V roku 1975 vietnamský ľud získal historické víťazstvo vyhnaním amerických ozbrojených síl a oslobodením juhu. Po 28 rokoch vojny – ktorá stála 2 milióny vietnamských životov, odlistenie až 10% celkového územia a zničenie veľkej časti priemyslu a transportu – krajina bola opäť zjednotená a kapitalizmus s veľkostatkárstvom boli zlikvidované.
Ho Či Min na štátnej návšteve Sovietskeho zväzu. [VietTimes]
S týmito hrdinskými obeťami, vietnamský robotníci a roľníci zaplatili cenu za porážku revolúcie v roku 1945, keď mali moc v rukách. Prečo bola táto šanca stratená v roku 1945? Aké je poučenie z tejto porážky v boji pracujúcich dnes?
Vietnam bol francúzskou kolóniou už v strede 19. storočia, vykorisťovaný kvôli nerastnému bohatstvu a lacnej pracovnej sile francúzskymi monopolmi. Pod francúzskou nadvládou negramotnosť stúpla až o 80%. Zatiaľ čo 6000-7000 lokálnych statkárov a kolonialistov vlastnili rozsiahle a dobré pozemky, bezmajetnosť bola skutočnosťou až pre polovicu roľníkov, a zvyšok vlastnil len malé pozemky.
Spoločnosti ako Michelin prevádzkovali kaučukové plantáže použitím hlavne nútenej práce. Robotníci sa stali známymi ako „hnojivo pre kaučukové stromy“, pretože telá ľudí, čo dreli v neľudských podmienkach, boli pochované na plantážach.
Priemyselný rozvoj bol retardovaný koloniálnou nadvládou. Ale malá pracujúca trieda sa predsa len vyvinula v priemysle, v baniach a preprave. Aj skrz rozsiahlu represiu, pracujúci a roľníci sa začali angažovať v boji proti neľudským podmienkam, ktorým boli vystavení – a za národné oslobodenie. A práve z tohto hnutia vznikla Indočínska komunistická strana v roku 1930 na čele s Ho Či Minom.
Aj keď táto strana mala silné lokálne korene a značnú masovú podporu, bola kriticky ovplyvnená vývojom v Sovietskom zväze, kde bolo vyškolených mnoho jej vodcov, a u ktorých hľadalo vedenie a podporu. Komunistická Internacionála, ku ktorej Vietnamská komusitická strana patrila, sa zrodila až po ruskej revolúcii ako nástroj na ďalší boj pracujúcich vo svete za demokraciu a socializmus.
Avšak v 20tych rokoch, privilegovaná byrokracia si uzurpovala politickú moc od pracujúcej triedy v Rusku. Kým táto byrokracia spočívala a rozvíjala sa na znárodnenej a plánovanej ekonomike Sovietskeho zväzu, jej prvilégia záviseli na úplnom potlačení robtníckej demokracie. Tiež čoraz viac pretvárala komunistickú internacionálu na nástroj vlastných záujmov. K 30tym rokom 20. storočia táto internacionála bola povedome kontra-revolučnou silou, so stalinistickou byrokraciou vydesenou vplyvom establišmentu demokratického, zdravého robotníckeho štátu kdekoľvek na svete, plus aký vplyv by to malo na pracujúcich v Sovietskom zväze.
Ruská revolúcia bola priamym dôkazom toho, že aj v krajine, ktorej ekonomika je pozadu ako tak bolo v Cárskom Rusku, oslobodenie roľníctva od statkárstva a dosiahnutie demokracie záviselo od nástupu robotníckej triedy k moci. Chápanie tohto bolo presne to, okolo čoho Lenin, Trockij a Boľševická strana viedli robotnícku triedu v októbrovej revolúcii v roku 1917.
"Nadviazať komunikáciu medzi mestom a vidiekom, jedna z hlavných úloh robotníckej triedy pri moci.
V. I. Lenin." ~ 1926 [Verejná doména]
Ako Trockij vysvetľoval, kapitalistická trieda bola moc slabá na to, aby hrala nejakú progresívnu úlohu. Proti masám boli zviazaní silami imperializmu a statkárstva. Tvárou v tvár s masovým združením roľníkov a robotníkov nevyhnutne podporili stranu reakcie zo strachu, že by stratili svoje privilégiá.
