ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Schopnosť abstrakcie je nutne jednostranná, pretože vyjadruje iba jednu konkrétnu skúmanú stránku javu, izolovanú od ostatného, čo určuje špecifickú povahu celku. A ako zdôraznil Hegel, „pravda je vždy konkrétna“.
4.FORMÁLNA LOGIKA A DIALEKTIKA
Schopnosť ľudí myslieť logicky je produktom dlhého procesu spoločenského vývinu. PredchádzalO objaveniu formálnej logiky nie tisíc, ale milióny rokov. Túto myšlienku vyjadril Locke už v 17. storočí, keď napísal: „Boh nebol taký šetrný k ľuďom, že by ich stvoril len ako dvojnohé bytosti a nechal na Aristotela, aby im dal rozum.“ Za Logikou, podľa Locka, stojí „naivný talent vnímať súvislosť alebo nesúvislosť jej myšlienok“. (citát v A.A.Luce, Logics, str.8)
Kategórie logiky nespadli z neba. Tieto formy sa utvárali v priebehu historicko-spoločenského vývinu ľudstva. Sú to základné zovšeobecnenia skutočnosti, ktorá sa odráža v mysliach ľudí. Sú zostavené z faktu, že každý objekt má určité vlastnosti, ktoré ho odlišujú od ostatných predmetov, že všetko existuje v určitých vzťahoch k inému, že objekty tvoria väčšie triedy, s ktorými zdieľajú určité vlastnosti, že niektoré javy spôsobujú ďalšie javy a tak ďalej.
Do istej miery, ako poznamenal Trocký, majú aj zvieratá schopnosť usudzovať a vyvodzovať určité závery z danej situácie. U vyšších cicavcov, a najmä ľudoopov, je táto schopnosť pomerne vyspelá, ako to nápadne odhaľujú posledné výskumy u šimpanzov bonobo. Avšak, zatiaľ čo schopnosť usudzovať nemusí byť výsadou ľudského druhu, niet pochýb o tom, že aspoň v našom malom kúte vesmíru dosiahla schopnosť racionálne myslieť svoj najvyšší bod iba vo vývine intelektu ľudského.
Abstrakcia je absolútne nevyhnutná. Bez nej by myslenie vo všeobecnosti nebolo možné. Otázkou je: aké abstrakcie? Keď abstrahujem od reality, koncentrujem sa na niektoré aspekty daného javu a nechávam bokom ostatné. Napríklad dobrý kartograf nie je ten, kto preberá každý detail každého domu, dlažobné kocky a každé zaparkované auto. Takéto množstvo detailov by zničilo samotný účel mapy, ktorým je dať k dispozícii vhodnú schému mesta alebo inej zemepisnej oblasti. Podobne sa mozog čoskoro naučí ignorovať niektoré zvuky a sústrediť sa na iné. Ak by sme neboli schopní tak urobiť, množstvo informácií, ktoré dolieha k našim ušiam zo všetkých strán, by úplne zaplavilo myseľ. Samotný jazyk predpokladá vysokú úroveň abstrakcie.
Schopnosť robiť správne abstrakcie, ktoré adekvátne odrážajú realitu, ktorú chceme pochopiť a popísať, je nevyhnutným predpokladom vedeckého myslenia. Abstrakcie formálnej logiky sú vhodné na vyjadrenie reálneho sveta len v pomerne úzkych hraniciach. Ale sú jednostranné a statické a už vôbec nepostačujú na riešenie zložitých procesov, najmä pohybu, zmien a protikladov. Konkrétny objekt sa skladá z celkového súhrnu jeho aspektov a vzájomných vzťahov, ktoré sa riadia vlastnými vnútornými zákonmi. Je úlohou vedy odhaliť tieto zákony, a čo najviac sa priblížiť tejto konkrétnej realite. Zmyslom poznania je čo najvernejšie odrážať objektívny svet a jeho vnútorné zákonitosti a nevyhnutné vzťahy. Ako zdôraznil Hegel, „pravda je vždy konkrétna“.
