Ted Grant,Alan Woods
Překlad: M.Matejovský
Povedať, že základom všetkého je skúsenosť, je ako povedať príliš veľa, alebo nepovedať vôbec nič. Skúsenosť je aktívny vzájomný vzťah medzi subjektom a objektom.
Logika a subatomárny svet
Nedostatky tradičnej logiky pochopili aj iní filozofi, ktorí majú veľmi ďaleko k dialektickému postoju. V anglosaskom svete je už tradične väčší príklon k empirizmu a induktívnemu uvažovaniu. Avšak veda ešte stále vyžaduje filozofický rámec, ktorý jej umožní posúdiť výsledky a ako Ariadnina niť viesť jej kroky cez labyrint faktov a štatistík. Obyčajný odkaz na „zdravý rozum“, alebo „fakty“ nestačí.
Sylogistické myslenie, abstraktná deduktívna metóda, je hlavne francúzskou tradíciou, najmä od Descarta. Anglická tradícia bola úplne iná, silne ovplyvnená empirizmom. Z Británie bola čoskoro táto myšlienková škola prevezená do Spojených štátov, kde zapustila hlboké korene. Tak formálno-deduktívny spôsob myslenia vôbec nie je charakteristický pre anglo-saskú intelektuálnu tradíciu. „Naopak,“ napísal Trocký, „dá sa povedať, že toto myslenie [táto škola myslenia] sa vyznačuje suverénnym empirickým pohŕdaním čistým sylogizmom, ktorý nezabránil Angličanom dosiahnuť kolosálne objavy v mnohých oblastiach vedeckého bádania. Ak sa nad tým poriadne zamyslíme, potom jediný záver je, že empirické pohŕdanie sylogizmom je primitívnou formou dialektického myslenia.“
Empirizmus hral historicky ako progresívnu úlohu (v boji proti náboženstvu a stredovekému dogmatizmu) tak aj negatívnu (príliš úzky výklad materializmu, odpor ku širšiemu teoretickému zovšeobecňovaniu). Slávne Lockeho tvrdenie, že v mozgu nie je nič, čo nepochádza zo zmyslov, obsahuje zárodok hlboko správnej myšlienky, ale prezentovanej jednostranne, čo by mohlo mať, a malo, najškodlivejšie dôsledky pre ďalší rozvoj filozofie. V súvislosti s tým krátko pred jeho vraždou Trocký napísal:
„‘Nevieme o svete nič viac, iba to, čo nám poskytujú skúsenosti.’ To je pravda, ak skúsenosť nechápeme v zmysle priameho svedectva našich jednotlivých piatich zmyslov. Ak redukujeme otázku na skúsenosť v úzkom empirickom zmysle, potom je pre nás nemožné dospieť k akémukoľvek tvrdeniu či už o pôvode druhov, alebo, ešte menej, o formovaní zemskej kôry. Povedať, že základom všetkého je skúsenosť, je ako povedať príliš veľa, alebo nepovedať vôbec nič. Skúsenosť je aktívny vzájomný vzťah medzi subjektom a objektom. Ak chceme analyzovať skúsenosť mimo tejto kategórie, t.j. mimo objektívneho materiálneho prostredia bádateľa, ktorý stojí voči nej a ktorý, z iného hľadiska, je súčasťou tohto prostredia, znamená rozpustiť skúsenosť v beztvarú jednotu, v ktorej nie je ani objekt ani subjekt, ale len mystická formula skúsenosti. ‚Experiment‘, alebo ‚skúsenosť‘ tohto druhu je typický len pre dieťa v matkinom lone, ale bohužiaľ dieťa nemá príležitosť podeliť sa o vedecké závery svojho experimentu.“ (Trocký, Writings, 1939-40, str.401 a 403)
Princíp neurčitosti kvantovej mechaniky nie je možné aplikovať na bežné objekty, ale iba na atómy a subatomárne častice. Subatomárne častice sa riadia inými zákonmi ako platia v „bežnom“ svete. Pohybujú sa napríklad neuveriteľnými rýchlosťami, 1.500 metrov za sekundu. Môžu sa pohybovať súčasne v rôznych smeroch. Vzhľadom na to, tie formy myslenia, ktoré sa týkajú každodennej skúsenosti, tu už nie sú platné. Formálna logika je na nič. Jej kategórie čierneho a bieleho, áno alebo nie, zobrať alebo nechať sa nedajú použiť na túto fluidnú, nestabilnú a protirečivú realitu. Môžeme iba povedať, že je to pravdepodobne taký a taký pohyb, s nekonečným počtom možností. Kvantová mechanika nedodržiava zákon totožnosti tým, že prehlasuje „netotožnosť“ jednotlivých častíc, čo je na hony vzdialené od predpokladov formálnej logiky. Zákon totožnosti nemožno na tejto úrovni aplikovať, pretože „totožnosť“ jednotlivých častíc nie je nemenná. Preto sa vedú zdĺhavé spory o charaktere „vlny“ alebo charaktere „častice“. Môže to byť oboje! Tu „A“ sa ukáže ako „non-A“ a „A“ môže naozaj byť aj „B“. Z toho vyplýva, že formálna logika nie je schopná svojim čistým a absolútnym spôsobom „stanoviť“ pozíciu a rýchlosť elektrónu. To je vážny problém pre formálnu logiku a „zdravý rozum“, ale nie pre dialektiku alebo kvantovú mechaniku. Elektrón má vlastnosti vlny ako aj častice a toto bolo experimentálne dokázané.