Komunistická Internacionála za Stalina však odzrkadľovala byrokraciu a tvrdila, že v zaostalých krajinách je nevyhnutná „dvojstupňová revolúcia“. Na začiatok mala byť aliancia s „progresívnymi kapitalistami“ na dosiahnutie národnej nezávislosti a demokratických práv na bázach kapitalizmu. Až „potom“ by boj o robotnícku moc a socializmus bol zaradený do programu.
Toto bola rovnaká falošná vec, akú predložili Menševici pred Ruskou revolúciou. Keď pracujúci zvrhli Cára v marci 1917, a držali moc v ich rukách, ich menševický lídri prišli a nastrčili im ich kapitalistickú „dočasnú vládu“, ktorá nebola ani progresívna ani demokratická. Lenin a Trockij odsúdili tento prístup a presvedčili väčšinu pracujúcej triedy, aby prevzali moc. Ak by to nespravili, bolo by priam evidentné, že táto provizórna vláda by bola nahradená krvavou vojenskou diktatúrou.
V Číne, v dvadsiatych rokoch, v mene „dvojstupňovej teórie“ sa Čínska komunistická strana rozpustila v buržoázny Kuomingtang vedený Čankajšekom. Obrovské hnutie robotníkov a roľníkov sa dostalo k moci, no zbavené vedenia bolo porazené „progresívnym buržoáznym“ Čankajšekom.
Predstava „progresívnej“ kapitalistickej triedy bola rovnako nevhodná aj vo Vietname. Diskriminačné predpisy zavedené francúzskou administratívou účinne zabránili Vietnamcom vstúpiť do priemyslu, financií alebo obchodu. „Národný“ kapitalistický rozvoj bol obmedzený na pôžičky a triedu statkárov. Táto trieda inklinovala odoberať francúzske občianstvo a posielať ich deti do francúzskych škôl. Boli to lojálny podporovatelia koloniálnej nadvlády.
Politika Komunistickej internacionály prešla prvou vážnou skúškou vo Vietname, keď sa vo Francúzsku v roku 1936 dostala k moci vláda „Populárneho frontu“. Bola to vláda triedneho kompromisu, v ktorej sa socialistické a komunistické strany spojili alebo podporili koalíciu s takzvanými „progresívnymi buržoáznymi silami“ proti hrozbe fašizmu. Komustická strana v skutočnosti sledovala Stalinovu zahraničnú politiku, ktorá sa od polovice 30. rokov snažila o spojenectvá s protinemeckými kapitalistickými mocnosťami, najmä s francúzskym imperializmom.
Vstup vlády vrátane Komunistickej strany vo Francúzsku povzbudil masy vo Vietname. Došlo k vzostupu boja a organizácie robotníckej triedy. Ale triedny kolaborantský „Populárny front“ nemal v úmysle oslobodiť kolónie, alebo dokonca urobiť veľkú koloniálnu reformu. Odbory boli naďalej zakázané a vedúci pracovníci uväznení – vrátane komunistu Nguyena Van Taa. Francúzsky koloniálny minister, člen reformistickej Socialistickej strany, telegrafoval Vietnamu, že „v Indočíne musí vládnuť francúzsky poriadok ako všade inde“.
Ho Či Min si podáva ruky s Mariusom Mautetom, oným ministrom kolónii (1936-38) a "ministrom zámoria" (1946) za Socialistov, po dohodnutí 'Investičného fondu pre ekonomické a sociálne teritóriá v zámorí'. Mautet vyzerá veľmi spokojne. - 1946 [Verejná doména]
Aká bola odozva vedenia komunistickej strany vo Vietname? Heslá "Preč s imperializmom!" a "Skonfiškovať pôdu veľkostatkárom!" boli „dočasne stiahnuté“. „Dvojstupňová“ teória bola založená na falošnej predstave, že „národná“ buržoázia bude bojovať za nezávislosť proti imperializmu. Ale raz začatá politika triedneho kompromisu nepozná žiadne štádiá. V otrockej poslušnosti stalinistickej politike triedneho kompromisu v Európe teraz vietnamská komunistická strana robila kompromisy s buržoáznymi imperialistami a feudálnymi statkármi!
