ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Pevnina Pangaea, vytvorená kolíziami kontinentov v prvohorách, existovala asi 100 miliónov rokov. Počas jej existencie sa vytvorili nové tektonické, klimatické a biologické podmienky. V období druhohôr sa tento proces zmenil na svoj protiklad. Superkontinent sa začal deliť.
3 REVOLUČNÝ ZROD ČLOVEKA
ÉRA DINOSAUROV - DRUHOHORY (PRED 850 - 65 MILIÓNMI ROKMI)
Pevnina Pangaea, vytvorená kolíziami kontinentov v prvohorách, existovala asi 100 miliónov rokov. Počas jej existencie sa vytvorili nové tektonické, klimatické a biologické podmienky. V období druhohôr sa tento proces zmenil na svoj protiklad. Superkontinent sa začal deliť. Obrovské ľadovce pokrývali južnú časť Afriko-ameriko-austrálie a Antarktídy. Počas triasu (pred 250-205 miliónmi rokmi) sa na súši vyvinuli dinosaury, v moriach pleziosaurus a ichtyosaurus a neskôr sa do vzduchu vzniesol okrídlený plaz pterosaurus. Cicavce sa vyvinuli z plazov therapsida, ale rozvíjali sa veľmi pomaly. Explozívny vývoj dinosaurov, ktoré dominovali stavovcovitým suchozemským formám života, neumožnil väčší rozvoj cicavcov. Po milióny rokov ostávali v tieni svojich obrých súčasníkov malé čo do veľkosti ako aj počtu a potravu si hľadali v noci.
V období jury (pred 205 až 145 miliónmi rokmi) došlo k podstatným klimatickým zmenám, ústupili ľadovce, čo ku koncu tohto obdobia viedlo k celkovému zvýšeniu teploty. Hladina morí sa počas druhohôr zvýšila o najmenej 270 metrov, a tak dosahovala takmer dvojnásobok súčasnej priemernej úrovne.
Trvalo dlho než sa superkontinent rozdelil. Rozpad Pangaey sa začal na začiatku jury (pred 180 miliónmi rokmi) a posledný kontinent sa oddelil až na začiatku kenozoika (pred 40 miliónmi rokmi). K prvému deleniu došlo na východozápadnej osi, tu novovytvorený oceán Tethys rozdelil Pangaeu na Lauráziu na severe a Gondwanu na juhu. Ďalej sa Gondwana rozdelila na východe na tri časti - Indiu, Austráliu a Antarktídu. Počas neskorých druhohôr došlo k severojužnému deleniu, čím sa vytvoril Atlantický oceán oddeľujúci Severnú Ameriku od Laurázie a Južnú Ameriku od Afriky. India sa presunula na sever a zrazila s Áziou, kým Afrika sa tiež premiestnila na sever a po zničení oceánu Tethys sa čiastočne zrazila s Európou. Z tohto rozľahlého mora zostala len malá časť ako Stredozemné more. V Tichom, Atlantickom a Indickom oceáne pohybu kontinentálnych častí napomáhali obdobia rýchleho rozširovania morského dna.
Dominantnou skupinou stavovcov v období druhohôr, aj keď sa kontinenty rozdelili, boli dinosaury. Ale na konci tohto obdobia, pred 65 miliónmi rokmi, došlo k novej vlne masového vymierania, kedy dinosaury zmizli z povrchu zemského. Väčšina suchozemských, morských a lietajúcich plazov (dinosaury, ichthyosaury, pterosaury) vyhynula. Z plazov prežili iba krokodíly, hady, korytnačky a jašterice. Toto pompézne vyhynutie druhov sa samozrejme netýkalo iba dinosaurov. V skutočnosti vymrela asi jedna tretina všetkých žijúcich druhov vrátane amonitov, belemnitov, niektorých rastlín, machoviek, lastúrnikov, ježoviek a ďalších.
Pozoruhodný úspech dinosaurov bol výsledkom ich dokonalého prispôsobenia sa existujúcim podmienkam. Ich celkový počet bol minimálne taký, koľko je dnes cicavcov. V súčasnej dobe v každom kúte sveta žije cicavec, veľký alebo malý, zaberajú všetok dostupný životný priestor. Môžeme si byť istí, že pred 70 miliónmi rokmi bol tento priestor obsadený obrovskou rozmanitosťou dinosaurov. Aj keď bežná predstava je, že dinosaury boli veľké, ťažkopádne stvorenia, existovali v rôznych veľkostiach. Väčšina z nich bola pomerne malá, mnohé chodili vzpriamene na zadných nohách a mohli veľmi rýchlo bežať. Veľa vedcov dnes verí, že aspoň niektoré z dinosaurov žili v skupinách, starali sa o svoje mladé a dokonca lovili vo svorkách. Hranica medzi druhohorami a kenozoikom (pred 65 miliónmi rokmi) predstavuje ďalší revolučný zvrat v evolúcii života. Obdobie masového vymierania pripravilo cestu pre obrovský evolučný skok vpred, umožnilo vzostup cicavcov. Ale skôr, než sa budeme týmto procesom zoberať, je potrebné sa venovať otázke, prečo dinosaury zmizli.