V roku 1932, Werner Heisenberg, nemecký fyzik, vyslovil hypotézu, že protóny vo vnútri jadra drží pohromade sila, ktorú nazval výmenná sila. Protóny a neutróny si neustále vymieňajú totožnosť. Každá častica je v neustálej zmene, mení sa z protónu na neutrón a naspäť. Iba týmto spôsobom drží jadro pohromade. Skôr než protón môže byť odpudený iným protónom, zmení sa na neutrón, a naopak. Tento proces, kedy sa častice menia na svoj protiklad prebieha nepretržite, takže je nemožné v ľubovoľnom okamihu povedať, či je častica protón alebo neutrón. V skutočnosti je aj jedným aj druhým, je a nie je.
Výmena totožnosti medzi elektrónmi neznamená jednoduchú zmenu polohy, ale zložitý proces, kedy elektrón „A“ preniká elektrónom „B“ a vytvára „mix“, povedzme 60% „A“ a 40% „B“ a naopak. Neskôr si môžu úplne vymeniť identity, so všetkými „A“ tu a všetkými „B“ tam. Prúd by sa potom obrátil počas trvalej oscilácie, zahŕňajúcej rytmickú výmenu identít elektrónov, ktorá pokračuje do nekonečna. Starý, rigidný, nemenný zákon totožnosti úplne mizne v tomto druhu pulzujúcich rôznych identít, ktorý je podstatou celého bytia, a dostal vedecké vyjadrenie v Pauliho vylučovacom princípe.
Takto o dva a pol tisícročia sa Herakleitov princíp „všetko plynie“ ukazuje, že je pravdivý - doslova. Máme tu nielen stav neustálej zmeny a pohybu, ale aj proces univerzálneho vzájomného prepojenia, a jednotu a vzájomné prelínanie protikladov. Nielenže sa elektróny vzájomne podmieňujú, ale v skutočnosti prechádzajú jeden do druhého a premieňajú sa do seba navzájom. Ako je to vzdialené od statického, nemeniaceho sa, idealistického sveta Platóna! Ako sa dá zistiť pozícia jedného elektrónu? Tým, že sa na neho pozrieme. A ako zistiť jeho hybnosť? Pri dvojnásobnom pohľade. Ale vtedy, a to aj v nekonečne krátkom čase, sa elektrón zmenil a nie je taký, aký bol. Je niečim iným. Je častica („vec“, „bod“) a vlna („proces“, pohyb, zmena stavu). Je a nie je. Stará metóda čierneho a bieleho (metóda formálnej logiky) používaná v klasickej mechanike tu nemôže dávať závery kvôli povahe tohto javu.
V roku 1963 vyslovili japonskí fyzici hypotézu, že extrémne malé častice známe ako neutrína menia svoju identitu, ako prechádzajú priestorom veľmi vysokými rýchlosťami. Na jednom mieste to bol elektrón-neutríno, na inom mión-neutríno, na inom tauon-neutríno a tak ďalej. Ak to je pravda, dostal zákon identity, už aj tak dosť otlčený, konečnú coup de grace (ranu z milosti). Takáto rigídna, čierno-biela koncepcia je zjavne mimo, keď sa konfrontuje s ľubovoľným zložitým a protirečivým prírodným javom popísaným modernou vedou.