Členovia rady komunistickej strany v mestskej rade v Saigone nakoniec hlasovali za dane na "národnú obranu" - dane za koloniálne potlačenie. Napokon, nepovedal Stalin v roku 1935 francúzskemu premiérovi Pierrovi Lavalovi, že „pochopil a úplne schválil politiku národnej obrany Francúzska“?
V opozícii voči stalinizmu a dvojstupňovej teórii, politické strany sa rozvinuli vo Vietname v 30tych rokoch 20. storočia s podporou myšlienok Trockého a čoraz viac získavali prevahu v rastúcom odborovom hnutí. Tiež vyhrali kontrolu od komunistov v politickom zoskupení organizovanom okolo novín „La Lutte“ (Boj).
V roku 1939 sa uskutočnili voľby do Cochin-čínskej (juhovietnamskej) koloniálnej rady. To bol relatívne bezmocný orgán založený na obmedzenom volebnom práve , ktoré vyradzovalo veľa pracujúcich. Každopádne, trockistickí kandidáti Ta Thu Thau, Tran Van Tach a Pan Van Hum vyhrali vo voľbách s 80% hlasov, čím porazili kandidátov komunistických a buržoáznych strán.
Členstvo Trockistických strán vzástlo na 5000 členov, Kom. strana sa rozdelila, pričom veľká časť jej členov z robotníckej triedy sa pridala práve k trockistom. Historik J. Buttinger okomentoval toto obdobie takto: „Komunistická strana bola na niekoľko rokov zatienená Trockistickým hnutím tak silným, že sa z neho stalo na krátky čas najsilnejšie hnutie v celom komunistickom a nacionalistickom tábore."
Ale s vypuknutím druhej svetovej vojny v septembri 1939 boli všetky robotnícke strany nezákonné a začali sa tvrdé represie. Ta Thu Thau a Tran Van Thach boli spolu s mnohými uväznení v neslávne známom ostrovnom koncentračnom tábore Poulo Condor, kde boli väzni držaní ako zvieratá v malých podzemných klietkach.
V roku 1940 armády japonských imperialistov obsadili Vietnam. Francúzsko padlo do rúk nacistov – a po väčšiu časť vojny Japonci dovolili kolaborantskému vichistickému režimu vládnuť Vietnamu. Keď sa však vojna chýlila ku koncu, rozhodli sa, že na francúzsku administratívu sa nemožno spoľahnúť a nahradili ju bábkovou vládou na čele s bývalým vietnamským cisárom Bao Daiom.
V máji 1941 vznikla z iniciatívy komunistickej strany Viet Minh (Liga za nezávislosť Vietnamu), ktorá začala partizánsku vojnu proti Japoncom zo základní blízko čínskych hraníc na vidieckom severe. V roku 1945 sa podmienky pre väčšinu ľudí stali zúfalými. Hladomor spustošil sever krajiny a zabil zhruba 2 milióny ľudí , zatiaľ čo Japonci vyvážali z krajiny ryžu, aby nakŕmili svojich vojakov.
Keď sa Japonsko v auguste 1945 vzdalo Spojencom, bola pripravená pôda pre masívnu sociálnu explóziu. Na celom juhu, ale najmä v Saigone, vznikali ľudové výbory ekvivalentné sovietom a začali preberať moc. Roľníci sa zmocnili pôdy zemepánov a robotníci konečne ovládli továrne. Vyhliadky na vytvorenie demokratického socialistického štátu nemohli byť lepšie. Aby mohlo niečo takéto vzniknúť, bolo potrebné rozbiť existujúcu štátnu mašinériu a spojiť „ľudové výbory“ do novej demokratickej štátnej moci, založenej na robotníckej triede.
Ale vedenie Komunistickej strany bolo presiaknuté duchom triedneho kolaborantstva, ktorá bola súčasťou „dvojfázovej“ teórie. To sa odrazilo aj na triednom zložení strany. Vnútrostranícka správa neskôr odhalila, že iba jeden z trinástich jej členov na kľúčových pozíciách boli robotníci a menej ako 20 % boli roľníci. Prevažnú väčšinu tvorili intelektuáli a príslušníci mestskej strednej triedy. Vedenie strany sa predovšetkým obávalo nezávislého hnutia más, najmä robotníckej triedy ovplyvnenej trockistickými myšlienkami.