PREČO DINOSAURY ZMIZLI?
O tejto otázke sa v posledných rokoch vášnivo diskutovalo a napriek sebaistým tvrdeniam teórie o meteoritom spôsobenej katastrofe stále nie je definitívne vyriešená. V skutočnosti existuje mnoho teórií, ktoré sa pokúšajú vysvetliť tento jav a ktoré už jedinečným spôsobom podchytili predstavivosť ľudí, pretože vyhynutie dinosaurov bolo jednak pompézne, ale aj dôležité pre rozvoj nášho vlastného druhu. Je však potrebné pripomenúť, že v reťazci evolúcie to nebola žiadna výnimočná udalosť. Nebolo to jediné masové vymieranie, ani najväčšie, ani také, ktoré by malo akési najväčšie evolučné dôsledky.
Teória, ktorá má v súčasnosti najväčšiu podporu, a ktorú zverejňujú ako najväčšiu senzáciu, sa zakladá na tvrdení, že dopad obrovského meteoritu niekde na zemský povrch spôsobil efekt dosť podobný „nukleárnej zime“, ktorá by nasledovala po veľkej jadrovej vojne. Ak by bol meteorit dostatočne veľký, jeho dopad by vyniesol do atmosféry obrovské množstvo prachu a nečistôt. Takto vytvorené husté mračná by zabránili slnečným lúčom dostať sa na povrch Zeme, čo by malo za následok dlhšie obdobie tmy a klesajúcej teploty.
O tom, že k nejakej explózii, ktorá mohla byť spôsobená meteoritom, došlo, existujú empirické dôkazy. Teória sa v posledných rokoch dostala do popredia, keď medzi fosílnymi zvyškami bola objavená tenká vrstva ílu, ktorá by zodpovedala prachu vyvolanému dopadom. Túto myšlienku prijal napríklad Stephen J. Gould. Avšak stále existujú otázky, ktoré treba zodpovedať. Po prvé, dinosaury nezmizli cez noc alebo za niekoľko rokov. V skutočnosti vymieranie prebiehalo niekoľkých miliónov rokov – síce z geologického hľadiska je to veľmi krátka doba, ale dostatočne dlhá, aby do istej miery spochybnila myšlienku katastrofy spôsobenej meteoritom.
Hoci hypotézu o meteorite nemožno vylúčiť, má jednu zásadnú nevýhodu. Ako sme už poukázali, k hromadným vymieraniam dochádzalo počas evolúcie veľakrát. Ako sa dá toto vysvetliť? Musíme sa naozaj stále uchýliť k vonkajšiemu javu, ako je náhly dopad meteoritu? Alebo súvisí vzostup a pád druhov so zákonmi, ktoré sú vlastné (inherentné) samotnému procesu evolúcie? Aj v súčasnej dobe môžeme pozorovať prebiehajúci vzostup a pád počtu živočíchov. Len nedávno sme sa priblížili k pochopeniu zákonov, ktorými sa riadi tento zložitý proces. Hľadaním vysvetlení, ktoré ležia mimo daného javu, riskujeme, že sa vzdáme skutočného pochopenia. Navyše riešenie, ktoré sa zdá príťažlivé, pretože jedným šmahom odstraňuje všetky problémy, môže vytvoriť ešte väčšie problémy ako tie, ktoré mal údajne vyriešiť.
