Lev Trockij: Ako Stalinove čistky sťali hlavu Červenej armáde (1937)

The Militant, 4. október 1941 - Lev Trockij: Ako Stalinove čistky sťali hlavu Červenej armáde

Trockij varoval, že Stalinovo vraždenie vodcov Červenej armády ohrozí bezpečnosť Sovietskeho zväzu

(1937)

Prvých 5 maršálov ZSSR - Čistky prežili iba Vorošilov a Budenny

Nasledujúce pasáže sme vybrali z článku od Leva Trockého z roku 1937, napísaný krátko po poprave ôsmych vrchných generálov Červenej armády, ktorú nariadil Stalin. Len dnes začína svet chápať, že vražda týchto mužov znamenala zničenie najvyššieho veliteľstva ozbrojených zložiek ZSSR. Toto Stalina však neuspokojilo. Počas dvanástich mesiacov, od mája 1937 do mája 1938, GPU zastrelila alebo uväznila takmer každého veliteľa Červenej armády, letectva a námorníctva. Najkonzervatívnejšie odhady uvádzajú počet 40 000 zastrelených alebo uväznených dôstojníkov v danom období.

20. augusta 1940 sa Stalinovmu agentovi podarilo zabiť jediného muža, u ktorého by Sovietsky zväz vo vojnovom stave hľadal vedenie: Leva Trockého, zakladateľa a budovateľa Červenej armády.

Z pôvodného veliteľstva Červenej armády z obdobia Občianskej vojny ostávajú už iba traja muži, Vorošilov, Šapošnikov a Budenny. Červená armáda dnes trpí predovšetkým absenciou vedenia. Každá jedna porážka, ktorú dnes zažíva, je priamym dôsledkom Stalinových čistiek. Na jeho rukách je krv nie len generálov zabitých pred začiatkom vojny, ale aj miliónov hrdinských červených bojovníkov, ktorí padli kvôli zničenému veliteľstvu. — REDAKTORI  [Militantu]

Za posledné mesiace v Sovietskom Rusku zastrelili stovky, pravdepodobne tisíce verejných činiteľov. Popravené boli aj najlepšie osobnosti v sovietskej vláde, väčšinou hrdinovia Ruskej revolúcie. To je ako keby v Amerike Roosveltova administratíva dala popraviť polovicu svojho kabinetu, nejakú časť Senátu, riaditeľov mnohých najväčších firiem a hlavu Ministerstva spravodlivosti — za vlastizradu!

Krvipreliatie najnovšie postihlo už aj Červenú armádu. Zničenie jej veliteľstva malo väčší vplyv na medzinárodnú mienku, ako všetky ostatné moskovské čistky dohromady. „Je Červená armáda taká silná, ako sme si mysleli?“ pýta sa nemecký vojenský štáb. Imidž Ruska sa v očiach jeho nepriateľov i spojencov v dôsledku týchto udalostí mení. Nevyhnutne to ovplyvní otázku vojny a mieru vo svete.

…

22. mája 1937 bol maršal Tuchačevskij náhle zosadený z jeho postu zástupcu komisára obrany a preradený na nízku pozíciu v provinciách. To isté sa stalo počas nasledujúcich dní iným veliteľom vojenských oblastí a vrchným generálom. Neveštilo to nič dobré. Evidentne sa vládnuce elity dostali do konfliktu s dôstojníckym zborom.

Snažili sa, v záujme obrany ZSSR, zasiahnuť v prospech Tuchačevského? Chaos preradení a zatýkaní v nasledujúcich dňoch sa nedá vysvetliť inak, než panikou v Kremli. 1. júna sa Gamarnik buď zastrelil, alebo bol zastrelený. Preradených veliteľov vojenských oblastí zatkli a odviedli na súd skôr, ako vôbec stihli doraziť na svoje nové posty. 9. júna zatkli Tuchačevského, ktorého prevelili do regiónu Samara, Yakira, ktorý akurát prišiel do Leningradu, Uboreviča, vedúceho bieloruskej vojenskej oblasti, Korka, riaditeľa Vojenskej akadémie, Putnu, bývalé vojenské atašé do Londýna a Tokya, Primakova, generála kavalérie, Feldmana, náčelníka personálneho oddelenia Generálneho štábu a Eidemana, hlavu Osoaviakhimu. O dva dni im udelili rozsudok smrti a nasledujúci deň boli popravení.

Lídri Červenej armády

Toto muselo hlboko zhroziť armádu. Každý mal na mysli otázku: Prečo zabili legendárnych hrdinov občianskej vojny, talentovaných poľných veliteľov a organizátorov, ktorí len včera držali armádu a nádej na vysokej úrovni? Najskôr si pripomeňme, kým boli. Armádu v poslednom období reálne viedli dvaja muži: Tuchačevskij a Gamarnik.

Obaja sa dostali na vrchol počas občianskej vojny, nie bez vďaky autorovi týchto riadkov. Tuchačevskij sa nepochybne preukázal ako výnimočne talentovaný stratég. Z cárskych radov sa dostal do kempu boľševizmu ako veľmi mladý muž. Po tom sa vrhol do štúdia, ak nie marxizmu, tak vojenských vied. Získal znalosti o modernej vojenskej technike a úspešne zastával úlohu mechanizátora armády.