Na vidieckom severe bol Komunistickou stranou dominovaný Viet Minh, ktorý vyhlásil nezávislosť 2. septembra v Hanoji, ale v súlade s „dvojstupňovou teóriou“ na základe pevnej buržoáznej ústavy podľa vzoru americkej deklarácie nezávislosti. Vo vláde boli členovia pravicovej nacionalistickej strany Quoc Dan Dang. Ho Či Min dokonca získal imperiálnu zlatú pečať úradu a rubínmi pokrytý meč od zdiskreditovaného bábkového vodcu Bao Dai a vymenoval ho za „Najvyššieho politického poradcu“!
Prezident Ho Či Min a najvyšší politický poradca Bao Dai. [Verejná doména]
Na juhu bol 21. augusta, po masových demonštráciách robotníkov v Sajgone [dnes Ho Či Minovo mesto, pozn. redakcie], ustanovený dočasný Ústredný výbor ľudových výborov. Väčšina politických strán sa zišla a vytvorila „Jednotný národný front“ (UNF). Vznikala situácia dvojitej moci, aká existovala po Februárovej revolúcii v Rusku. Strana komunistov bola relatívne slabá na ekonomicky rozvinutejšom juhu so svojou militantnejšou robotníckou triedou. V zúfalej snahe kontrolovať situáciu sa spojila s pravým krídlom UNF.
23. augusta o 5. hodine ráno, pri pokuse obísť ľudové výbory, sa Komunistická strana chopila moci prevratom. Využila prestíž Viet Minhu, aby získala masovú legitimitu, a tlačila na rôznych buržoáznych nacionalistických vodcov, aby vstúpili do koaličnej vlády s názvom „Výbor Juhu“.
Táto vláda, pod vedením Komunistickej strany, ihneď začala s rozdrvením masových hnutí. Vodca strany Nguyen Van Tao vyhlásil „Tí, ktorí podnecujú roľníkov, aby prevzali majetky, budú prísne a nemilosrdne potrestaní. Opakujem, že naša vláda je vláda demokratickej strednej triedy, aj keď sú teraz pri moci komunisti.“
Nguyen Van Tao (vľavo) s francúzskymi komunistami. - 1927 [Verejná doména]
Pracujúca trieda vytvorila niekoľko milícii pracujúcich, aby ochránila revolúciu. V Saigone sa pracujúci stretli aby vytvorili „stráž“ pracujúcich pod trockistickým vedením. Toto brali vyšší predstavitelia Komunistickej strany ako katastrofu. „Tí, ktorí iniciujú pracujúcich, aby sa chopili zbraní, budú braní ako sabotéri, provokatéri a nepriatelia národnej nezávislosti,“ kričali. Namiesto, deklarovali: „Naše demokratické „slobody“ budú garantované našimi demokratickými spojencami“. Kto boli títo „demokratickí spojenci“?
Aby presadili svoje imperialistické záujmy, títo spojenci bojovali cez vojnu proti nacistickému Nemecku – na rovnakej strane ako bolo Rusko. To samozrejme ale ešte neznamenalo, že sa imperialisti zmenili na niekoho, kto garantuje demokraciu – ako tvrdila ruská byrokracia. Každopádne, vedenie Vietnamskej komunistickej strany toto všetko nekriticky akceptovalo.
Na konferenciách v Jalte a Postupime v roku 1945 sa Stalin dohodol s Rooseveltom a Churchillom na povojnovom rozdelení sveta na „sféry vplyvu“. Stalin mal malý záujem o boj v juhovýchodnej Ázii a súhlasil s dohodou, ktorá rozdelila Vietnam na dve časti na 16. rovnobežke. Na dohľad nad japonskou kapituláciou bol sever „pridelený“ reakčným čínskym bojovníkom, ktorí sa zaujímali hlavne o to, čo môžu ukoristiť; juh britskej armáde.
Práve tieto mocnosti stalinistická byrokracia označila ako demokratických spojencov – a presne koho vietnamská komunistická strana podporovala v okupácií Vietnamu. A tak samozrejme namiesto toho, aby vedenie vietnamskej komunistickej strany pracovalo na tvorbe a boji za nový robotnícky štát, vedenie sa spoliehalo na svojich nových „demokratických“ spojencov a podporovalo koloniálny štátny aparát, ktorý spočíval na armádach „Spojencov“ a nie Japoncov.
