29. októbra sa na Slovensku konali Komunálne voľby, boli volení kandidáti do mestských a krajských zastupiteľstiev naraz, čo sa tradične robilo zvlášť. Zaujímavé je, že napriek ekonomickej a politickej kríze sa kandidáti z väčšinovej časti nemenili. Inými slovami sa status quo obhájilo, kompletne skrachovala ľavica ale aj pravica. V takýchto situáciách je pre alternatívne zmýšľajúceho človeka veľmi ľahké prepadnúť cynizmu, upadnúť do frustrácie, depresie a vyhorenia. Akí sú tí pracujúci hlúpi, nevidia, že establišment ide priamo proti ich záujmom? Prečo nevolili inak, predsa im politické centrum dalo dosť dôvodov radikalizovať sa? Pri trošku hlbšej analýze však človek zisťuje, že nie je dôvod zúfať.
Existuje jedna stará, ale výstižná čínska frázička - papierový tiger. Pomenúva niečo alebo niekoho, kto sa prezentuje ako mocný a hrozivý, ale v skutočnosti nedokáže svoje vyhlášky podložiť. V médiách sa ozýva chválospev na adresu pretrvávajúcich štátnikov ako šikovne vedia navigovať svoje regióny cez krízu a mizériu dnešnej doby, ich úspechy zapísané do volebných výsledkov. Predsa v našej slobodnej, demokratickej republike politici zastupujú záujmy voličov a všade majú pestrý výber. Poďme si ale posvietiť na čísla a na “alternatívu” voči statusu quo.
Výsledky volieb sprevádza aj štatistika volebnej účasti. Toto nenápadné a často prehliadnuté čísielko však dokáže porozprávať príbeh hodný vlastnej novely. Tento rok bola účasť 46,1%, podobne ako v tohtoročných Českých komunálkach (46%). Uveďme to ale do kontextu. Toto je najnižšia účasť v komunálnych voľbách v histórii tejto Republiky. V komunálkach roku 1990 (v dobe, kedy stalinistická KSS ešte niekoho zaujímala, s 13% zastúpením v mestách a obcí a 24% zastúpením primátorov a starostov), čiže prvé tzv. “slobodné voľby” po tzv. “páde totality” bola volebná účasť 63,75%. Už nikdy neprekonala toto číslo. Ľudia veľmi rýchlo vytriezveli z pádu bývalého režimu (z tých, ktorí si jeho pád vôbec priali).
Po parlamentných voľbách v roku 2020 Igor Matovič vyhlásil druhú revolúciu - prvá proti “komunizmu” v ‘89, a druhú po jeho výhre, proti mafii. Dva a pol roka neskôr však sa jeho OĽaNO ani neukázalo medzi top 10 stranami v komunálkach a Smer a Hlas, oná mafia, sú tie najúspešnejšie. Súčasní poslanci v parlamente, najmä koaliční, ktorí sa rozhodli kandidovať, taktiež zväčša kompletne skrachovali.
Pripomeňme si tiež, že volebná kampaň v buržoáznom systéme niečo stojí. Toto prirodzene dá obrovskú výhodu bohatým a majetným, čo je podstata našej “demokracie”. Nevolíme si toho najschopnejšieho, v každej továrni a na každom poli a odtiaľ vyššie do vlády, ako v sovietskej demokracii, ale toho, kto má najviac prostriedkov na reklamu, platformu a propagandu. Len taký nevýrazný Erik Ňarjaš, kandidát na predsedu Košického samosprávneho kraja a poslanec za OĽaNO, v júli avizoval, že na kampaň minie 200 000€, polovicu z “vlastných zdrojov” a druhú polovicu z prostriedkov strany. Dostal 5,54% hlasov. Samozrejme, keď ľudia žiadajú pomoc počas krízy a lepšie pracovné podmienky, tak nie sú peniaze. Mimochodom, keď už je reč o Košickom samosprávnom kraji, tri zaujímavosti: volebná účasť bola smiešnych 39,7% a kandidát za Socialistov.sk, Juraj Ďurove, dostal 1,68% hlasov. Stanislav Mizík za ĽSNS, slávny svojou zručnosťou s technológiami, 1,58%.
Tragikomédia systému bankárov a podnikateľov však týmto nevrcholí. Kapitalistický systém a jeho ideológie už nemajú čo ponúknuť, jeho historická úloha a užitočnosť bola už dávno vyčerpaná. Za starých dobrých čias, kedy ešte buržoázia plnila revolučnú úlohu v historickom vývoji ľudstva, kázala smrť všetkým nepriateľom slobody, starému svetu a všetkému svätému. Ako vyzerajú predvolebné kampane teraz?