Ale máme tu rozpor. Nie je možné dospieť k pochopeniu konkrétneho sveta prírody bez toho, aby sme sa najprv neuchýlili k abstrakcii. Slovo abstrahovať pochádza z latinského „oddeliť“. Procesom abstrahovania oddeľujeme od skúmaneho objektu určité aspekty, ktoré považujeme za dôležité, a ponechávame ostatné. Schopnosť abstrakcie je nutne jednostranná, pretože vyjadruje iba jednu konkrétnu skúmanú stránku javu, izolovanú od ostatného, čo určuje špecifickú povahu celku. Tak sa matematika zaoberá výlučne kvantitatívnymi vzťahmi. Keďže kvantita je veľmi dôležitým aspektom prírody, poskytli nám abstrakcie matematiky mocný nástroj na odhaľovanie jej tajomstiev. Z tohto dôvodu je lákavé zabúdať na jej skutočnú podstatu a obmedzenia. Napriek tomu zostávajú jednostranné, tak ako všetky abstrakcie. Zabúdame na to na vlastné nebezpečenstvo.
Príroda pozná kvalitu ako aj kvantitu. Ak chceme pochopiť jeden z najzákladnejších procesov v prírode, je absolútne nevyhnutné zistiť presný vzťah medzi nimi a ukázať, ako sa, v kritickom bode, jedna mení na druhú. To je jeden z najzákladnejších konceptov dialektického myslenia, v protiklade ku formálnemu mysleniu, a jeden z jeho najdôležitejších príspevkov vede. Až teraz sa začína chápať a oceňovať, že táto metóda, dlho hanobená ako „mysticizmus“, poskytuje možnosť hlboko preniknúť do podstaty. Jednostranné, abstraktné myslenie, aké sa prejavuje vo formálnej logike, tým, že exkomunikovalo dialektiku, urobilo vede kolosálnu medvediu službu. Ale súčasné výsledky vedy ukazujú, že dialektické myslenie je, v konečnom dôsledku, oveľa bližšie reálnym prírodným procesom ako lineárne abstrakcie formálnej logiky.
Je potrebné získať konkrétnu predstavu o objekte ako ucelenom systéme, nie izolovaných fragmentoch; so všetkými jeho nevyhnutnými vzájomnými vzťahmi, nie vytrhnutý z kontextu, ako motýľ prišpendlený do zberateľskej vitríny; v jeho živote a pohybe, nie ako niečo neživotné a statické. Takýto prístup je v otvorenom konflikte s tzv. „zákonmi“ formálnej logiky, ktorá je najabsolútnejším vyjadrením dogmatického myslenia, aký bol kedy vymyslený, a reprezentuje akúsi duševnú rigor mortis. Avšak príroda žije a dýcha, a tvrdošijne odoláva objatiam formalistického myslenia. „A“ sa nerovná „A“. Subatomárne častice sú a nie sú. Lineárne procesy končia v chaose. Celok je viac ako súčet jeho častí. Kvantita sa mení na kvalitu. Evolúcia sama o sebe nie je postupný proces, ale je prerušovaná náhlymi skokmi a katastrofami. Čo s tým môžeme urobiť? Fakty sú nezlomné.
Bez abstrakcie je nemožné preniknúť „hlboko“ do objektu, pochopiť jeho podstatu a zákony pohybu. Abstrakciou sme schopní odhaliť, čo sa skrýva za bezprostrednou informáciou, ktorú nám poskytnujú naše zmysly (zmysly ako vnímanie), a preskúmať to hlbšie. Môžeme objekt rozložiť na jeho súčasti, izolovať ich, a podrobne ich študovať. Môžeme dospieť k idealizovanému, všeobecnému poňatiu objektu ako „čistej“ formy, zbavenej všetkých vedľajších vlastností. To je práca abstrakcie, absolútne nevyhnutnej fázy procesu poznávania.