Od 12. Septembra začali prichádzať britské jednotky, hlavne indický Gurkhovia, pod vedením generála Graceyho. Boli privítaní demonštráciami organizovanými Viet Minhovým sloganom „Vitajte Spojenci!“. Viet Minh tiež ponechal svoje centrály britským jednotkám.
Ľudové výbory odsúdili spoluprácu Viet Minhu s britskými jednotkami. Výsledkom bolo, že 14. septembra veliteľ viet minskej polície a oddanec komunistickej strany Duong Bach Mai poslal ozbrojenú jednotku na miesto, kde sa stretávali ľudové výbory. Rozbili ju, strhli červené vlajky, ktoré zdobili jej zhromaždiská, zničili jej záznamy a zatkli a uväznili jej vodcov.
Francúzsky generál LeClerc na inšpekcii 20. indickej divízie generála Graceyho.
Sajgon, 22. december 1945 [Verejná doména]
Aj napriek pomoci Komunistickej strany pri rozdrvení ľudového hnutia, generál Gracey nemal rovnaké predstavy, čo sa týkalo triednych kompromisoch. Ako neskôr poznamenal: "Pri príchode ma privítal Viet Minh, potom som ich vykopol." Zakázal tlač, zakázal demonštrácie a vyhlásil stanné právo. 22. septembra boli vyslaní britskí vojaci, aby obsadili väzenie v Sajgone. Odzbrojili vietnamské stráže, prepustili tam uväznené francúzske jednotky a prezbrojili. Briti a Francúzi spoločne prevzali kľúčové zariadenia v meste, vyhnali vietnamskú vládu zo saigonskej radnice a zatkli jej vodcov.
Ako výsledok tohto všetkého, štvortýždňová nezávislosť Vietnamu sa razom aj skončila.
Východom slnka 23. septembra sa dal prevrat brať ako ukončený. Francúzske jednotky sa záčasťňovali na hocijakej príležitosti, ktorá mala niečo spoločné s násilnosťami proti Vietnamcom.
Bristký reportér Tom Driberg (neskôr labouristický člen parlamentu) opísal túto situáciu ako „hanebné scény pomsty“.
Masy reagovali veľkolepo na pokus o opätovné zavedenie koloniálnej nadvlády. Nasledovalo povstanie a väčšinu Sajgonu ovládli robotníci. Masové demonštrácie otriasli mestom, tržnica bola vypálená a hneď na to boli postavené barikády. Napadnuté boli aj elektrárne a rozhlasová stanica - proti imperialistickým jednotkám sa začala všeobecná ofenzíva.
Generál Gracey, tvárou v tvár revolúcii, potom znovu vyzbrojil... japonské jednotky! V nasledujúcich bitkách, Japonci boli práve tí, ktorí skutočne utrpeli viac obetí ako spojenecké sily dohromady. S vedením odhodlaným zaviesť robotnícku demokraciu mohli vietnamskí robotníci a roľníci vydať bratskú triednu výzvu k radom jednotiek bojujúcich proti nim - a rozdeliť a paralyzovať nepriateľské sily.
Kolaps fašizmu na konci vojny mal ohromujúci radikalizujúci dopad na pracujúcich vo svete, toto všetko dopadalo aj na vojnou unavené, bojujúce vojenské jednotky všetkých krajín. Navyše jednotky generála Graceyho boli indický Gurkhovia, ktorý nemohli byť neafektovaný bojom za nezávislosť v Indií, ktorý smeroval k víťazstvu.
Rozhnevalo ich najmä opätovné vyzbrojenie japonských jednotiek: vojenské dokumenty hovoria, že táto procedúra bola vykonávaná „poburujúco, čo sa v tom čase mohlo zdať aj všetkým hodnostárom“. Jasná triedna apelácia na tieto jednotky nepochybne mala obrovský vplyv.
