom. Jediný spôsob, ako prežiť, bolo rozvinúť vysoko organizované a spolupracujúce spoločenstvo a spoločné využívanie obmedzených zdrojov potravy. Ale rozhodujúcim krokom bola bezpochyby výroba artefaktov, počnúc kamennými škrabkami, ktoré sa používali na rôzne účely. Napriek ich zdanlivo jednoduchému vzhľadu to boli veľmi dômyselné a univerzálne nástroje, ktorých výroba si vyžadovala značný stupeň organizácie, plánovania a prinajmenšom základy deľby práce. Tu máme skutočné počiatky ľudskej spoločnosti. Slovami Engelsa:
„Ako sme už povedali, naší opičí predkovia boli družnými tvormi; je zrejmé, že pôvod človeka, najspoločenskejšieho zo všetkých živočíchov, nemožno odvodzovať od nespoločenských najbližších predkov. Ovládnutie prírody, ktoré sa začalo zdokonaľovaním ruky, prácou, rozširovalo pri každom novom pokroku obzor človeka. Na prírodných predmetoch objavoval neprestajne nové, dovtedy neznáme vlastnosti. Na druhej strane rozvoj práce nevyhnutne prispieval k tomu, že sa členovia spoločnosti užšie zomkli, keďže rozmnožoval prípady vzájomnej podpory, vzájomnej spoluprace, a každý jednotlivec si uvedomoval, že táto spolupráca je pre každého užitočná. Slovom, formujúci sa ľudia došli tak ďaleko, že si mali vzájomne čo povedať. Potreba si vytvorila orgán: nevyvinutý hrtan opice sa moduláciou pomaly, ale isto pretváral pre čoraz vyvinutejšiu moduláciu a orgány úst sa postupne učili vyslovovať jednu artikulovanú hlásku za druhou.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str. 149)
Zhotovovanie nástrojov, počiatky deľby práce, pôvodne medzi mužmi a ženami, rozvoj reči a spoločnosti založenej na spolupráci, to boli prvky, ktoré znamenali skutočný vznik ľudstva. To nebol pomalý, postupný proces, ale ďalší revolučný skok, jeden z rozhodujúcich zvratov v evolúcii. Slovami paleontológa Lewisa Binforda: „Náš druh sa objavil, nie ako dôsledok postupných, progresívnych procesov, ale náhle v relatívne krátkom časovom období.“ (citované v R. Leakey, cit.d., str. 45)
Vzťah medzi prácou a ostatnými faktormi vysvetlil Engels:
„Najskôr práca, po nej a spolu s ňou reč – to boli dva najpodstatnejšie podnety, ktorých vplyvom sa mozog opice pomaly premenil na mozog človeka, ktorý je pri všetkej podobnosti omnoho väčší a dokonalejší. A súbežne s ďalším zdokonaľovaním mozgu sa zdokonaľovali jeho najbližšie nástroje, zmyslové orgány. Tak ako reč vo svojom postupnom vývine nevyhnutne sprevádza príslušné zjemnenie sluchového orgánu, tak zdokonalenie mozgu vôbec sprevádza zjemnenie všetkých zmyslov. Orol dovidí oveľa ďalej ako človek, ale ľudské oko vidí na veciach viac ako orlie. Pes má omnoho jemnejší čuch ako človek, ale nerozozná ani stotinu tých zápachov, ktoré sú pre človeka určitými príznakmi rozličných vecí. A hmat, ktorý u opice existuje sotva v najhrubších začiatkoch, vyvinul sa až s ľudskou rukou, prácou.“
Hoci raní hominidi používali primitívne nástroje, ako je palica na kopanie, ktoré im sprístupnili stravu nepdostupnú iným opiciam, ich strava bola prevažne vegetariánska. Dopĺňali ju malé množstvá mäsa, ktoré získavali predovšetkým zo zdochlín. Skutočný prelom nastal, keď zhotovovanie nástrojov a zbraní umožnilo ľuďom prejsť na lov ako hlavný zdroj potravy. Spotreba mäsa nepochybne viedla k rýchlemu ďalšiemu zväčšovaniu mozgu:
„Mäsitá potrava“, píše Engels, „obsahuje takmer v hotovom stave najdôležitejšie látky, ktoré telo potrebuje na výmenu látok; súčasne so skrátením trávenia skrátila v tele trvanie ostatných vegetatívnych pochodov zodpovedajúcich rastlinnému životu a získala tak viac času, viac látok a viac energie na oživenie vlastného živočíšneho (animálneho) života. A čím viac sa vznikajúci človek vzďaloval od rastliny, tým viac sa aj povznášal nad zviera. Ako návyk na rastlinú stravu popri mäsitej urobil z divých mačiek a psov služobníkov človeka, tak návyk na mäsitú stravu popri rastlinnej podstatne prispel k tomu, že vznikajúci človek získal telesnú silu a samostatnosť. Najpodstatnejší však bol účinok mäsitej potravy na mozog, ktorému sa teraz látky potrebné pre výživu a rozvoj dostávali v oveľa hojnejšej miere ako predtým a ktorý sa teda mohol z pokolenia na pokolenie rýchlejšie a dokonalejšie vyvíjať.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str. 152)
To isté uvádza aj Richard Leakey, ako zásadnú zmenu v sociálnej organizácii. U väčšiny ostatných primátov existuje medzi samcami tvrdá konkurencia o styk so samicami. Odráža sa to vo veľmi značných rozdieloch vo veľkosti tela medzi, napríklad, samcami a samicami paviánov žijúcimi na savane. Takýto rozdiel môžno vidieť u raných hominidov ako Australopithecus afarensis. To naznačuje, že ich spoločenská štruktúru bola bližšia opiciam ako človeku. Inými slovami, fyzická zmena ako bipedalizmus, ktorá bola nepochybne zásadnou podmienkou evolúcie ľudstva, nás ešte neoprávňuje, na rozdiel od toho, čo hovorí Richard Leakey, charakterizovať týchto raných hominidov ako ľudí.
Medzi paviánmi na savane opúšťajú samce (ktoré sú dvakrát väčšie ako samice) tlupu akonáhle dosiahnu dospelosť a pripoja sa k inej tulpe, kde okamžite začínajú bojovať s tamojšími samcami o prístup k samiciam. Tak, podľa Darwina, nemajú títo samci (genetický) dôvod navzájom spolupracovať. Na druhej strane z doteraz neznámych dôvodov zostávajú medzi šimpanzami samci v skupine, v ktorej sa narodili, a migrujú samice. Geneticki príbuzní šimpanzí samci majú podľa Darwina dôvod spolupracovať, čo aj skutočne robia, bránia skupinu voči šimpanzom iných skupín a dokonca občas spolupracujú pri love opíc, ktorými si dopĺňajú stravu. Rozdiel v telesnej veľkosti medzi samcami a samicami šimpanza je iba 15 až 20%, čo odráža najmä kooperatívny charakter tohto spoločenstva.
Zatiaľ čo rozdiel vo veľkosti samčích a samičích členov skupiny Australopithecus afarensis je tak veľký, že ich najprv považovali za skameneliny dvoch úplne odlišných druhov, situácia sa radikálne mení, keď prídeme k najstarším členom ľudského druhu, kde samci neboli väčší od samíc o viac ako 20% tak, ako u šimpanzov, našich najbližších genetických príbuzných. O tomto Leakey poznamenáva:
„Ako antropológovia z Cambridge Robert Foley a Phyllis Lee tvrdili, táto zmena v rozdiele telesnej veľkosti v čase vzniku rodu Homo celkom iste predstavuje tiež zmenu v spoločenskej organizácii. Veľmi pravdepodobne samci raných Homo zostávali so svojou rodnou skupinou, so svojimi bratmi a nevlastnými bratmi, zatiaľ čo ženy prechádzali do iných skupín. Príbuznosť, ako som naznačil, posilňuje spoluprácu medzi samcami.