„Myslenie tým, že postupuje od konkrétneho k abstraktnému,“ napísal Lenin, „- za predpokladu, že je správne (a Kant, rovnako ako všetci filozofi, hovorí o správnom myslení) – sa nevzdiali od pravdy, ale priblíži sa k nej. Abstrakcia hmoty, prírodného zákona, abstrakcie hodnoty atď., skrátka všetky vedecké (správne, seriózne, nie absurdné) abstrakcie odrážajú prírodu hlbšie, pravdivo a úplne. Od vnímania k abstraktnému mysleniu a odtiaľ do praxe - taká je dialektická cesta k poznaniu pravdy, k poznaniu objektívnej reality.“ (Lenin, Collected Works, Vol.38, str.171)
Jedným z hlavných vlastností ľudského myslenia je, že sa neobmedzuje na to, čo je, ale zaoberá sa taktiež tým, čo musí byť. Neustále si vytvárame rôzne druhy logických domnienok o svete, v ktorom žijeme. Tejto logike sme sa nenaučili z kníh, ale je výsledkom dlhého obdobia evolúcie. Detailné experimenty ukázali, že zárodky tejto logiky získa dieťa vo veľmi mladom veku, skúsenosťou. Usudzujeme, že ak je niečo pravdivé, potom niečo iné, pre čo nemáme bezprostredný dôkaz, musí byť tiež pravdivé. Tieto logické myšlienkové procesy prebiehajú v našom bdelom stave miliónkrát bez toho, aby sme si ich uvedomovali. Stávajú sa zvykom a dokonca aj tie najjednoduchšie činnosti v živote by bez nich neboli možné.
Elementárne pravidlá myslenia považuje väčšina ľudí za samozrejmosť. Sú známou súčasťou života a odrážajú sa v mnohých prísloviach, ako „nemôžeš si koláč ponechať a zároveň ho zjesť“ - najdôležitejšia lekcia pre dieťa! Na určitom stupni vývinu boli tieto pravidlá zapísané a systematizované. Tu je pôvod formálnej logiky, za ktorú, a nielen za ňu, je zodpovedný Aristoteles. Bolo to to najcennejšie, pretože bez znalosti základných pravidiel logiky, nemusí byť myslenie konzistentné. Je nutné rozlišovať čiernu od bielej a poznať, aký je rozdiel medzi pravdivým vyhlásením a nepravdivým. Niet teda pochýb o význame formálnej logiky. Problém je, že kategórie formálnej logiky, čerpané z pomerne obmedzeného rozsahu skúseností a pozorovaní, sú v skutočnosti platné len v rámci týchto limitov. Síce pokrývajú veľké množstvo každodenných javov, ale vôbec nepostačujú na riešenie zložitejších procesov, vrátane pohybu, turbulencie, protirečení a kvalitatívnych zmien.