Existujúci potenciál pre takúto triednu apeláciu bol napríklad aj príklad japonských síl, ktoré sa na konci vojny začali rozpadať na triednych líniách. Tento proces opísal historik Vu Ngu Chien: "Niektorí Japonci sa priklonili k Viet Minhu, prepustili komunistických zajatcov, poskytli zbrane viet minhskému frontu a dokonca ponúkli svoje služby miestnym silám Viet Minhu. Iní, vrátane vojenských veliteľov, chceli použiť svoje sily na podporu Kimovej vlády (vietnamskej bábkovej vlády) a rozdrviť Etsumei (Viet Minh)."
Namiesto toho vedenie Viet Minhu, ktoré sa stále snažilo zastaviť masový boj, vyjednalo začiatkom októbra prímerie. To len umožnilo Francúzom priviesť viac vojakov. Keď sa prerušilo prímerie, imperialistické sily spustili ofenzívu s bezvýhradnou divokosťou, útočili na bojovníkov aj civilistov – predchodca stratégie, ktorú američania používali o 20 rokov neskôr.
Britské velenie vydalo nasledujúcu direktívu: "Možno bude pre nás ťažké rozlíšiť priateľa od nepriateľa. Vždy použite maximálnu dostupnú silu, aby ste zaistili vyhladenie všetkých nepriateľov, ktorých môžeme stretnúť. Ak jej použijete príliš veľa, nič sa nestane."
Vietnamskí pracujúci hrdinsky bojovali so skromnými zdrojmi, ktoré mali k dispozícii, útočili na doky, letiská a spojenecké základne, pričom v niektorých prípadoch používali oštepy a otrávené šípy – zapôsobili aj na skúsených spojeneckých vojakov svojou odvahou a odvahou. Stretli sa s mínometmi a poľnými puškami v nerozvážnom zabíjaní. Oficiálne bolo zabitých 2700 Vietnamcov, hoci skutočný počet bol mnohonásobne vyšší.
Zatiaľ čo robotníci zúfalo bojovali za obranu revolúcie, hlavným záujmom vedenia Komunistickej strany bolo odstrániť všetku opozíciu voči sebe. Na prvom mieste medzi ich cieľmi boli trockisti, ktorí sa neustále stavali proti ich nesprávnej politike.
Dokonca aj počas svetovej vojny Komunistická strana, ktorá označovala trockistov slovami Ho Či Mina za „pohrobkov fašistov“, nepreukázala žiadne výčitky v kolaborácii s Francúzmi proti trockistickému hnutiu. V roku 1941 vydala úradom 15 aktivistov, čo viedlo k ich zatknutiu.
Vojaci Viet Minhu vztýčili svoju vlajku nad dobytou francúzskou základňou. Bitka o Dien Bien Phu, Prvá Indočínska vojna. Jedna z mnohých bitiek zapríčinených stalinistami. - 1954 [Verejná doména]
Teraz vodcovia Komunistickej strany vytvorili „čestné jednotky“ s „čestnou“ úlohou vyhladiť každého, kto sa im postavil na odpor. Vedenie skupiny Boj, ktorá sa stretla s cieľom koordinovať vojenskú akciu proti Francúzom, bolo obkľúčené jednou z týchto skupín, zatknuté a potom zastrelené. Medzi zavraždenými bol Tran Van Thach, prepustený len pár týždňov predtým z Poulo Condor.
Ta Thu Thau, ďalší popredný trockista, odišiel na sever krajiny, aby pomohol zorganizovať pomoc pri hladomore. Ellen Hammer, americká spisovateľka, opísala, čo sa stalo po jeho návrate. "Na príkaz z Hanoja bol zatknutý na ceste. Miestne ľudové výbory ho súdili trikrát a zakaždým ho oslobodili. Ale Tran Van Giau (šéf Komunistickej strany), ktorý sa nemilosrdne hnal za mocou, cítil, že jeho pozícia na Juhu bola nejako ohrozená Ta Thauovou popularitou. Zdá sa, že vydal nejaké ultimátum na centrálu ústredného výboru Viet Minhu v Hanoji. Buď to bol on sám alebo Thau a tak sa Hanoj vzdal. Ta Thu Thau bol zabitý v Quang Ngai, Annam na príkaz Trana Van Giaua.“
Thau bol líderom pracujúcich v Číne v povstaní Kantónskej komúny v roku 1927 v Číne a prežil ich porážku kontrarevolučnými jednotkami. Strávil roky vo väzení, 6 v Paolo Condor, kde jeho mučenie mu spôsobilo ako následok čiastočnú paralýzu. Bol zvolený do mestskej rady v Sajgone a do Kočinskej koloniálnej rady niekoľko krát.