Nemôžeme si byť istí, čo bolo príčinou tohto posunu v spoločenskej organizácii: zvýšená spolupráca medzi samcami musela mať z nejakého dôvodu výrazny prínos. Niektorí antropológovia tvrdia, že nesmierne dôležitou sa stala obrana proti susedným tlupám Homo. Rovnako pravdepodobné, a možno ešte viac, je, že zmena súvisela s ekonomickými potrebami. Niekoľko radov dôkazov poukazuje na posun v strave Homo, v ktorej sa mäso stalo dôležitým zdrojom bielkovín a energie. Tak, ako zdokonaľovanie technológie zhotovovania kamenných nástrojov, tak aj zmena štruktúry zubov u raných Homo indikuje, že požívali mäso. Okrem toho aj zvýšená veľkosť mozgu, ktorá je typická pre Homo, mohla vyžadovať, aby svoju stravu doplňovali o bohaté zdroje energie.“ (R. Leakey, cit.d., str. 54)
Je dobre známe, že mozog je metabolicky náročný orgán, ktorý u súčasných ľudí pohltí 20% spotrebovanej energie, napriek tomu, že váži len 2% z celkovej telesnej hmotnosti. Austrálsky antropológ Robert Martin vysvetlil, že k nárastu veľkosti mozgu u raných Homo mohlo dôjsť len na báze zvýšeného prísunu energie, ktorá mohla pochádzať len z mäsa, s jeho koncentráciou bielkovín, kalórií a tuku. Pôvodne by mohlo pochádzať z požívania zdochlín a zriedkavého lovu (ktorý, ako vieme, sa vyskytuje aj u šimpanzov). Ale nie je pochýb o tom, že neskôr hral lov stále väčšiu úlohu a poskytoval pestrejšiu a výživnejšiu stravu, čo malo ďalekosiahle evolučné dôsledky.
HYPOTÉZY O VÝVOJI ĽUDSTVA
V uplynulých rokoch prebiehala zúrivá diskusia o úlohe lovu v raných ľudských spoločenstvách. Podľa jedných lov nehral úlohu a raní ľudia sa venovali zberu a požieraniu zdochlín. Aj keď táto otázka stále nie je definitívne vyriešená, je ťažké nepodeliť sa s názorom Leakeyho, že argument proti lovecko-zberačskému modelu ranej ľudskej spoločnosti zašiel príliš ďaleko. Je tiež zaujímavé si všimnúť, ako majú tieto spory tendenciu odrážať určité predsudky alebo spoločenské tlaky či výstrelky, ktoré nemajú nič spoločné so skúmanými otázkami.
V prvých rokoch 20. storočia prevládalo idealistické stanovisko. Ľudstvo sa stalo ľudským vďaka mozgu, s jeho vyššími myšlienkami, ktoré hnali celý vývoj. Neskôr sa znovu objavila predstava „človeka tvorcu nástrojov“, aj keď v trochu zidealizovanej verzii, podľa ktorej nástroje, ale nie zbrane, predstavovali hnaciu silu evolúcie. Na základe strašných udalostí druhej svetovej vojny sa proti tejto predstave objavila iná v podobe teórie o „človeku - zabíjajúcej opice“, a to „pravdepodobne preto, lebo zdanlivo vysvetľovala (alebo dokonca ospravedlňovala) hrozné udalosti vojny“, ako vtipne poznamenáva Leakey.
V roku 1960 zaujalo spoločenstvo !Kung San - nesprávne pomenované „Krováci“ - z púšte Kalahari, skupina ľudí, ktorí žijú v zjavnom súlade so svojim životným prostredím a využívajú ho zložitými spôsobmi. Veľmi dobre zapadli do vtedy rastúceho záujmu západnej spoločnosti o problematiku životného prostredia. V roku 1966 sa však na veľkej antropologickej konferencii v Chicagu znovu, a to silno, objavila predstava „človeka-lovca“. Avšak podľa stúpencov „oslobodenia žien“ v roku 1970 bola táto predstava hanebná. Keďže lov sa zvyčajne vníma ako mužská činnosť, predpokladalo sa, úplne bezdôvodne, že by nejako znížovala úlohu žien v ranej spoločnosti. Mocná feministická lobby predložila hypotézu „ženy-zberačky“, v ktorej sa uvádzalo, že základom, na ktorom sa zložitá ľudská spoločnosť vyvíjala, bolo zbieranie potravín, predovšetkým rastlín.
Ústredná úloha žien v ranej spoločnosti je nepopierateľná a jasne ju vysvetlil Engels vo svojej klasickej práci Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Avšak je vážnou chybou nanucovať histórii koncepcie – alebo ešte horšie predsudky – súčasnej spoločnosti. Emancipáciu žien neurýchlime ani jediný krok, keď sa pokúsime napasovať na históriu predstavu, ktorá je atraktívna pre niektorú dnešnú módu, ale chýba jej skutočný obsah. Budúcnosť ľudstva nebude nádejnejšia, keď budeme maľovať minulosť ružovými farbami. Ani tým, že budeme popierať zásadnú úlohu požierania mäsa, lovu a dokonca aj kanibalizmu pri zdokonaľovaní ľudského mozgu, nedosiahneme, že ľudia budú prechádzať na vegetariánstvo.
