Môžete si myslieť, že: aj bez rovnakých politických práv pre ženy sme spravili obrovský pokrok vo vzdelávaní a organizovaní žien. Takže, volebné právo žien nie je až tak dôležité. Pokiaľ si to myslíte, tak sa mýlite. Politické a syndikálne prebudenie más ženského proletariátu počas posledných 15 rokov bolo veľkolepé. Bolo to však možné len preto, lebo pracujúce ženy sa začali zaujímať o politické a parlamentárne problémy ich vrstvy aj napriek tomu, že boli zbavené svojich práv.
Zatiaľ sú ženy proletariátu podporované mužským volebným právom, ktorého sa zúčastňujú, aj keď iba nepriamo. Veľké masy mužov a žien pracujúcej triedy už teraz považujú volebné kampane ako spoločný problém. Vo všetkých sociálno-demokratických volebných mítingoch sú ženy veľkým segmentom až väčšinou. Vždy sú zainteresované a vášnivo zapojené. Vo všetkých oblastiach, kde je nejaká Sociálno-demokratická organizácia, ženy napomáhajú s kampaňou. Sú to ženy ktoré spravili neoceniteľnú prácu čo sa týka distribuovania letákov a získavaním odoberateľov pre Sociálno-demokratické noviny, čo je obrovská zbraň pre kampaň.
Kapitalistický štát nebol schopný zabrániť ženám aby sa zúčastnili týchto prác a snáh o politický život. Krok za krokom štát bol nútený garantovať a udeliť ženám túto možnosť zúčastňovať sa odborov a práva na zhromažďovanie sa. Už iba jedno politické právo bolo zatiaľ ženám odopreté: právo voliť, rozhodovať o zástupcoch ľudí v legislatíve a administrácií, a byť zvolený ako členom týchto orgánov. Ale tu ako v každej spoločnosti motto je „Nenechajte veci začať“ ale veci už začali. Momentálny štát ustúpil ženám proletariátu, prijal ich do politických spolkov a dovolil sa im verejne zhromažďovať. Štát im však neustúpil dobrovoľne ale z nevyhnuteľnosti, pod neústupným tlakom rastúcej robotníckej triedy. V neposlednom rade to bolo pretláčanie dopredu proletárskymi ženami, čo donútilo Prusko-Nemeckú štátnu políciu vzdať sa preslávenej „ženskej sekcie“ v združeniach politických asociácií a otvoriť dvere politickým organizáciám k ženám. Toto všetko odštartovalo. Obrovský pokrok proletárskej triedy zmietol ženy priamo do bodu diania politického života. Použitím ich práva k združovaniu a odborom, proletárske ženy sa veľmi aktívne podieľali v parlamentom živote a vo volebných kampaniach. Je to priamy dôsledok, a iba logický výsledok hnutia v ktorom milióny proletárskych žien sebavedome volajú: „Nechajte nás mať volebné právo!“
Kde bolo, tam bolo, v krásnych časoch pred-1848 absolutizmu, celá pracujúca trieda bola nazývanou "nie dospelou" na to aby mali nejaké politické právo. Toto dnes nemôžme povedať o ženách proletariátu dnes, pretože demonštrovali svoju politickú vyspelosť. Každý vie, že bez nich, bez entuziastickej pomoci proletárskych žie , Sociálno-demokratická strana by nikdy nevyhrala svoje úžasné víťazstvo 12. Januára (1912) a nezískala 4 a štvrť milióna hlasov. V každom prípade, pracujúca trieda vždy musela dokazovať svoju vyspelosť aby si zaručila politickú slobodu úspešným revolučným povstaním más. Iba keď „božská pravica“ na tróne a najlepší noblesný muži krajiny skutočne pocítili mozolnatú päsť proletariátu v ich očiach a kolená na ich hrudi, iba vtedy pocítili nejakú politickú zrelosť ľudí, a pocítili to bleskurýchle. Dnes, je čas žien proletariátu aby dali pocítiť ich zrelosť kapitalistickému štátu. Toto bude možné iba vďaka neustálemu a silnému masovému hnutiu, ktoré využije všetky prostriedky boju proletariátu a nátlaku.