Na jednej strane vražda tohto lídra pracujúcich, na druhej členovia Komunistickej strany si hneď snažili nejako udobriť imperialistické mocnosti.
Pár mesiacov po smrti Thaua, Ho Či Min komentoval situáciu: “Bol to dobrý patriot a z jeho smrti sme zarmútení... Všetci, ktorí nedodržujú „cestu“, ktorú som pre nich postavil, budú porazení.“ Čo bola táto „cesta“?
V novembri roku 1945 Komunistická strana sa dobrovoľne rozpadla! Vyhlásenie, ktoré vydala, doviedlo „dvojstupňovú“ teóriu k logickému záveru. "Na splnenie úloh strany v tomto obrovskom hnutí za emancipáciu Vietnamského ľudu je nevyhnutným faktorom národný zväzok koncipovaný bez rozdielu triedy alebo strán."
Ďalej zdôrazňovalo, že je „...vždy ochotné uprednostňovať záujmy krajiny nad záujmami tried...“. Ale ani obrana národnej nezávislosti nebola možná – akonáhle bol tento boj vedome oddelený od bojov pracujúcich a chudobného sedliactva. Čoskoro sa to malo katastrofálne ukázať v praxi.
V tomto čase Francúzi už nemali žiadne jednotky na severe krajiny, veliteľ francúzskych jednotiek LeClerc si pripúštal slabosť jeho jednotiek. “Nikdy sme nechceli obsadeniť územie Severnej Indočíny, aby sme sa mohli niečoho takého dopustiť by sme museli mať oveľa silnejšie jednotky, aké máme teraz.“
Ale LeClerc sa tiež pozeral aj na slabosť ukázanú vedením Komunistickej strany. Podpísal s Viet Minhom dohodu v marci 1946, čím bola uznaná Vietnamská nezávislosť vo „francúzskej únii“, výmenou za to, že dovolili Francúzom okupovať sever krajiny.
Keď sa táto dohoda dostala na verejnosť Vietnamci boli ohromení. Ho Či Min, ktorý rozprával pri masovom stretnutí v Hanoji, povedal: „Prisahám vám, že som vás nezapredal.“
Nezávislosť vo Francúzskej únii neznamenala nič iné ako pokračovanie koloniálnej nadvlády. Táto dohoda jednoducho len dovolila francúzskym jednotkám sa prevyzbrojiť a začať s nadvládou na severe a juhu efektívnejšie.
Táto dohoda bola opakovane porušená Francúzmi, napokon bola zrušená v novembri, keď Francúzi zbombardovali prístav v Haiphongu, kde zomrelo 6000 ľudí podľa oficiálnych odhadov, v skutočnosti na mieste zomrelo viac ako 20000 ľudí.
Francúzi začali všeobecnú porážku Vietminhu, ktorí – zatiaľ čo Ho Či Min žalostne žiadal spojenecké mocnosti, pápeža a iných – boli nútení stiahnuť sa do podzemia a na vidiek, a tak začala 30-ročná partizánska vojna za obnovenie národnej nezávislosti.
Partizán Viet Congu zajatý vietnamským rangerom. - 1965 [AP Photo/Horst Faas]
Aj keď hlavný dôvod porážky Vietnamskej revolúcie v 1945 bola spojená s lídrami Komunistickej strany Vietnamu, lídri pracujúcich strán v Británii a vo Francúzsku tiež hrali značnú úlohu.
V Británii bola labouristická vláda na čele s Clementom Attleem. Pred vojnou Attlee napísal, že "Labouristická strana je samozrejme proti imperializmu, či už v jeho starej alebo novej forme." Napriek tomu labouristická vláda v roku 1945 súhlasila s britskou okupáciou Južného Vietnamu a obmedzila sa na príkaz generála Graceyho: "Jediná misia: odzbrojiť Japoncov. Neudržiavajte poriadok."
