Malá hŕstka ľudí bude nesúhlasiť, ak povieme, že slovenský, ba svetový kapitalizmus prežíva extrémne hlbokú krízu, a aj tí budú len presviedčať samých seba. Každý aspekt spoločnosti upadá - od ekonomiky cez politiku po umenie a filozofiu. V "našej" krajinke je viditeľný zvlášť ten politický aspekt.
30. 09. 2023 sa konajú predčasné voľby po kolapse pravicovej vlády a rokoch nestability. / Obrázok: staremesto.sk
Väčšina ľudí sa pre zmenu díva najskôr ku parlamentnej politike. Človek neriskuje zamestnanie ako pri štrajkoch, neriskuje svoju slobodu pri potýčkach s políciou na ulici a neriskuje život na barikádach. Avšak pokojné a stabilné časy sú dávno preč. Dalo by sa argumentovať, že tých sme si za ponovembrového Slovenska veľmi neužili, no v súčasnej dobe je situácia vyhrotená ako nikdy. Odstup premiéra, rozpad koalície, odvolanie vlády, dosadenie nezvolenej úradníckej vlády a teraz čistky v nej a v bezpečnostných zložkách, všetko behom troch rokov. Toto sa nepodarilo ani Mečiarovi, ani blízko. Dôvera v inštitúcie a politikov je extrémne nízka a obrovská časť obyvateľstva nechodí voliť. V parlamentných voľbách 2020 prišlo voliť 65% ľudí s volebným právom, a to po veľkej kampani proti Smeru a sérii veľkých káuz. V prvých voľbách po páde stalinizmu to bolo viac ako 95%.
Táto situácia však pre nás nie je jedinečná. Sme pevne integrovaní do svetového kapitalizmu a ten prežíva krízu rovnako. Podobnú situáciu môžeme pozorovať v desiatkách iných krajín. Ľudia hľadajú cestu von.
Vo Švédsku a Fínsku vyhrali voľby konzervatívci - v dlhodobo sociálno-demokratických krajinách. Po viac ako desaťročí vlády konzeriev zase podľa všetkého v najbližších voľbách nastúpi ako vládnuca strana v Británii Labour, pod pravicovým vedením. Nemecko zažíva vzostup populistickej pravice, v USA straší prízrak Trumpovho návratu. V Taliansku triumfuje krajná pravica. A u nás sa napriek všetkému vracia sociálna demokracia.
Mainstreamové buržoázne médiá sa snažia pochopiť, čo sa deje s ich systémom. Nikdy neuspejú.
Pracujúci nenájdu alternatívu v týchto subjektoch. Pravičiari s úspornými balíčkami budú musieť škrtať a zvyšovať úrokové sadzby viac, ako by chceli - inflácia je zvlášť tvrdohlavá túto sezónu. A reformisti, od sociálnych demokratov po samozvaných socialistov, ktorí sa však nevedia rozísť so súkromným privlastňovaním, počas krízy nemajú čo reformovať. Môžu reformovať pokiaľ je profit - a ten nie je, až na hŕstku obrovských monopolov. Čiže v situácii, kedy by tzv. ľavica mala prekvitať, sa rozpadá zarovno s politickým centrom. Zatiaľ čo naša IMT mala tento rok najväčší kongres vo svojej histórii, prebieha masové vymieranie ľavicových subjektov.
Sú pracujúci hlúpi?
Ľudia skúsia centrum, potom sociálnu demokraciu, potom pravicových populistov, potom reformistov. Ľudia nechcú revolúcie a prudké zmeny každý víkend. No natúra kapitalizmu je taká, že onú revolúciu robí skôr či neskôr nevyhnutnou, a ľudské vedomie sa bude musieť rapídne prispôsobiť. Ruskí boľševici boli dlho radikálna menšinka na okraji politiky. Väčšina pracujúcich cárskeho Ruska ich nebrala vážne. A hľa - ukázalo sa, že jediní mali pravdu, a desiatky miliónov utláčaných sa postavilo za ich slogany a program. Odkaz, ktorí sa najväčší reakcionári po reformistických oportunistov snažia zničiť.
Argument ľavých reformistov a oportunistov schovávajúcich sa za socializmus znie zhruba takto: pracujúci volia pravicu, sú konzervatívni a marxizmus je zdiskreditovaný. Nemôžeme preto používať slová ako revolúcia, komunizmus, a pod., pretože by sa zľakli. Musíme sa teda uskromniť na vyššie mzdy, reformu zdravotníctva, atď., aby tomu voliči rozumeli.
Na začiatku Prvej svetovej vojny ruské masy oslavovali cára. O tri roky bol aj s jeho rodinou popravený. / Obrázok: Verejná doména
Je pravda, že sa väčšina masy pracujúcich neobzerá po komunizme. Je pravda, že bývalý režim je stále hlboko zdiskreditovaný u veľkej časti populácie. Avšak oportunisti sa nevedia dívať za súčasnú úroveň vedomia. Pracujúce masy a študentstvo majú veľa vrstiev, od tých najpokrokovejších a najinteligentnejších po sociálne vylúčených. Tieto vrstvy a ich uvedomenie sa vyvíjajú rôzne. Dnes apolitický autobusár môže zajtra štrajkovať. Toto reformisti nechápu.