Bolo prednesených niekoľko ďalších návrhov. Dané obdobie bolo charakterické zvýšenou sopečnou činnostou. A práve táto činnosť, a nie dopad meteoritu, by pokojne mohla spôsobiť zmenu klímy, ktorú dinosaury neboli schopné zvládnuť. Iná teória hovorí, že zánik dinosaurov súvisel s konkurenciou cicavcov. Podobne v Južnej Amerike vymizla väčšina pôvodnej populácie vačkovcov pod tlakom cicavcov zo severu. Je možné, že zánik týchto tvorov bol výsledkom kombinácie viacerých okolností - vulkanickej aktivity, zničenia existujúceho prostredia, veľmi úzkej špecializácie a boja o obmedzené zdroje potravín s druhmi lepšie prispôsobenými zmeneným podmienkam. Je nepravdepodobné, že sa tento jav vyrieši v blízkej budúcnosti. Isté však je, že na konci druhohôr nejaké zásadné zmeny ukončili nadvládu dinosaurov. A na vysvetlenie tohto javu nie je potrebné zavádzať vonkajšie faktory:
„‘Aby sme vysvetlili vyhynutie dinosaurov netreba pátrať po slnečných škvrnách, klimatických otrasoch alebo akýchkoľvek iných podivných vysvetleniach,‘ povedal Lovejoy. ‘Darilo sa im dobre, kým mali svet pre seba, kým v okolí neexistovala lepšia reprodukčná stratégia. Existovali viac ako sto miliónov rokov; ľudia by mali tiež. Akonáhle sa však objavil rapídne nový spôsob adaptácie, akonáhle dinosaury čelili živočíchom, ktoré sa mohli úspešne reprodukovať trikrát alebo štyrikrát rýchlejšie, bol im koniec.‘ " (citované v D. C. Johanson and M. A. Edey, Lucy, The Beginning of Humankind, str. 327)
VESMÍRNY TERORISTA ALEBO AKO NEROBIŤ HYPOTÉZY
Problém sa vyjasňuje, keď položíme otázku takto: dobre, pripusťme, že vyhynutie dinosaurov spôsobila náhoda v podobe náhleho dopadu meteoritu. Ako vysvetlíme ostatné hromadné vymierania? Všetky spôsobili meteority? Otázka nie je tak nezmyselná, ako by sa mohlo zdať. Skutočne, existuje niekoľko pokusov preukázať, že všetky veľké vyhynutia zapríčinili pravidelné búrky meteoritov z pásu asteroidov. To je podstatou tzv. „teórie Nemesis“, ktorú predložil Richard Müller z Kalifornskej univerzity.
Niektorí paleontológovia (Raup a Sepkoski) tvrdia, že k masovým vyhynutiam dochádza v pravidelných intervaloch približne každých 26 miliónov rokov. Avšak iní, opierajúc sa o rovnaké dôkazy, nenašli takúto pravidelnosť tohto javu. Medzi geológmi panuje podobná nezhoda. Niektorí tvrdia, že pozorujú dôkazy o pravidelnej periodicite výskytu veľkých kráterov, zatiaľ čo iní nesúhlasia. V krátkosti, neexistuje žiadny presvedčivý dôkaz pre ideu, že k masovým vyhynutiam dochádza v pravidelných intervaloch, ani, že Zem je pravidelne bombardovaná kométami či meteoritmi.
Takéto predstavy ľahko podľahnú rôznym vymysleným a nezmyselným špekuláciám. Navyše práve takýto typ senzačnej „teórie“ získava najväčšiu publicitu, bez ohľadu na vedeckú hodnotu. Teória „Nemesis“ je toho príkladom. Ak prijmeme, ako Müller, že k masovým vyhynutiam dochádza pravidelne každých 26 miliónov rokov, a keď prijmeme, ako on, že masové vymierania sú spôsobené búrkami meteoritov, potom z toho musí vyplývať, že Zem musia pravidelne každých 26 miliónov rokov napádať meteority.
Problém tejto predstavy je úplne jasný a vidí to aj Müller, ktorý píše:
„Nedá sa veriť, že by asteroid dopadal presne každých 26 miliónov rokov. V rozľahlom vesmíre je aj zemeguľa len veľmi malý cieľ. Pravdepobodobnosť, že asteroid letiaci blízko Slnka trafí našu planétu, je len jedna miliardtina. K dopadom musí dochádzať náhodne a nie pravidelne. Na základe čoho, by k nim malo dochádzať v pravidelných intervaloch? Ibažeby nejaký kozmický terorista strieľal asteroidnou pištoľou. Absurdné výsledky potrebujú smiešne teórie.“
Ale ďalej Müller vytvoril presne takúto smiešnu teóriu, aby odôvodnil predstavu, že všetky masové vymieranie skutočne spôsobili dopady meteoritov, a že k nim dochádzalo pravidelne raz za 26 miliónov rokov. Opisuje vášnivý spor s Luisom Alvarezom, tvorcom pôvodnej teórie, že dinosaury boli zničené nárazom asteroidu do Zeme. Alvarez nesúhlasil s Müllerovymi myšlienkami. Nasledujúci výňatok z tohto sporu nám dáva zaujímavý pohľad do metodiky, akou sa rodia určité hypotézy:
„Predpokladajme, že raz nájdeme spôsob, ako donútiť asteroid, aby zasiahol Zem každých 26 miliónov rokov. Potom by ste nepriznali, že ste sa mýlili, a že by sa mali použiť všetky údaje?
‚Aký je váš model?’, spýtal sa. Myslel som, že obchádza moju otázku.
