Posledné roky možno po celom svete pozorovať vzostup rôznych hnutí, ktoré sa vyznačujú (aspoň zdanlivo) kritickým postojom voči establišmentu, a šovinistickou rétorikou. Zvlášť na Slovensku prevláda aspekt náboženskeho fundamentalizmu.
Ich premisa je stála rovnaká: chceme znovuzískať niekďajšú prosperitu a jediné, čo nám stojí v ceste sú iné vrstvy pracujúcej triedy (queer komunita, národnostné menšiny, “ľavica”...). Marxista v tomto nemôže vidieť nič iné ako jeden z najreakčnejších elementov spoločnosti a nutnosť proti nemu rázne bojovať.
Krajne pravicové organizácie sa síce prezentujú kritickým postojom voči statusu quo, ale ich objektívnou úlohou v spoločnosti nie je nič iné ako zmiasť a rozdeľovať pracujúcu triedu. Tým sa stávajú jednými z najvernejších prisluhovačov vládnucej triedy, chtiac či nechtiac.
Je naša povinnosť trpezlivo agitovať a vysvetľovať pracujúcim prečo podporovať tieto organizácie nie je v ich záujme.
Najplodnejšie je robiť tak v dobách ako teraz, kedy sama odvádza dobrú prácu a diskredituje sa na plnej čiare. Takto totižto nevyhnutne končí cesta každej organizácie tohoto typu, pretože skôr či neskôr sa ukáže, že v skutočnosti nemá masám čo ponúknuť - pompézne sľuby a heslá sa rozplynú v prach a pracujúci začnú vyjadrovať nespokojnosť iným spôsobom.
Jednou z inkarnácii tohoto fenoménu je na Slovensku aj rozdelenie strany ĽSNS. Pred pár mesiacmi sa niekoľko členov, nespokojných s autoritatívnymi tendenciami Mariána Kotlebu, na čele s Milanom Uhríkom, rozhodlo opustiť stranu a založiť novú. Táto strana (Republika), sa prezentuje ako “voliteľnejšia” alternatíva k ĽSNS, podobne ako Hlas vo vzťahu ku Smeru. Je však možné, že sa pri ďalších voľbách ani jedna (ĽSNS a Republika) nedostane do parlamentu. Pandémia k tejto kríze na krajnej pravici nepochybne prispela, pretože spravila z týchto strán len jedny z mnohých, ktoré sa sústredia na kritiku opatrení. V týchto chvíľach je našou úlohou ponúknuť skutočnú radikálnu alternatívu vo forme disciplinovanej revolučnej organizácie.
Ale každá liečba závisí od správnej diagnózy. Krajne pravicové organizácie na Slovensku sú často označované ako fašistické. Sú ale ĽSNS, Republika, či Vlasť naozaj fašistické? Je dôležité hovoriť o rozdieloch. Mnoho členov využíva fašistickú symboliku (vytetované hákové kríže, hajlovanie, šeky 1488, atď.) a má s fašizmom stotožňujúce výroky (antisemitizmus, popieranie holokaustu…). Fašizmus ale nie je len o tom. Má specifický triedny základ, charakteristiku a vznikol v konkrétnom historickom kontexte.
Lev Trockij podnikol prvú marxistickú analýzu fašizmu. Nie spätným pohľadom naňho, ale počas jeho vzostupu. On spoznal, že fašizmus nebol iba jedna z ďalších foriem kapitalistickej reakcie, ale hnutie, ktoré seriózne ohrozovalo existenciu robotníckych organizácií, ako “destilovaná podstata imperializmu”. Nemôžeme spraviť rovnakú chybu ako Komunistická strana Nemecka v 20. rokoch, ktorá označovala ako fašistické všetky kapitalistické a dokonca aj reformistické strany. Táto politika tragicky zmiatla a rozdelila pracujúcu triedu, čím prispela Hitlerovej ceste k moci.
Existencia “fašistických” organizácií na Slovensku, aj keď ich netreba preceniť, však ukazuje vážnu chybu na našej strane. Je to symptóm absencie robotníckej organizácie, ktorá by bola schopná viesť proletariát v revolúcii. Lenin mal veľmi vážny dôvod klásť dôraz na jednotu v akcii organizácie. Strana je revolučný subjekt. Nemôže byť guľášom anarchistov, reformistov, komunistov… v skrate marxistov a nemarxistov. Nemôže, ak je seriózna. Nemôže pozostávať z oportunistov a neaktívnych členov. Nemôže, ak chce viesť triedny boj. Musí pozostávať z disciplinovanej skupiny profesionálnych revolucionárov, ktorí sú, ak je to nutné, pripravení položiť život, a za ktorú sa pracujúci v revolučnej situácii postavia. Našou ambíciou je takú stranu vybudovať. Chceme raz a navždy, na medzinárodnej úrovni prekonať prežitú a prehnitú triednu spoločnosť. Ak to cítiš rovnako, pridaj sa k nám – k Medzinárodnej marxistickej tendencii!
Michal Kopčík