V antológii Making Sense sa objavil zaujímavý článok nazvaný The Origins of Inference (Pôvod úsudku), ktorý pojednáva o tom, ako si dieťa vytvára predstavu o svete. Margaret Donaldsonová tu upozorňuje na jeden z problémov bežnej logiky - jej statický charakter:
„Slovné argumentácie sú obyčajne o ‘situáciach‘ – o svete statickom, v priereze času. A keď uvažujeme týmto spôsobom, svet sa zdá, že neobsahuje žiaden vzájomny nesúlad: veci proste sú také, aké sú. Tamten objekt je strom, táto šálka je modrá, tento človek je vyšší ako tamten. Samozrejme tieto situácie vylučujú nekonečne mnoho ďalších, ale ako sa o nich dozvieme? Ako sa myšlienka nezlúčiteľnosti objaví v našich mysliach? Určite nie priamo z našich dojmov o veciach ako takých.“
Tá istá kniha zdôrazňuje, že proces poznania nie je pasívny, ale aktívny:
„Nesedíme pasívne a nečakáme na svet, aby svojou ‘realitou‘ na nás zapôsobil. Miesto toho, čo sa dnes široko uznáva, získavame mnoho našich najzákladnejších vedomostí činnosťou.“ (Margaret Donaldson, Making Sense, str.98-99)
Ľudská myšlienka je v podstate konkrétna. Myseľ ťažko vstrebáva abstraktné pojmy. Najlepšie pochopíme to, čo je bezprostredne pred našimi očami, alebo aspoň také veci, ktoré sa dajú konkrétne predstaviť. Ako keby myseľ vyžadovala barlu v tvare obrázkov. Na to Margaret Donaldsonová poznamenáva, že „dokonca aj deti predškolského veku si často môžu dobre predstaviť udalosti z rozprávok, ktoré počujú. Avšak, keď sa presunieme za hranice ľudského vnímania dôjde k dramatickej zmene. Myslenie, ktoré ide mimo tieto hranice, takže už nefunguje v rámci podporného kontextu zmysluplných udalostí, sa často nazýva ‚formálne‘ alebo ‚abstraktné‘.“ (Margaret Donaldson, Children’s Minds, str.76)
Takže počiatočný proces ide od konkrétneho k abstraktnému. Objekt je rozparcelovaný, zanalyzovaný, aby sa získala podrobná znalosť jeho častí. Ale je tu nebezpečenstvo. Tieto časti sa nedajú pochopiť správne, ak sa berú izolovane od ich vzťahu k celku. Je potrebné vrátiť sa k objektu ako integrálnemu systému a uchopiť vnútornú dynamiku, ktorá ho podmieňuje ako celok. Takto sa proces poznania vracia späť od abstraktného ku konkrétnemu. To je podstatou dialektickej metódy, ktorá kombinuje analýzu so syntézou, indukciou a dedukciou.
Celý podvod idealizmu vychádza z nesprávneho pochopenia podstaty abstrakcie. Lenin poukázal na to, že predpoklady idealizmu sú vlastné každej abstrakcii. Abstraktná koncepcia konkrétnej veci je umelo postavená proti veci samej. Nielen že sa predpokladá, že žije vlastným životom, ale je vraj lepšia ako primitívna materiálna realita. Konkrétnosť je vyobrazená ako chybná, nedokonalá a nečistá, na rozdiel od Idey, ktoré je ideálna, absolútna a čistá. Takto je realita postavená na hlavu.
Schopnosť myslieť v abstrakciách predstavuje kolosálny výdobytok ľudského intelektu. Nielen „čistá“ veda, ale ani také strojárstvo by nebolo možné bez abstraktného myslenia, ktoré nás prenesie nad bezprostrednú, konečnú realitu konkrétneho príkladu, a dáva mysleniu univerzálny charakter. Bezmyšlienkovité odmietnutie abstraktného myslenia a teórie naznačuje druh úzkej, filištínskej mentality, ktorá si predstavuje samu seba, že je „praktická“, ale v skutočnosti je bezmocná. Nakoniec, veľké pokroky v teórii vedú k veľkým pokrokom v praxi. Avšak, všetky idey sú tak či onak odvodené z fyzického sveta a musia byť nakoniec na neho spätne aplikované. Platnosť akejkoľvek teórie musí byť, skôr alebo neskôr, preukázaná v praxi.
V posledných rokoch sa objavila zdravá reakcia proti mechanickému redukcionizmu, ktorý stál proti potrebe holistického prístupu k vede. Termín holistický nie je najšťastnejší z dôvodu mystických asociácií. Avšak v snahe vidieť veci v ich pohybe a vzťahoch sa teória chaosu nepochybne blíži k dialektike. Skutočný vzťah medzi formálnou logikou a dialektikou je ako medzi typom myslenia, ktoré časti rozoberá, a nazerá na ne oddelene, a typom, ktorý je schopný dať ich znovu dohromady, aby fungovali. Ak má myslenie zodpovedať realite, musí byť schopné zachytiť ju ako živý celok, so všetkými jej protirečeniami.