„Nech mi páni vegetariáni prepáčia, človek nevznikol bez mäsitej potravy, a hoci mäsitá potrava viedla u všetkých nám známych národov v určitom čase k ľudožrúctvu (predkovia Berlínčanov, Veletabovia alebo Vilcovia, pojedali svojich rodičov ešte v 10.storočí), dnes to už máločo zaváži.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str. 152)
Podobne musela medzi mužmi a ženami existovať deľba práce už v najranejších ľudských spoločnostiach. Je však chybou zamieňať deľbu práce v ranej spoločnosti, kde neexistovalo ani súkromné vlastníctvo, ani rodina, ako ju poznáme dnes, s nerovnosťou a útlakom žien v modernej triednej spoločnosti. Vo väčšine antropológom známych lovečsko-zberačských spoločnostiach existovali prvky deľby práce, v ktorej muži lovili a ženy zbierali rastliny. „Tábor je miestom intenzívnych vzájomných spoločenských vzťahov a miesto, kde sa spoločne delia o potravu“, komentuje Leakey, „keď je dostupné aj mäso, jeho deľba často zahŕňa komplikovaný rituál, ktorý sa riadi prísnymi sociálnymi pravidlami.“
Existuje dobrý dôvod domnievať sa, že podobná situácia existovala v raných ľudských spoločenstvách. Miesto karikatúry sociálneho darwinizmu, ktorý sa snaží extrapolovať zákony kapitalistickej džungle na celú ľudskú históriu a prehistóriu, všetky dostupné dôkazy nasvedčujú tomu, že základom ranej ľudskej spoločnosti bola spolupráca, kolektívna činnosť, a spoločné rozdeľovanie. Glynn Isaac z Harvardskej univerzity urobil významný pokrok v antropologickom myslení dôležitým článkom, ktorý vyšiel v časopise Scientific American v roku 1978. Isaacova hypotéza o spoločnom jedle zdôrazňuje jeho dopady na spoločnosť, v ktorej existovalo kolektívne zbieranie potravín a jeho rozdeľovanie. V prejave v roku 1982 na sté výročie Darwinovej smrti povedal: „Keď by sa spoločenstvo delilo o jedlo, podporilo by to rozvoj reči, sociálnej vzájomnosti a intelektu.“ Vo svojej najnovšej knihe Formovanie ľudstva (The Making of Mankind) Richard Leakey napísal, že „hypotézou o spoločnom jedle sa dá veľmi dobre vysvetliť, ako sa raní ľudia vydali na cestu k modernému človeku.“
Posledné 2 milióny rokov boli charakterické jedinečným cyklom podnebia. Dlhé obdobia intenzívneho ochladzovania a rozširovania ľadovcov boli prerušované krátkymi obdobiami otepľovania a ústupu ľadovcov. Ľadové doby majú priemernú dĺžku 100 tisíc rokov, kým medziľadové obdobia trvajú približne 10 tisíc rokov. Za týchto extrémnych podmienok sa museli rozvinúť pokročilejšie formy cicavcov pretože inak by cicavce zmizli. Z celkového počtu 119 druhov cicavcov žijúcich v Európe a Ázii pred 2 miliónmi rokov žije už len deväť. Veľká časť ostatných sa buď zdokonalila na pokročilejší druh alebo vyhynula. Tak opäť sú zrod a smrť neoddeliteľne spojené v protirečivom, horko-sladkom dialektickom procese evolúcie.
Posledná doba ľadová ustúpila novému medziľadovému obdobiu, ktoré trvá až do dnešných dní, ale nakoniec skončí. Pred asi 500 tisíc rokmi ustúpil Homo erectus vyspelejšiemu hominidovi - Homo sapiens. Ľudská rasa (Homo sapiens sapiens) predstavuje jednu evolučnú líniu od Homo sapiens, z ktorej vybočila pred asi sto tisíc rokmi. Druhá línia - Homo sapiens neanderthalensis - buď zmizla, alebo bola pred cca 40 tisíc rokmi pohltená. To znamená, že ľudská rasa sa vyvinula v dobe intenzívneho ochladzovania. Tieto podmienky predstavovali drsný boj o prežitie. Avšak existovali aj iné obdobia, v ktorých sa podmienky zlepšili a tak podporili masívny rozvoj a vlny ľudskej migrácie. Začalo svitať na vek ľudstva.