Ženské volebné právo je cieľom. Ale práca masového hnutia nie je len práca pre ženy samotné, ale je to prostým problémom pre ženy aj mužov proletariátu. Momentálny nedostatok ženských práv v Nemecku je jedno z vecí v reťazovej reakcií ktorá spútava životy. A je to veľmi blízko prepojené s ďalšou vecou – Monarchia. V rozvinutom, vysoko industrializovanom, kapitalistickom Nemecku 20. storočia, vo veku elektriny a lietadiel, v absencií ženských politických práv je rovnako reakčným pozostatkom „mŕtvej minulosti“ ako vláda „Božskej pravice“ na tróne. Obidva fenomény - nástroj neba ako vedúcu politickú moc, a ženy, skromnej pri ohni, nezaujatá „búrkami“ verejného života, politiky a triedneho boja. Obidva javy majú svoje korene v prehnitých časoch minulých, časoch poddanstva, cechov v mestách. V tých časoch sa dali ospravedlniť a mali potrebu. Ale monarchia a nedostatok ženských práv boli zakorenené rozvojom moderného kapitalizmu, stali sa karikatúrami. Stále existujú v našej modernej spoločnosti, nie preto, že ľudia by zabudli ich zvrhnúť, nielen kvôli pretrvávajúcim okolnostiam. Nie, stále existujú pretože ako aj monarchia, ženy bez práv sa stali nástrojmi mocných, ktoré zastrašujú ľudí. Najhorší a najbrutálnejší obhajcovia vykorisťovania a otročenia proletariátu sú zakotvení za trónom a oltárom ako aj za politickým zotročovaním žien. Monarchia a nedostatok práv žien sa stali jedni z najdôležitejších zbraní vládnucej kapitalistickej triedy.
Popravde, náš štát má záujmy brať volebné právo iba pracujúcim ženám. Bojí sa, že by ohrozovali tradičné inštitúcie vládnucej triedy, napríklad militarizmus (ktorého žiadna rozmýšľajúca žena si nemôže pomôcť nebyť smrteľným nepriateľom), monarchia, systematické okrádanie povinností a daní na potravinách atď. Ženské volebné právo je hororom a ohavnosťou pre dnešné kapitalistické štáty lebo za ním sú milióny žien ktoré by posilnili nepriateľa skrz revolučnú Sociálnu Demokraciu. Keby záležalo len na hlasovaní buržoáznych žien, kapitalistický štát by nemohol očakávať nič iné, ako podporu ako reakciu. Väčšina buržoáznych žien ktoré sa tvária ako „levice“ v boji proti „mužským výsadám“ by pokojne klusali ako jahňatá v tábore konzervatívnej a klerickej reakcie keby mali právo voliť. Vskutku, určite by boli oveľa viac reakčnejší ako mužská časť ich triedy. Okrem toho mála, čo má prácu alebo profesiu, buržoázne ženy sa nezúčastňujú spoločenskej produkcie. Sú ničím, iba spoluspotrebiteľom prebytočnej hodnoty, ktorú ich muži vydierajú od proletariátu. Sú parazitmi parazitov sociálneho tela. A spotrebitelia sú zvyčajne ešte viac agresívnejší a krutejší pri obrane svojho „práva“ na život parazita ako priami činitelia triednej vlády a vykorisťovania. História každého revolučného boja iba toto potvrdzuje strašným spôsobom. Zoberte si napr. Veľkú Francúzsku Revolúciu. Po páde Jakobínov, keď Robespierre bol odvedený v reťaziach na popravu, nahé prostitútky opitých víťazov tancovali na uliciach, tancovali nehanebný tanec radosti okolo tela padlého hrdinu revolúcie. A v roku 1871, v Paríži, keď heroickí pracujúci komúny boli porazení guľometmi, zúrivé buržoázne ženy prevýšili aj ich beštiálnych mužov vo svojej krvavej pomste proti potlačenému proletariátu. Trieda majetku vlastniacich žien a oni samé budú vždy fanaticky obhajovať vykorisťovanie a zotročovanie pracujúceho ľudu, ktorým nepriamo dostávajú prostriedky na svoju spoločensky zbytočnú existenciu.
Ekonomicky a sociálne, ženy vykorisťujúcich tried nie sú samostatný segment populácie. Ich jediná sociálna funkcia je byť nástrojmi prirodzenej propagácie vládnucej triedy. V porovnaní, ženy proletariátu sú ekonomicky nezávislé. Sú produktívne pre spoločnosť ako muži. Týmto nemyslím staraním sa o deti alebo ich domáce práce, ktoré pomáhajú mužom podporovať ekonómiu nezáležiac na tom aká energia či ako veľký úspech bol dosiahnutý, tisíce malých úsilí sa počítajú. Toto je len a len osobná vec robotníka, jeho radosť a požehnanie, a z tohto dôvodu neexistujúca pre našu súčasnú spoločnosť. Pokiaľ kapitalizmus a mzdový systém bude vládnuť iba taká práca bude považovaná za produktívnu, ktorá produkuje nadhodnotu, ktorá vytvára kapitalistický profit. Z tohto uhľa pohľadu, práca sálovej tanečnice, ktorej nohy pôjdu do vačku jej zamestnávateľa, sa dá tiež považovať za produktívnu, zatiaľ čo všetka drina proletárskych žien a matiek, za stenami svojho domu sú považované za neproduktívne. Síce to znie šialene a brutálne, korešponduje to presne s šialenosťou a brutalitou dnešnej kapitalistickej ekonómie. A vidieť túto krutú realitu jasne a ostro je prvou úlohou proletárky.