Každopádne, bola to všetko len typická reformistická slepota očakávať od verejných škôl a Sandhurstom vycvičených dôstojníkov, aby zradili ich lojalitu k imperializmu a k ich triede. Gracey sa snažil udržať poriadok a potlačiť revolúciu – a Labouristická vláda mu v tom vôbec neprekážala.
Attley sa snažil uistiť kritikov hnutia Labour, tým, „že si môžu byť istí, že vláda dodržiava princípy za ktorými si vždy stála.“ Pravicový minister zahraničia, Ernest Bevin, sa netajil na koho strane stál. Ocenil spoluprácu medzi francúzskymi a britskými veliteľmi a hovoril v mene liberálneho postoja zo strany francúzov.
Ak vedenie Labouristickej strany v Británii ticho podporovalo imperializmus, úloha vedenia francúzskej komunistickej strany bola ešte reakčnejšia. Povojnové dohody medzi Stalinom a západnými mocnosťami dostali Francúzsko do Západnej sféry vplyvu. Napriek tomu, že komunistická strana vo Francúzsku mohla po vojne prevziať moc a uskutočniť socialistickú revolúciu, jej politikou podľa Stalinovej línie nebolo spochybňovať kapitalizmus. Stala sa súčasťou koalície podobnej ako „Populárny front“ z roku 1936 – a s podobnou úlohou. Bez kritiky zo strany Komunistickej strany, táto triedna kolaborantská vláda účinne podporovala rekolonizáciu Vietnamu!
Správa, ktorú pre vietnamských komunistov pripravila francúzska Komunistická strana, im odporúčala, aby sa istili či ich boj „spĺňa požiadavky sovietskej politiky“. Varovalo, že akékoľvek „predčasné dobrodružstva“ vo vietnamskej nezávislosti „nemusia byť v súlade so sovietskymi perspektívami“, a naliehalo na politiku „trpezlivosti“. Stalo sa to dva dni potom, čo britský prevrat zosadil vládu Viet Minhu a spustil kruté represálie francúzskych síl.
Neskôr líder francúzskej Komunistickej strany, Maurice Thorez, a tiež vicepremiér vo vláde, pripomenul Vietnamskej delegácii, že „Komunistická strana si v žiadnom prípade neželá byť považovaná ako ničiteľa francúzskej pozície v Indočíne, a že si želá aby francúzska vlajka viala nad každým kútom Francúzskej únie.“
Neuveriteľne v roku 1945 a 1946 členovia Komunistickej strany v parlamente opakovane hlasovali za vojenský rozpočet, ktorý zahŕňal aj peniaze pre francúzske jednotky vo Vietname. Opozičná Socialistická strana sa snažila zmenšiť tento rozpočet a podporil vyjadrenie gratulácii francúzskemu expedičnému zboru v decembri 1946 po tom, čo zbombardoval prístav v Haiphongu!
8 rokov vojny nasledovali, až dokedy francúzske jednotky neboli porazené v 1954. Potom, čo Viet Minh udelil katastrofálne koncesie pri urovnávaní – čo viedlo k rozdeleniu krajiny - nasledovalo ďalších 20 rokov vojny proti americkému imperializmu a jeho bábkam na juhu predtým, ako bol kapitalizmus a veľkostatkárstvo vo Vietname zvrhnuté.
Tento boj bude vždy inšpiráciou pre socialistov všade na svete. Aj dnes, napriek značným sociálnym ziskom pozemkovej reformy a znárodnenia priemyslu, musia Vietnamci platiť za porážku robotníckej revolúcie v roku 1945 pod vládou privilegovanej stalinistickej byrokracie, neúprosne nepriateľskej robotníckej demokracii, a bojmi vo vojnách proti podobnej byrokracii ako je a bola v Číne a v Kambodži pri presadzovaní svojich národných záujmov.
Vedenie Komunistickej strany v tejto neúspešnej revolúcii v roku 1945 by malo naplniť každého socialistického bojovníka, že katastrofálna stalinistická politika „dvojštádizmu“ a popularfrontizmu musí byť odstránená z robotníckeho hnutia na medzinárodnej úrovni, aby mohla robotnícka demokracia a socializmus zvíťaziť v nových a väčších bojoch, ktoré nás čakajú v budúcnosti.
Napísal: Jim Hensman, 16. september 1986
Preložila: A. B.