Veľa slovenských, ale aj svetových ľavicových hnutí, vzniklo počas sociálneho pokoja alebo sa nechalo ovplyvniť momentálnou dobrou úrodou pre bankárov a šéfov či veľkými historickými dianiami, ako bol rozpad ZSSR. Toto na dlhé desaťročia ovplyvnilo robotnícke hnutie - marxizmus vraj zlyhal, pracujúci neštrajkujú a volia reakcionárov. Druhá vec je, že to dalo prívržencom kapitalizmu fungujúcim najmä v sociálnej demokracii priestor a určitú legitimitu. Takmer každý počul o slávnom "zlatom strede medzi socializmom a kapitalizmom".
Sklamanie zo stalinizmu sa však postupne vytráca a kapitalizmus sám, v jeho súčasnej extrémne hlbokej kríze, tvorí novú generáciu revolucionárov, či všetci zúčastnení chcú, alebo nie. Zrazu každým dňom širšie vrstvy študentstva a robotníkov hľadá revolučnú organizáciu, ktorej niet. Reformistické organizácie kapú jedna za druhou. DiEM, Levice, Budoucnost, Socialisti.sk.
Útecha v parlamente?
Na druhej strane by bolo nesprávne potopiť všetkých nemarxistov. Pozitívnu zmenu vedia priniesť aj iné subjekty. Čo sa týka "ľavice", na Slovensku máme na výber: sociálnych demokratov Smeru a Hlasu, Sme rodina, Socialistov.sk, ba veľa mladých hľadá alternatívu aj v Progresívnom Slovensku.
Záleží dosť od každého vlastnej definície ľavice, no tieto strany, okrem Progresívcov, sa prezentujú ako sociálne. Je prospešné ich voliť? Profity sa daniť do nekonečna nedajú.
Smer a Hlas, čo je v podstate umiernené krídlo Smeru, vládli dlhé roky pred voľbami 2020. Smer je hlboko reakčná strana - je financovaná oligarchami, roky drancovala krajinu a pracujúcich, kde jednou rukou dávali a druhou brali, majú dokázané styky s mafiou, pochybné a obvinené osobnosti na najvyšších postoch, konzervatívnu a vlasteneckú rétoriku a sociálny program, medzi iným. Hlas v podstate nič iné neponúka, iba si zakladá platformu na tom, že nie sú Fico, že sú slušný Smer. Toto im neprospieva v čase krízy, kedy je vulgárny a populistický Smer atraktívnejší.
Všetko, čo ľavicovo-populistické krídlo buržoázie dokáže ponúknuť, je viac štátnych dlhov na účet pracujúcich, kedy kríza nepovoľuje obmedzovať súkromníkov. / Obrázok: Facebook Róberta Fica
Sme rodina je len populistická osobná strana oligarchu Borisa Kollára, ktorý využíva sociálnu politiku na presadenie a politiku na uplatnenie osobných záujmov, ako keď svoje lyžiarske strediská nechal otvorené počas vrcholu pandémie. Kollár tiež chce zastávať tradičné, kresťanské hodnoty a pchať peniaze súkromníkom. Jeho sociálne byty ostali len sľubom, napriek všetkým jeho výhovorkám.
Progresívci, Sme rodina, Hlas, ale aj Smer, presadzujú členstvo v NATO a EÚ. NATO je najreakčnejšia organizácia na svete, združenie západných imperialistov, má na svedomí milióny životov v Lýbii, Afganistane, Iraku, Ukrajine, Juhoslávii, atď. Európska únia je projekt európskych kapitalistov, kde sa snažia konkurovať čínskemu a americkému kapitalizmu. Pod rúchom zelenej politiky uvaľujú na pracujúcich úspory a tarify v zúfalej snahe oživiť profity.
Všetky tieto strany sú pod palcom bohatých sponzorov, ak nie sú priamymi členmi, ktorý vo finále diktujú ich politiku. Smerácky sociálny štát pôjde rovno von oknom, keď si buržoázia zavelí, že chce skresať benefity a znížiť mzdy. Progresivizmus progresívcov bude zradený hneď, ako kapitalizmus pôjde do riadne tuhého. Stále sú pevne spätý s kapitalizmom, a počet prípadov, kedy sa tieto "progresívne" typy postavili na jeho obranu skôr, ako otvorení reakcionári, je nad nulou. Aj keby nie, PSko stojí proti hlboko reakčným stranám, spojenca v tomto nenájde.
Podmienka pre voľbu reformného kandidáta musí byť, že za ním stoja mobilizovaní pracujúci, ktorý by ho tlačili k širším reformám, ako by sám normálne chcel. Ten sa eventuálne bude musieť rozhodnúť, či sa rozíde s kapitalizmom, alebo zradí pracujúcich, v ktorom prípade zakročia komunisti. Takýto kandidát súčasne nie je.
Socialisti?
Strana Socialisti.sk si získala značnú pozornosť najmä u mladých. Sami o sebe tvrdia, že chcú prekonať kapitalizmus. No sú to len ďalšie obete typických sentimentov o reakčnosti robotníkov, reforiem "z hora", "demokratizácie" pracoviska a parlamentu. Nevedia sa rozísť s kapitalizmom, svoj oportunizmus klasicky ospravedlňujú "pragmatizmom". Nikde nie je napísané, že toto je iba prechodný program, a že v poslednej analýze mieria pre bezštátnu, komunistickú spoločnosť a revolučnú transformáciu spoločnosti. Ďalej ako štvordňový kurzarbeiteristický pracovný týždeň nejdú.
