Po viac ako 20 rokoch pri moci, turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan si zaistil ďalších 5 rokov v úrade. Buržoázna liberálna opozícia, zlepená z viacerých politických strán, zlyhala pri ukončení jeho prezidentstva definovaného krízami v druhom kole prezidentských volieb [28. mája 2023].
Obrázok: Twitter Recepa Tayyipa Erdoğana
Po tom, čo Erdoğan po prvý krát nedokázal prekonať 50% hranicu v prvom kole, dokázal zaistiť víťazstvo v druhom s 52% hlasov. Možno rozhodujúco mu pomohla podpora od Sinana Oğana z Aliancie ATA; odštiepok z krajne pravicovej Strany nacionalistického hnutia (MHP) a tretí prezidentský kandidát, ktorý v prvom kole získal 5% hlasov.
Parlamentné voľby sa konali po boku prezidentských [14. mája], kde Erdoğanova Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) získala väčšinu spolu s ich tromi koaličnými partnermi, kolektívne s 313 poslancami zo 600.
Turecká ekonomika sa zvíja v kríze. Devastujúca inflácia, hodnota tureckej líry vo voľnom páde a dvojciferná nezamestnanosť vytlačila 98% obyvateľstva pod hranicu chudoby.
Ekonomickej kríze tiež nepomohlo zemetrasenie 06. februára, ktoré si vyžiadalo takmer 60 000 životov (podľa oficiálnych štatistík) a takmer 3 milióny ľudí stratilo strechu nad hlavou. Kriminálna korupcia, nezaujatosť a žalostná nepripravenosť úradov spôsobila smrtonosnú neschopnosť efektívne spracovať situáciu a vyprovokovala obrovský hnev proti režimu.
Ale, napriek všetkému, Erdoğan a jeho AKP prežili. Ako je to možné?
Polarizácia
Volebná účasť bola na rekordných úrovniach – viac ako 80%, ba možno až 95% v oboch kolách. Toto odzrkadľuje hlbokú polarizáciu v tureckej spoločnosti. Voličstvo išlo do volieb veľmi napäté a v úzkostiach. V jeden deň traja ľudia utrpeli infarkt pri čakaniach na výsledok (dvaja voliči a jeden dozorca).
Kemal Kılıçdaroğlu, kandidát hlavnej opozičnej strany, Republikánskej ľudovej strany (CHP), viedol Národnú opozičnú alianciu. Prezentovali sa ako ‚zodpovedné‘ krídlo tureckej buržoázie, sľubovali návrat ku „ekonomickej ortodoxii“ a „obnovenie“, čo znamená zdvihnutie úrokov centrálnej banky za cieľom skrotenia inflácie a reorientácia na Západ, preč od Ruska a Číny. Ale podľa Americkej banky úroky by museli zdvihnúť na 50% aby vyrovnali súčasný deficit. Toto by malo katastrofálne následky pre zadlžené Turecko, s prepúšťaniami, masovými bankrotmi, nezamestnanosťou a chudobou.
Erdoğanovi sa podarilo získať 52% hlasov v druhom kole prezidentských volieb. / Obrázok: Twitter Recepa Tayyipa Erdoğana
Kılıçdaroğluove reči o obnove vzťahov s NATO ho len podkopali, pretože jestvuje v Turecku nemalá skepsa voči západnému imperializmu. Ďalej, keďže turecká ekonomika je ťažko závislá od ruského plynu, importov a turistov, otáčanie chrbta k Rusku nemohlo nahnať veľa hlasov.
CHP, raz synonymná so sekularizmom, sa čím ďalej tým viac opierala o náboženstvo a šovinizmus, aby sa pozdávala voličom AKP. Kılıçdaroğlu pristúpil na kandidatúru len po tom, čo súhlasil, že náboženský konzervatívec a starosta Istanbulu za CHP Ekrem İmamoğlu a starosta hlavného mesta Ankary a krajne pravicový nacionalista, odštiepenec od MHP budú viceprezidentskí kandidáti.
Opozícia v podstate veci sľubovala návrat ku skorým dňom AKP ale bez ekonomického boomu, ktorý im dal ich autoritu. Netreba ísť do hĺbky, aby sme porozumeli, prečo to neinšpirovalo dôveru.
Liberálna maska CHP ďalej strácala na efekte keď urobili veľmi ostrú zatáčku doprava a začala spolupracovať s krajne pravicovými subjektmi ako strana IYI. Po neúspešnom prvom kole sa dala do spolupráce so stranou Zafer, nová krajne pravicová, anti-migračná strana na čele s besným rasistom Ümitom Özdağom.