Zoberme si napríklad veľký súboj o post primátora Bratislavy. Matúš Vallo za Progresívne Slovensko a Slobodu a Solidaritu verzus Rudolf Kusý za Dobrú voľbu. Kusý rozdával žlté ruže, Vallo organizoval koncerty. Stuntami by sme mohli pokračovať. Predvolebné debaty poväčšine pozostávali z pingpongu obvinení kto nakradol viac a kto klame viac. Vallo na kampaň minul 170 tisíc €, pričom desiatky tisíc dostal ako dary od úspešných podnikateľov. A čo druhý kandidát? Ten je teraz vo väzbe trestne stíhaný Národnou kriminálnou agentúrou za volebnú korupciu. Taká maličkosť.
Ľavica hore bruchom
Zlyhanie krajnej pravice je pochopiteľné. Ľudová strana naše Slovensko, večne zatratená ostatnými politickými subjektami a sprevádzaná škandálom za škandálom, a skúsenosťou s Mariánom Kotlebom (odsúdenec za nacistickú symboliku) na poste župana Banskobystrického kraja, Uhríkova Republika, odštiepok od ĽSNS, si viedla lepšie, no taktiež nebola dosť demagogická, nedokázala dostatočne zaujať pravicové živly a nedokázala sa riadne odlíšiť od politického centra či ĽSNS. Z jej nešťastnej pozície nemôže moc vyťažiť. Nacionalizmus ako taký na Slovensku už jednoducho nie je to, čo kedysi.
Čo je ale absurdné je zlyhanie ľavice. Je tu koaličná, ekonomická, ideologická kríza kapitalizmu. Ľavicové subjekty by mali naberať rekordné počty členstva a hlasov. O KSS nebolo ani chýru ani slychu, tú preskočíme. Čo Socialisti.sk a predseda Bekmatov za župana v Nitre? Pozorný čitateľ si možno už všimol, že vo vyššie uvedenom grafe neboli spomenutí. Ešte lepšie, neboli by spomenutí ani keby bol priložený graf všetkých politických subjektov, ktorí niečo tieto voľby dosiahli. Presne tak, za náš najľavicovejší politický subjekt nemáme ani jediného primátora, župana, starostu, krajského či mestského zastupiteľa. To je úspech sám osebe. Bekmatov dostal 1,6% hlasov. Ale prečo?
Povedzme si úprimne, prečo by Socialistov a ich kandidátov niekto aj volil? Ak ľudia chcú sociálnu stranu, prečo by riskovali hlas nejakej okrajovej strane vedenou neprestížnym a nevýrazným novinárom, keď tu sú gigantické mainstream strany, stará známa garda s miliónmi eur k dispozícii, Hlas, Smer, Sme rodina? V regiónoch obyčajne majú buď starého, osvedčeného politika alebo k nemu menšie zlo, ktoré má veľa kamošov a sponzorov. Rovnako, kto chce radikálnu zmenu u nich nenájde útechy. V realite ich program neobsahuje nič kapitálrvúce. Okrem rétoriky a názvov so socializmom nemajú nič spoločné, ich najradikálnejšia požiadavka je štvordňový pracovný týždeň a akési pofidérne “sociálne podniky”. Bekmatov osobne zložil vernosť malým a stredným podnikom. Jeden by mohol polemizovať o maloburžoáznom charaktere tejto strany.
Je Slovensko stratené?
Dôvera v politikov, najmä pôsobiacich, je extrémne nízka. Zuzana Čaputová síce je populárna, no to iba preto, že sa celé svoje volebné obdobie len pekne usmieva a kýva davu. Sem-tam niečo málo povie, keď nejaký politik vystrája. Účasť vo voľbách je veľmi nízka, bolo tak aj v posledných parlamentných. Voliči nie sú hlúpi a nezabudli na zločiny sociálnej demokracie, ale preferujú ich ku dnešnej absolútne neschopnej pravicovej koalícii. Ďalšia koalícia, pravdepodobne vedená Hlasom a Smerom, ako minule bude ďalej rabovať Slovensko a opäť sklame ľudí, pričom aj ich vláda prevezme krízu. Systém nie je taký pevný, ako si o sebe myslí. Je to zrejme nekonečný cyklus.
“Alternatíva”, rovnako neschopná, nevie ponúknuť letmo dobrý dôvod, aby si volič vybral ich. Socialisti.sk sú masová, neschopná strana, ktorá namiesto organizovania škôl, čitateľských skupín, budovania revolučných médií, robí pochody Slovenskom a nemá na agende nič revolučné. Je tu jasné mocenské vákuum. Vákuum, ktoré dokáže vyplniť jedine kádrová, centralizovaná, disciplinovaná strana s jasným revolučným, socialistickým programom a marxistickou teóriou, ktorá uvedie nespokojnosť ľudu na jasnú koľaj.
Napísal Jakub Gaňa