Čo je sylogizmus?
„Logické myslenie, formálne myslenie všeobecne,“ hovorí Trocký, „je postavené na báze deduktívnej metódy, vychádza zo všeobecnejšieho sylogismu cez množstvo premís k nevyhnutnému záveru. Takáto reťaz sylogizmov sa volá sorites." (Trotský, Writings, 1939-40, str. 400)
Aristoteles ako prvý napísal systematickú úvahu o dialektike a formálnej logike ako spôsoboch uvažovania. Účelom formálnej logiky bolo poskytnúť rámec na odlíšenie platných od neplatných argumentov. Toto urobil vo forme sylogizmov. Existujú rôzne formy sylogismu, ktoré sú v skutočnosti variácie na rovnakú tému.
Aristoteles vo svojom Organone, vymenúva desať kategórií - substancia, kvantita, kvalita, vzťah, miesto, čas, poloha, stav, činnosť, tŕpnosť, ktoré tvoria základ dialektickej logiky a ktorú neskôr plne obsiahol vo svojich dielach Hegel. Táto stránka Aristotelovej práce na logike sa často ignoruje. Napríklad Bertrand Russell považoval tieto kategórie za bezvýznamné. Nemalo by nás to prekvapiť, ani príliš zaťažovať, pretože logickí pozitivisti ako Russell odpísali prakticky celú históriu filozofie (okrem pár kúskov a drobností, ktoré sa zhodujú s ich dogmami) ako „bezvýznamnú“.
Sylogizmus je metóda logického uvažovania, ktorú možno popísať rôzne. Aristotelova definícia je nasledovná: „Diskurz, v ktorom sa konštatujú určité veci a ďalšia, odlišná od konštatovaných , z nich nutne vyplýva“ Najjednoduchšiu definíciu podáva A.A. Luce: „Sylogizmus je trojica prepojených výrokov, jeden z nich, zvaný Záver, nutne vyplýva z ostatných dvoch, ktoré sa volajú Premisy.“ (A.A.Luce, cit.d, str.83)
Stredovekí učenci sa sústredili na ten druh formálnej logiky, ktorú Aristoteles rozvinul v Apriornej a posteriornej analytike (The Prior and posterior Analytics). Na túto podobu bola Aristotelova logika redukovaná v stredoveku. V praxi sylogismus pozostáva z dvoch premís a záveru. Predmet a predikát záveru sa vyskytujú v niektorej z premís spolu s tretím pojmom (v strede), ktorý sa nachádza v oboch premisách, ale nie v závere. Predikát záveru je vyšší termín, premisa, v ktorej sa nachádza, je vyššia premisa, predmet záveru je nižší termín a premisa, v ktorej sa nachádza, je nižšia premisa. Napríklad,
a) Všetci ľudia sú smrteľní. (vyššia premisa)
b) Cézar je človek. (nižšia premisa)
c) Preto, Cézar je smrteľný. (záver)
Toto je afirmatívne kategorické vyhlásenie. Vyvoláva dojem logickej reťaze argumentu, v ktorom je každý stupeň neúprosne odvodený od predchádzajúceho. Ale v skutočnosti to nie je tak, pretože „Cézar“ je už zahrnuté v termíne „všetci ľudia“. Kant, tak ako Hegel, hľadel na sylogizmus (tú „nudnú doktrínu“, ako ho nazval) s opovrhnutím. Pre neho to nebolo „nič iné ako trik“, v ktorom boli závery už tajne zavedené do premís, aby dali falošné zdanie uvažovania. (Kant, Critique of Pure Reason, str.99, poznámka)
Ďalším typom sylogizmu je podmienenený, vo forme „ak ... potom“, napríklad: „Ak je zviera tiger, je to mäsožravec“. Je to len ďalší spôsob, ako povedať to isté ako pri afirmatívnom kategorickom vyhlásení, tj. všetky tigre sú mäsožravce. To isté vo vzťahu k negatívnej forme – „ak je to ryba, nie je to cicavec“ je len iný spôsob, ako povedať „ryby nie sú cicavce“. Formálny rozdiel zakrýva skutočnosť, že sme neposunuli ani o krok ďalej.