Na tom nezáleží! Vašu logiku nevyvracia existencia konkrétneho modelu, ale jeho pravdepodobnosť. Alvarezov hlas sa mierne zachvel. Zdalo sa, že sa tiež začína hnevať. ‘Pozrite, Rich,‘ odsekol, ‚už dlhodobo pracujem s analýzami dát a väčšina ľudí ma považuje za experta. Nemôžete len bezmyšlienkovito pristupovať k veci a ignorovať niečo, čo viete.‘
Argumentoval autoritou! Toto vedci nesmú robiť. Ukľudni sa, Rich, vravel som si. Neukáž mu, že začínaš byť znechutený.
‚Je na vás vyvrátiť to,‘ pokračoval som silene kľudným hlasom. ‚Nie je na mne, aby som prišiel s nejakým modelom. Vaša logika je zlá, ak neviete preukázať, že nie sú možné žiadne takéto modely.‘
‚Ako by mohli asteroidy pravidelne zasahovať Zem? Aký je váš model?‘ Opýtal sa znova. Bol som neuveriteĺne sklamaný. Prečo nevie Alvarez pochopiť, čo som hovoril? Bol to môj hrdina vedy. Ako by mohol byť tak hlúpy? Sakra. Pomyslel som si. Ak musím, vyhrám tento spor jeho výrazmi. Vymyslím si model. Teraz môj adrenalín prúdil. Po ďalšej chvíli premýšľania som povedal: ‚Predstavte si, že existuje hviezda, ktorá obieha okolo Slnka. Každých 26 miliónov rokov sa priblíži k Zemi a urobí niečo, neviem presne čo, ale následkom toho dopadajú asteroidy na Zem. Možno asteroidy nesie so sebou.’“
Úplne svojvoľne vytvorená hypotéza bez sebamenšieho základu v skutočnosti bije do očí. Pri takomto prístupe naozaj opúšťame oblasť vedy a prechádzame do oblasti vedeckej fantastiky, kde, slovami starej piesne, „je všetko možné“. V skutočnosti Muller sám úprimne priznal, že „nechcel som, aby môj model bral vážne, i keď som mal pocit, že upevním svoju pozíciu, ak by model mohol odolať útoku aspoň na pár minút.“ (citované v T. Ferris, op. cit., str. 262-263, 265 a 266) Ale žijeme vo veku dôverčivosti. Teóriu „Nemesis“, ktorá úplne zjavne nie je vedecká, ale len špekulatívny dohad, dnes s maximálnou vážnosťou berú mnohí astronómovia, ktorí prehliadajú oblohu a usilovne hľadajú stopy po existencii tejto neviditeľnej „smrtiacej hviezdy“, tohto vesmírneho teroristu, ktorý po tom, čo sa raz-dva vysporiadal s dinosaurami, sa jedného dňa vráti na miesto činu a zničí nás všetkých!
Problém je v metóde. Keď sa Napoleon spýtal Laplaceho, ako Boh zapadá do jeho mechanickej schémy vesmíru, dal slávnu odpoveď: „Sire, je na’ai pas besoin de cette hypothèse.“ („Pane, nepotrebujem takúto hypotézu.“) Dialektický materializmus si kladie za cieľ objavovať zákonitostí pohybu prírody. Kým náhoda vo všetkých prírodných procesoch hrá istú úlohu a z princípu sa nedá vylúčiť, že napríklad zblúdilý asteroid spôsobil vyhynutie dinosaurov, je úplne zavádzajúce a kontraproduktívne hľadať príčiny masového vymierania všeobecne vo vonkajších javoch, ktoré vôbec nesúvisia s posudzovanými procesmi. Zákony, ktorými sa riadi evolúcia druhov, je potrebné hľadať a nachádzať v samotnom procese evolúcie, ktorý zahŕňa dlhé obdobia pomalej zmeny, ale aj iné obdobia, keď sa zmena výrazne urýchli, čo vedie ako k masovému vyhladzovaniu niektorých druhov tak aj ku vzniku a posilneniu nových.
Je to neschopnosť uchopiť proces ako celok, pochopiť jeho protirečivý, zložitý, nelineárny charakter, je to teda nedostatok dialektického prístupu, čo vedie k týmto špekulatívnym pokusom riešiť problémy uchýľovaním sa k vonkajším vplyvom, ako deus ex machina, príslovečný králik vytiahnutý z kúzelníkovho klobúka. Na konci tejto cesty sa nachádza iba slepá ulička. Navyše mimoriadny sklon k prijímaniu aj tých najdivokejších scenárov, ktoré predpokladajú nejakú blížiacu sa vesmírnu katastrofu predstavujúcu, prinajmenšom, koniec sveta, hovorí veľa o všeobecnej psychológii ľudskej spoločnosti v poslednom desaťročí 20. storočia.