Naprieč časom, ako sa ekonomická kríza prehlbovala, opozícia šírila anti-migračný sentiment. Počas volieb Kılıçdaroğlu démonizoval utečencov, používajúc rasistickú rétoriku, ako „ženy už nebudú môcť bezpečne chodiť po ulici“ ak nebudú deportovaní. Druhé kolo kampane CHP robili kampaň so sloganom „Sýrčania pôjdu“ vedľa fotografie Kılıçdaroğlua.
Nič z tohto neinšpirovalo podporu a odpudilo najviac progresívne časti tureckej spoločnosti. Deliaca čiara nie je medzi migrantmi a domácimi, ale medzi pracujúcimi a kapitalistami. Ako reprezentatívci kapitálu, Kılıçdaroğlu a CHP nemohli a nechceli presadzovať triednu alternatívu, preto im neostalo nič iné ako imitovať šovinistickú demagógiu AKP.
Je jasné, že CHP išlo viac o utlmenie más ako o zosadenie Erdoğana. Keď sa začali vynárať správy o Erdoğanovom podvádzaní a falšovaniu volieb, CHP apelovala na pokoj a zmohla sa len na úbohý výrok, že aj keď jestvuje podvádzanie, tak „nezmení výsledky“. Toto namiesto mobilizovania ľudí proti establišmentu.
Chyby HDP
Žiaľ, kurdská ľavicová Ľudová demokratická strana (HDP) sa tiež dopustila sledu chýb. HDP vytvorila alianciu krajne ľavicových a ľavicových strán, Alianciu práce a slobody. Ale namiesto toho, aby presadili nezávislý, triedny program, Aliancia podporila Kılıçdaroğlua, aby sa zbavili „režimu jedného muža“, a aby „urýchlili demokratický proces“.
Toto bola zarážajúca zrada. CHP, založená v 1923 Mustafom Kemalom Atatürkom, ktorý viedol tureckú buržoáznu revolúciu, historicky perzekvoval Kurdov, zakázal kurdský jazyk na verejnosti a rozdrtil kurdské povstania medzi 1925 a 1938. Zabil tisíce Kurdov a ďalšie tisíce vyhnal do vyhnanstva.
Obrázok: Twitter Kemala Kılıçdaroğlua
V posledných rokoch CHP hlasovala bok po boku AKP pre zrušenie parlamentárnej imunity Selahattina Demirtaşa, bývalého spolupredsedu HDP, ktorý je vo väzbe od 2016, a iných členov parlamentu za HDP. Nenamietala proti čistkám kurdských starostov na juhovýchode. CHP tiež schválila každú kriminálnu operáciu tureckej armády proti Kurdom v severnom Iraku a severnej Sýrii.
Rovno pred voľbami bolo zatknutých 150 kurdských politikov, novinárov, právnikov a celebrít protiteroristickými skupinami, a CHP ani Kılıçdaroğlu ani len nepípli.
Spočiatku aliancia vedená CHP odmietla prijať HDP v snahe získať nacionalistický hlas. Súhlasila s podporou Kılıçdaroğlua po tom, čo zistili, že nemôžu vyhrať bez podpory HDP a jej 6 miliónov hlasov. Národná aliancia získala podporu HDP zatiaľ čo sa od nej celú kampaň snažila dištancovať.
Ako bolo zmienené vyššie, pár dní pred druhým kolom sa Kılıçdaroğlu dohodol s krajne pravicovým rasistom a anti-migračným Ümitom Özdağom. Napriek tomu, že niektorí podporovatelia HDP si zadržali nos a napriek všetkému zahlasovali Kılıçdaroğlua, veľa z nich nehlasovalo vôbec. Zatiaľ čo volebná účasť naprieč Tureckom bola 94%, v provinciách s kurdskou demografiou sa prepadla na 80%.
HDP utrpela najväčšiu prehru vo voľbách. V 2018 získala 11,7% hlasov; 14. mája len 8,81. V parlamente stratili 5 kresiel, z 67 po 2018 na 62. Strana stratila hlasy v takmer každom meste.
Ak by HDP presadzovala triedny program a zachovala nezávislú pozíciu, spájajúca boj za každodenné požiadavky más s bojom za socializmus, tak by lepšie prerezala národnú líniu a zjednotila tureckého a kurdského voliča. Toto by pre Erdoğana predstavovalo omnoho väčšiu hrozbu.