Moderná logika
V 19. storočí bolo množstvo pokusov modernizovať logiku (George Boyle, Ernst Schröder, Gotlob Frege, Bertrand Russell a A.N.Whitehead). Ale odhliadnúc od zavedenia symbolov a určitého upratania nedošlo ku žiadnej skutočnej zmene. Je to veľká pýcha, napríklad lingistických filozofov, ale nie je pre ňu veľa dôvodov. Sémantika (ktorá sa zaoberá platnosťou argumentu) bola oddelená od syntaxe (ktorá sa zaoberá schopnosťou dedukovať závery z axióm a predpokladov). Má to byť niečo nové, kým v skutočnosti je to len prerobenie starého rozdelenia, ktoré bolo známe starovekým Grékom, rozdelenia na logiku a rétoriku. Moderná logika je založená na logických vzťahoch medzi celými vetami. Centrum pozornosti sa presunulo od sylogizmu k hypotetickým a disjunktívnym argumentom. Sotva je to dych vyrážajúci posun. Je možné začať vetami (tvrdeniami) miesto sylogizmov. Hegel to urobil vo svojej Logike. Je to len premiešanie kariet v balíku, nie veľká revolúcia v myslení,.
Keď použijeme povrchnú a nepresnú analógiu s fyzikou, tzv. „atomická metóda“ vyvinutá Russellom a Wittgensteinom (a neskôr ďalšími zapudená) sa pokúsila rozdeliť jazyk do jeho „atómov“. Základný atóm jazyka má byť jednoduchá veta a z nich sú vytvorené zložené vety. Wittgenstein sníval o vytvorení „formálneho jazyka“ pre každú vedu - fyziku, biológiu, dokonca aj psychológiu. Vety sú podrobené „pravdivostnému testu“ na základe starých zákonov totožnosti, protirečenia a vylúčenia tretieho. V skutočnosti základná metóda ostáva rovnaká. „Pravdivostná hodnota“ je otázkou „buď ... alebo“, „áno alebo nie“, „pravda alebo nepravda“. Nová logika sa nazýva výroková logika. Ale faktom ostáva, že tento systém sa nemôže zaoberať ani argumentmi, ktoré riešil najzákladnejší (kategoriálny) sylogizmus. Hora sa pohla a porodila myš.
Faktom je, že sa nechápe ani jednoduchá veta, hoci to má byť lingvistický ekvivalent „stavebných kameňov hmoty“. Aj najjednoduchšie tvrdenie, ako zdôrazňuje Hegel, obsahuje protirečenie. „Cézar je muž“, „Fido je pes“, „strom je zelený“, všetky tvrdia, že jednotlivé je všeobecné. Takéto vety sa zdajú jednoduché, ale v skutočnosti nie sú. Je to zatvorená kniha pre formálnu logiku, ktorá je aj naďalej odhodlaná vyhnať všetky protirečenia a to nielen z prírody a spoločnosti, ale aj z myslenia a jazyka. Výroková logika vychádza z úplne rovnakých základnych postulátov, aké vypracoval Aristoteles v 4. storočí pred naším letopočtom, teda zákona totožnosti, zákona (ne)protirečenia, zákona vylúčeného tretieho, ku ktorým je pridaný zákon dvojakej negácie. Namiesto toho, aby boli písané normálnymi písmenami, sú vyjadrené v symboloch, tak:
a) p = p b) p = ~ p c) p V = ~ p d) ~ (p ~ p)
To všetko vyzerá veľmi pekne, ale ani v najmenšom sa obsahom nelíši od sylogizmu. Navyše, symbolická logika sama o sebe nie je nová myšlienka. V rokoch 1680-90 stále plodný mozog nemeckého filozofa Leibniza vytvoril symbolickú logiku, aj keď ju nikdy nepublikoval.
Zavedenie symbolov do logiky nás neposúva ďalej ani o jediný krok z prostého dôvodu, že tak či tak musia byť skôr či neskôr preložené do slov a pojmov. Majú výhodu, že sú istým druhom skratiek, ktoré sú oveľa pohodlnejšie pre niektoré technické operácie, počítače a podobne, ale ich obsah ostáva taký istý ako predtým. Zarážajúce pole matematických symbolov je sprevádzané naozaj byzantským žargónom, ktorý, ako sa zdá, je zámerne navrhnutý tak, aby logika nebola prístupná obyčajným smrteľníkom, rovnako ako kňazi Egypta a Babylonu používali tajné slová a okultné symboly, aby si ponechali svoje vedomosti pre seba. Jediný rozdiel je, že oni vlastne vedeli veci, ktoré stojí za to poznať, ako pohyby nebeských telies, čo sa však nedá povedať o moderných logikoch.