Pretože, presne z tohto uhľa pohľadu, je totiž zakotvený nárok na rovnaké politické práva proletárskych žien v ekonomickej pôde. Dnes milióny proletárskych žien vytvárajú kapitalistický profit ako muži vo firmách, výrobniach, farmách, kanceláriách, obchodoch. Takže sú produktívne v najprísnejšom vedeckom zmysle v terajšej spoločnosti. Každý deň zväčšuje zástupy žien vykorisťovaných kapitalizmom. Každý nový pokrok v priemysle alebo technológiách vytvára nové miesta pre ženy v kapitalistickej mašinérii prospechárstva. Takže, každý deň a každý krok v priemyslovom pokroku pridáva ďalší kameň k pevnému základu rovnocennosti ženských politických práv. Ženská vzdelanosť a inteligencia sa stali potrebnými k ekonomickému mechanizmu ako takému. Úzkoprsá, osamotená žena patriarchálneho „rodinného kruhu“ odpovedá na potreby priemyslu a obchodu tak málo ako na potreby politiky. Je pravda, že kapitalistický štát aj v tomto smere zanedbáva svoje povinnosti. Zatiaľ sú to odbory a sociálno-demokratické organizácie, ktoré urobili najviac pre prebudenie mysle a morálneho zmyslu žien. Aj dekády dozadu, Sociálni demokrati boli považovaní za najschopnejších a najinteligentnejších nemeckých pracujúcich. Taktiež, odbory a Sociálna demokracia boli dnes pozdvihnuté ženami proletariátu z ich pochmúrnej existencie, z úbohej a malichernej bezduchosti domáceho hospodárenia. Proletársky triedny boj im rozšíril obzory, zpohybnil ich mysle a rozvinul ich rozmýšľanie, ukázal im veľké ciele za ich námahu. Socializmus priniesol duševné znovuzrodenie más proletárskych žien a takže bezpochyby z nich spravil aj schopné produktívne pracovníčky pre kapitál.
Keďže, nedostatok práv proletárskych žien je nechutná nespravodlivosť, tým viac, že dnes je už aspoň z polovice lož. Predsa sa masy žien zúčastňujú veľmi aktívne politického života. Lenže, sociálna demokracia nepoužíva argument „nespravodlivosti“. Toto je jednoduchý rozdiel medzi nami a prvším sentimentálnym, utopickým socializmom. Nie sme závislí na spravodlivosti vládnucej triedy, ale len na revolučnej sile pracujúcich más a na priebehu vývoja sociálneho rozvoja, ktorý stanovuje pôdu pre túto silu. Takže, nespravodlivosť ako taká , nie je argumentom, s ktorým by sa šlo na prevrat reakčných inštitúcii. Ale ak je pocit nespravodlivosti vo veľkých celkoch spoločnosti – povedal Friedrich Engels, spoluzakladateľ vedeckého socializmu – je to vždy znakom , že ekonomické základy spoločnosti sa posunuli, že dnešné podmienky sú v rozpore s rozvojom. Predstavujú silné hnutie miliónov žien proletariátu, ktoré považujú ich nedostatok politických práv za omyl na zaplakanie, je neomylný znak, znak že sociálne základy vládnuceho systému sú prehnité a ich dni sú spočítané.
Sto rokov dozadu, Francúz Charles Fourier, jeden z prvých veľkých prorokov socialistickej myšlienky, napísal tieto slová na zapamätanie: V hocijakej spoločnosti, stupeň ženskej emancipácie je prirodzená miera všeobecnej emancipácie. Toto je v skutku pravdivé pre našu dnešnú spoločnosť. Terajšie masové boje pre ženské politické práva sú iba časťou a kúskom boja proletariátu o slobodu. V nej leží jej sila a budúcnosť. Vďaka ženskému proletariátu, všeobecné, rovné, priame ženské volebné práva by nesmierne pokročili a zintenzívnili proletársky triedny boj. To je dôvod, prečo sa buržoázna spoločnosť bojí a neznáša volebné práva žien. To je prečo ich chceme a aj ich dosiahneme. Bojovaním za ženské volebné právo, tiež priblížime hodinu, kedy dnešná spoločnosť padne v ruiny pod údermi kladiva revolučného proletariátu.
Preložila súdružka A.B.