Erdoğanove manévre
Čo sa neho týka, svoju kampaň viedol kompetentne. Bol veľmi opatrný pri ekonomických otázkach a kombinoval veľkolepé sľuby s úplatkami.
Počas predvolebnej kampane zdvihol minimálnu mzdu o 55%. Niekoľko dní pred tým, ako sa začali voľby, zdvihol platy verejným zamestnancom, viac ako zdvojnásobil štandardný dôchodok a schválil zákon, podľa ktorého majú milióny robotníkov nárok na predčasný dôchodok. Tiež ponúkol domácnostiam plyn zadarmo na mesiac.
Svoju kampaň založil na „boji proti terorizmu a imperializmu“. Obvinil Kılıçdaroğlua a CHP zo spolupráce s „teroristami“ kvôli podpore HDP. Na jednom zhromaždení prehral sfalšované video ako jeden z veliteľov PKK [Strana kurdských pracujúcich, stalinistická strana so sklonmi k terorizmu – pozn. prekl.] spieva s vodcami opozície.
Obvinil Kılıçdaroğlua z konverzácii s IMF [Medzinárodný menový fond, základňa v USA, známa pre úžerníctvo a vydieranie krajín ku privatizáciám – pozn. prekl.] a Západom, aby spravili z Turecka „žobráka“, obvinenie, ktoré podporovali Kılıçdaroğluove vlastné výroky. Za cieľom rozmazať triedne línie, Erdoğan rozchmíril bludy o celej opozícii, že sú „LGBTeri“ a že sú proti „tradičnej rodine“.
S väčšinou médií pod svojou kontrolou šíril svoju kampaň do každého rohu krajiny, zatiaľ čo obmedzoval priestor opozícii. Celý čas sa snažil vytvoriť atmosféru strachu so zatýkaniami.
Taktiež je očividné, že AKP podvádzala. V momente, čo sa voľby rozbehli, začali sa na internete vynárať videá s volebnými vrecami naviac plných hlasovacích lístkov: všetky pre Erdoğana a AKP.
V regiónoch zasiahnutých zemetrasením, ktoré ovplyvnilo 15 miliónov ľudí, volebná účasť bola viac ako 80%. V Kurdistane, krajne pravicová, nacionalistická MHP zaznamenala významné zisky.
Je pravda, že AKP stále má nejakú vernú voličskú základňu, najmä v anatólskych regiónoch, kde lokálne stredné triedy benefitovali z ekonomického boomu na začiatku tisícročia.
Napriek tomu úpadok Erdoğana a AKP je evidentný. Napriek všetkým manipuláciám, Erdoğan si dokázal zaistiť víťazstvo len vďaka podpore Oğana, spolu s inými okrajovými stranami.
Vo finále AKP získala 263 stoličiek, čo je pád z 296 v 2018. MHP získala 51 parlamentných kresiel. V Kayseri, „rodné mesto“ Erdoğanovej AKP, podieľ hlasov padol z 50,64 v 2018 na 40,62. V Konye, tzv. ‚Anatólsky tiger‘, AKP zažila pád z 59,51 na 48,07. V Kahramanmaraş, epicentrum dvoch zemetrasení zo 6. februára, z 58,54 na 47,79.
V Gaziantep, jedna z bášt AKP rovnako ako v Kahramanmaraş, tiež zasiahnuté zemetrasením a centrum minuloročnej štrajkovej vlny, podpora klesla z 51,45 na 44.93. V Sivase z 54,73 na 40,5; v Rize, Erdoğanovom rodnom meste, 64,99 na 54,07. Nakoniec, v Istanbule a Ankare, v poradí AKP padla z 42,7 na 36,2 a 40,2 na 32,6.
Avšak dôvod, prečo toto všetko neviedlo k priamej porážke AKP je ten, že masy stále nevidia dôveryhodnú alternatívu voči AKP a Erdoğanovi.
Pre Washington Post, jedna žena povedala, že ju trápi stav „vzdelania, ekonomiky, a aby všetci mohli slobodne vyjadriť svoje myšlienky a názor“, ale že volila Erdoğana. „Samozrejme,“ hovorí, „ak by sa našiel lepší kandidát, volila by som ich.“
Dôchodca dodal: „nezamestnanosti tu máte po kolená“, ale že volil Erdoğana, a povedal: „Poviem to takto. Keby kandidoval primeraný oponent, nevyhral by.“
Krehké základy
Erdoğan nateraz môže oslavovať svoje víťazstvo, ale zdedil ekonomiku v troskách. Zničujúca a nekontrolovateľná inflácia [32,2% v máji, Slovensko 11,9], ktorá dosiahla až 85% a podľa oficiálnych štatistík ostáva na 44%. Spôsobuje hlbokú krízu životných nákladov pre drvivú väčšinu populácie.