Jan Gamarnik, narodený židovskej rodine na Ukrajine, vynikol počas občianskej vojny svojimi politickými a administratívnymi schopnosťami — i keď na regionálnej úrovni. Počas desiatich rokov zastával dôležité funkcie v samom centre straníckeho aparátu a denne spolupracoval s GPU. Je možné si predstaviť, že za takýchto okolností mohol viesť dvojtvárnu politiku, verejnú pre vonkajší svet a druhú súkromnú? Podľa nášho názoru nie.

Prečo ich teda popravili?

Prečo zinscenovali čistky?

Ako edukátor veliteľského personálu a budúci najvyšší veliteľ, Tuchačevskij nemohol neoceniť talentovaných vojenských vodcov. Putna bol jedným z najvýznamnejších dôstojníkov generálneho štábu; Tuchačevskij nepochybne zasiahol v prospech Putnu, rovnako aj v prípade iných komandantov obvinených GPU.

Vorošilov je komisárom pre vojnu Ruska, najvyšší veliteľ armády. Akú úlohu zohral v celom tomto procese? Jeho politika bola doteraz oveľa viac ovplyvnená jeho vzťahom so Stalinom ako s armádou. Vorošilov, muž s obmedzeným rozhľadom a celkom roztržitý, veľmi pravdepodobne sledoval svojho „príliš talentovaného“ zástupcu s vražedným pohľadom. To mohlo byť zdrojom konfliktu.

Ako vedúci politického oddelenia armády a námorníctva bol Gamarnik povinný nielen vydávať svojich spolupracovníkov do rúk Vyšinského, ale aj pomáhať vymýšľať falošné obvinenia. Zrejme sa dostal do konfliktu s GPU. Možno sa sťažoval na Ježova, nového šéfa GPU, priamo Stalinovi! Toto samo osebe stačilo na to, aby sa dostal do nebezpečenstva.

Poďme teraz nazrieť na ostatných.

Ak sa Tuchačevskij, dôstojník v cárskych vojskách, stal boľševikom, potom Yakir, mladý študent trpiaci tuberkulózou, sa stal veliteľom Červenej armády. Od samého začiatku preukazoval predstavivosť a vynaliezavosť stratéga. Skúsení dôstojníci viac ako raz s úžasom hľadeli na vychudnutého komisára, ktorý so zápalkou v ruke črtal pohyby na vojenských mapách. Yakir mal príležitosť preukázať svoju oddanosť revolúcii a strane oveľa priamejším spôsobom, ako mal Tuchačevskij. Po konci občianskej vojny začal seriózne študovať. Jeho autorita bola veľká a zaslúžená.

Vedľa Yakira môžeme postaviť Uborevicha, o niečo menej brilantného, ale dôkladne prevereného a spoľahlivého poľného veliteľa občianskej vojny. Práve týmto dvom mužom bola zverená obrana západnej hranice. Posledné roky sa poctivo pripravovali na ďalšiu veľkú vojnu.

Kork, absolvent cárskej vojenskej akadémie, úspešne velil jednej z armád počas najťažších rokov. Neskôr mu bolo zverené velenie jedného vojenského okruhu a nakoniec bol menovaný za nástupcu Eidemana, riaditeľa Vojenskej akadémie.

V posledných rokoch Eideman riadil Ossoaviakhim, ktorý spája civilné obyvateľstvo s armádou.

Putna bol vzdelaný mladý generál s internacionalistickým výhľadom. V rukách Feldmana bola sústredená moc priameho dohľadu nad veliacim personálom. Už to samo osebe svedčí o miere dôvery, ktorú sme v neho vkladali. Vedľa Budenného bol Primakov nepochybne najvýznamnejším veliteľom kavalérie.

Nebolo by prehnané povedať, že v červenom štábe nikto nie je tak populárny a už vôbec nie vzdelaný alebo talentovaný ako údajní zradcovia, s výnimkou Budenného.

Nové „vedenie“ Červenej armády

Keď zosadili Tuchačevského, veľmi dobre informovaná osoba sa zamyslela: kto bude zodpovedný za obranu Sovietskeho zväzu? Na Tuchačevského miesto bol menovaný maršal Jegorov, podplukovník počas svetovej vojny (neskôr zastrelený). Nový náčelník generálneho štábu, Šapošnikov, je vzdelaný veliteľ starej armády, ktorý však nemá strategický talent ani iniciatívu. A Vorošilov? Nie je žiadnym tajomstvom, že Vorošilov, „starý boľševik“, je čisto dekoratívnou postavou.

Za Leninových čias nikomu ani len nenapadlo zvoliť Vorošilova do Ústredného výboru. Počas občianskej vojny preukázal osobnú guráž, ale aj úplný nedostatok vojenského a administratívneho talentu a navyše krátkozraké, úplne provinčné zmýšľanie. Jeho jedinou kvalifikáciou na miesto v Politbyre a na post ľudového komisára obrany je to, že v Caricine pomáhal Stalinovi podkopávať našu vojenskú politiku, vďaka ktorej sme vyhrali. Mimochodom, ani Stalin, ani ostatní členovia Politbyra nikdy nemali žiadne ilúzie o Vorošilovovi ako vojenskom vodcovi. Práve preto sme ho obklopili odborníkmi.

Zdecimovali teda Červenú armádu s plným vedomím následkov!

…

Stalin uštedril armáde hrozivý úder. Jej úroveň kvôli čistkám prudko upadla. Obetovali obranu ZSSR v prospech sebazáchovy vládnucej elity.

Preklad: Jakub Gaňa