To, čo skutočne odhaľuje, je vnútorné prepojenie medzi vecami, nielen v myslení, ale v reálnom svete. „A“ a „B“ sú istým spôsobom vo vzťahu k „C“ (v strede) a premise, preto sú v závere vo vzájomnom vzťahu. Hegel s hlbokým pochopením ukázal, že sylogizmus ukazuje na vzťah konkrétneho ku všeobecnému. Inými slovami, sylogizmus sám je príkladom jednoty protikladov, protirečenie par excellence, a že v skutočnosti všetko je „sylogizmus“.
Sylogizmus zažil rozkvet v stredoveku, kedy sa učenci celý svoj život venovali nekonečným dišputám o všetkých druhoch obskurných teologických otázok, ako je pohlavie anjelov. Spletité konštrukcie formálnej logiky dávali zdanie, že sa venovali naozaj hlbokej diskusii, zatiaľ čo v skutočnosti sa hádali úplne o ničom. Dôvod spočíva v podstate samotnej formálnej logiky. Ako už názov napovedá, je celá o forme. Otázka obsahu do nej nevstupuje. To je presne hlavná vada formálnej logiky a jej Achillová päta.
V období renesancie, toho veľkého znovuprebudenia ľudského ducha, sa rozšírila nespokojnosť s aristotelovskou logikou. Odpor voči Aristotelovi rástol, hoci to nebolo k tomuto veľkému mysliteľovi celkom fér, ale pramenil zo skutočnosti, že cirkev potlačila všetko hodnotné v jeho filozofii a ponechala len neživú karikatúru. Pre Aristotela bol sylogizmus len časťou procesu uvažovania a nie nutne jeho najdôležitejšou časťou. Aristoteles taktiež písal o dialektike, ale na tento aspekt sa zabudlo. Logika bola zbavená všetkého živého, a zmenená, povedané slovami Hegela, na „neživú kostru“.
Odpor proti tomuto mŕtvemu formalizmu sa odrážal v posune smerom k empirizmu, ktorý dával obrovský impulz k vedeckému bádaniu a experimentu. Nie je však možné sa zrazu zriecť existujúcich foriem myslenia a tak empirizmus od začiatku niesol semená vlastného zničenia. Jediná schodná alternatíva k nevhodným a nesprávnym metódam uvažovania je vyvinúť primerané a správne.
Do konca stredoveku bol sylogizmus všade zdiskreditovaný a stal sa predmetom výsmechu a zneužívania. Rabelais, Petrarca a Montaigne, všetci ho odsúdili. Ale ďalej pretrvával a to najmä v tých katolíckych krajinách, ktorých sa nedotkol čerstvý závan reformácie. Do konca 18. storočia bola logika v takom stave, že Kant cítil povinnosť začať vo svojej Kritike čistého rozumu všeobecnú kritiku starých myšlienkových foriem.
Hegel ako prvý podrobil zákony formálnej logiky dôkladnejšej kritickej analýze. V tomto dokončil prácu započatú Kantom. Ale zatiaľ čo Kant iba poukázal na inherentné nedostatky a rozpory tradičnej logiky, Hegel išiel oveľa ďalej, vypracoval úplne odlišný prístup k logike, dynamický prístup, ktorý by zahŕňal pohyb a protirečenia, ktoré formálna logika nie je schopná riešiť.