Erdoğanove možnosti sú nechutné. Môže zvýšiť úrokové sadzby, ako kážu „ortodoxní“ buržoázni ekonomisti, ale spôsobil by reťazovú reakciu bankrotov. Alebo ich môže znížiť, udržať krajinu nad vodou cez kredit, ale toto zvýši infláciu a znásobí krízu životných nákladov. Nateraz Erdoğan pracuje s možnosťou druhou. [V čase prekladu Erdoğanov nový kabinet zvýšil úrokové sadzby na 15% a opäť zvýšil minimálnu mzdu. Turecká líra je stále vo voľnom páde.]
V predvolebnej kampani zintenzívnil svoju obranu líry, avšak centrálna banka rýchlo vyčerpáva svoje devízové rezervy a zlato, aby udržala líru nad vodou. Spolu s Erdoğanovým „nakupovaním“ počas predvolebnej kampane a s odhadovanými škodami zo zemetrasení na 100 miliardách dolárov, deficit sa len zvyšuje. Predpovedá sa ďalší výbuch inflácie a prepad líry sa obnovil. Erdoğan je v zúfalej potrebe pre peniaze, obracia sa ako k priateľom tak aj k nepriateľom.
Obrázok: Twitter Kemala Kılıçdaroğlua
Selva Demiralp z Koçovskej univerzity pre The Economist počas kampane povedala: „Snažia sa udržať súčasný systém do volieb, po ktorých sa všetko zosype.“
Politická kríza je už v kuchyni, ekonomické tlaky vytvárajú hnev zdola. Členovia parlamentu cítia teplo zo svojich obvodov. Tento tlak nachádza vyjadrenie v rozporoch medzi stranami v už teraz krehkej aliancii.
Erdoğan a Bahçeli budú vedieť „spracovať“ ich strany na nejaký čas, ale je len otázkou času, kedy všetka nespokojnosť vybuchne do otvorenej vzbury.
A, podstatnejšie, prehlbujúca sa kríza tureckého kapitalizmu dá impulz triednym sporom. Turecká vládnuca trieda preto potrebuje silného lídra. Namiesto toho má krehkú a nestabilnú alianciu strán, ktoré spolupracujú len lebo sa im to momentálne hodí.
Nie ďalším popular frontom! Za robotnícku alternatívu!
Zbankrotovaná stratégia menšieho zla vyčerpala a demoralizovala tureckú ľavicu. V srdcervúcich správach 20 ročná žena spáchala samovraždu na vlakovej stanici v Marmary. Zanechala krátky list, kde hovorí, že „AKP jej zobrala mladosť“, „stratila nádej“, a že „neodpustí tým, ktorí podporujú AKP“.
Celá ľavica sa zastala tzv. liberálnu CHP a Kılıçdaroğlua, kemalistické krídlo vládnucich tried, a v ich podstate reprezentujú rovnaké záujmy ako AKP, pričom sú všetci hlboko zdiskreditovaní v očiach miliónov Turkov. Vo finále boli všetci stiahnutí pod hladinu aj s ním.
Je pravda, že pravicové a krajne pravicové strany zaznamenali zisky, ale to len preto, lebo neexistuje alternatíva pracujúcich. Masy hľadajú inú cestu von z krízy, ale nemajú žiaden politický oporný bod. Situácia nepredstavuje odbočku doprava, ale iba úbohú slabosť reformistickej a liberálnej opozície. Akýkoľvek letmo dôveryhodný triedny program by pravdepodobne zmietol Erdoğana navždy.
Zatiaľ čo zvyšok tureckej ľavice je v rozpakoch, marxisti sú optimistickí. Erdoğanov režim nikdy nebol slabší, a, s prehlbujúcou sa krízou, vládnuca trieda nedokáže vládnuť starým spôsobom. Ešte lepšie, turecké pracujúce triedy sú najpočetnejšie v regióne a začínajú sa činiť. Vyvyšujeme štrajkovú vlnu, ktorá sa prehnala krajinou minulý rok a bola najväčšia od sedemdesiatych rokov. Toto je len ochutnávka toho, čo sa blíži.
Podmienky pre obrovský triedny boj sú pripravované po celom Turecku. Všetko, čo chýba, je revolučné vedenie, ktoré navedie masy k socialistickej budúcnosti.
Preklad: Jakub Gaňa