Pojmy ako „monadické predikáty“, „kvantifikátory“, „individuálne premenné“ a tak ďalej a podobne sú navrhnuté tak, aby vytvárali dojem, že formálna logika je vážna veda, pretože je pre väčšinu ľudí úplne nezrozumiteľná. Je to smutné, ale vedecká hodnota presvedčenia nie je priamo úmerná tajomnosti jeho jazyka. Ak by tomu tak bolo, potom by každý rehoľník v dejinách bol ako veľký vedec, ako Newton, Darwin a Einstein, všetko v jednom.
V Molierovej komédii Meštiak šľachticom bol M. Jourdain prekvapený, keď mu povedali, že celý svoj život rozprával prózu bez toho, aby si to uvedomoval. Moderná logika iba opakuje všetky staré kategórie, ale vhodí niekoľko symbolov a fantasticky znejúce termíny, aby skryla skutočnosť, že sa absolútne nič nové nehovorí. Aristoteles už dávno používal „jednočlenný predikát“ (výrazy, ktoré pripisujú jednotlivcom vlastnosť). Niet pochýb, že rovnako ako M. Jourdain, by bol rád, keby zistil, že celý čas používal „jednočlenné predikáty“ bez toho, že by to vedel. Ale nedodalo by to nič nové tomu, čo skutočne urobil. Použitie nových štítkov nemení obsah pohára s džemom. Ani použitie žargónu nezvyšuje platnosť zastaraných foriem myslenia.
Smutnou pravdou je, že v 20. storočí dosiahla formálna logika svoje hranice. Každý nový pokrok vedy jej dáva ďalšiu a ďalšiu ranu. Napriek všetkým formálnym úpravám zostávajú základné zákony rovnaké. Jedna vec je jasná. Rozvoj formálnej logiky za posledných sto rokov, najprv výrokovej logiky, potom nižšej predikátovej logiky (LPC) dotiahol predmet do takej miery vycibrenosti, že žiadny ďalší vývoj nie je možný. Dosiahli sme najkomplexnejší systém formálnej logiky, takže akékoľvek ďalšie doplnenie neprinesie určite nič nové. Formálna logika povedala všetko, čo mohla povedať. Pravdupovediac, dosiahla túto fázu už pred nejakým časom.
Nedávno sa základy posunuli z argumentovania na dedukciu záverov. Ako sú „logické teorémy odvodené“? To je celkom neistá pôda. Základy formálnej logiky sa v minulosti vždy považovali za samozrejmosť. Dôkladné preskúmanie teoretických základov formálnej logiky by nevyhnutne viedlo k ich transformácii na svoj protiklad. Arend Heyting, zakladateľ matematickej intuicionistickej školy, popiera platnosť niektorých dôkazov používaných v klasickej matematike. Avšak väčšina logikov zúfalo lipne na starých zákonoch formálnej logiky, ako topiaci sa človek slamky:
„Neveríme, že existuje nejaká ne-aristotelovská logika v tom zmysle, ako ne-euklidovská geometria, teda logický systém, v ktorom by opak aristotelovských princípov protirečenia a opak vylúčenia tretieho boli pravdivé a z nich odvodené závery platné.“ (Morris R.Cohen a Ernest Nagel, An Introduction to Logic and the Scientific Method, str. vii)
Dnes existujú dve hlavné vetvy formálnej logiky – výroková logika a predikátová logika. Všetky vychádzajú z axióm, ktoré sú považované za pravdivé „vo všetkých možných svetoch“, za všetkých okolností. Základný test ostáva neprotirečenie. Čokoľvek protirečivé sa považuje za „neplatné“. To má isté využitie, napríklad v počítačoch, ktoré sú zamerané na jednoduché áno alebo nie. V skutočnosti, však, sú všetky tieto axiómy tautológia. Tieto prázdne formy môžu byť naplnené takmer akýmkoľvek obsahom. Sú aplikované mechanickým a povrchným spôsobom na akúkoľvek tému. Pokiaľ ide o jednoduché lineárne procesy ich je výsledok tolerovateľný. To je dôležité, pretože veľmi veľa procesov v prírode a spoločnosti skutočne funguje týmto spôsobom. Ale keď zoberieme zložitejšie, protirečivé, nelineárne javy prestávajú byť zákony formálnej logiky použiteľné. Okamžite sa stane zrejmé, že, ďaleko od univerzálnych právd platných „vo všetkých možných svetoch“, ako vysvetlil Engels, je ich aplikácia pomerne obmedzená a sú nepoužiteľné pri celom rade okolností. Navyše, tieto okolnosti sú presne tie, ktoré pútajú pozornosť vedy, najmä tej novodobej, po väčšinu 20. storočia.
Comments