Kapitalizmus hore nohami

Francis Fukayama po páde Sovietskeho Zväzu povedal, že sa nachádzame na konci histórie. Liberálna demokracia definitívne vyhrala, a sily „zlého socializmu” sú nadobro preč. Nemohol byť však ďalej od pravdy. Za posledných niekoľko rokov sme mohli vidieť ako sa svet obracia na ruby. Povojnová hegemónia USA upadá, ako Ikarus, ktorému sa roztopili krídla. Zdanlivý poriadok sa s prehlbujúcou sa krízou od roku 2008 neustále čím ďalej viac zdá skôr ako neustály chaos. Výsledkom je, že kapitalizmus, ako zle zvarená reťaz, zas a znova praská vo svojich najslabších článkoch. Kapitalisti posledné roky hazardovali a špekulovali s peniazmi, ako keby hrali Monopoly. Niesť ťažké bremeno následkov ich rozhodnutí musí pracujúca trieda. Tá to však rázne odmieta, a každým dňom dáva viac najavo, že nebude iba rohožkou buržoáznej triedy.

Krízy z nadvýroby

Aj dnes je podsúvaná pracujúcej triede idea toho, že kapitalizmus sa vie napraviť sám. Vraj nemôže dôjsť ku všeobecnej nadvýrobe, na ktorom je kapitalizmus založený, a eventuálne sa trh sám vyrovná. Toto sú ilúzie, ktoré siahajú ďaleko k začiatkom kapitalizmu ako systému, ku klasickým ekonómom ako Jean Say s jeho myšlienkou “pre každý nákup je tu predaj.” Celá doterajšia história kapitalistického systému však dokazuje opak.

Krízy v kapitalizme existujú od jeho vzniku. Je to integrálna časť systému, ktorá sa nedá odstrániť. Kapitalisti sú na trhu nútení sa pretekať o to, kto vyrobí toho čo najviac za čo najlacnejšie, aby prekonali svojich konkurentov. Žmýkajú svojich zamestnancov, znižujú platy a reinvestujú profit do nových strojov a spôsobov výroby. Medzitým sa snažia zahltiť trh svojimi výrobkami, pretože reálne nemajú tušenie, koľko sa toho kúpi. A aby vytlačili konkurenciu, potrebujú naplniť trh svojimi výrobkami za čo najlacnejšie. Tým, že zároveň stláčajú mzdy svojich zamestnancov, aby podsekli cenu a maximalizovali profit, dochádza k tomu, že pracujúci nie sú schopní skúpiť naspäť z trhu to, čo sa vyrobí. Toto robí každý kapitalista zároveň. Kvôli tejto logike trpíme krízou nadvýroby, čo by pre predošlé systémy bolo nemysliteľné.

Nadbytok pod kapitalizmom nie je tak úžasný, ako sa zdá. Je obdivuhodné, že kapitalizmus dokázal v rámci histórie rozvinúť výrobné sily na takú úroveň, že ľudia majú konečne viac než dokážu využiť, na čom môže stavať nová forma spoločnosti. Ale zároveň dochádza k veľkému plytvaniu zdrojov a produktov.

Kríza z nadvýroby je charakterizovaná presýtením trhu tovarom bez realizovanej hodnoty. To znamená, že kapitalista nemá motiváciu investovať do výroby, pretože nevie predať svoj tovar ziskovo. Nedochádza teda k tvorbe súkromného profitu, je nutné začať prepúšťať zamestnancov a likvidovať výrobné prostriedky, aby zredukovali neziskovú výrobu. Spôsobuje to nezamestnanosť a vojny, kde dochádza práve k spomenutej likvidácií výrobných prostriedkov (továrne, mašinéria, infraštruktúra,...) a tovaru.

Medzitým sa štáty snažia zachrániť továrne a banky dotáciami a znárodňovaním, aby kompletne neskolaboval systém. Musia tiež neustále zbrojiť, či sa im to páči, alebo nie. Vojny medzi kapitalistickými krajinami majú všeobecne charakter získavania nových trhov, kde by sa dal tovar znova predať, získavania lacnej pracovnej sily a dôležitých materiálov k výrobe. Musia sa zadlžiť, škrtať sociálne programy, vzdelávanie, zdravotníctvo, pretože sa snažia splácať svoje dlhové záväzky.

Organická kríza kapitalizmu

Pád východného bloku dal druhý dych zomierajúcemu systému. Možnosť kapitalistov investovať a predávať svoj tovar na nových trhov ich na čas zachránilo. Táto otvorenosť trhov si však vyžadovala čo najmenej bariér, a tak sa 90. a skoré nulté roky niesli v duchu deregulácií a globalizmu. Lenže slovami Hegela: „Jediné čo sa naučíš z histórie je, že sa z nej ľudia nepoučia.“ Tieto regulačné bariéry mali svoj účel a boli zavedené práve aby sa neopakoval scenár z 30. rokov, kedy došlo k dovtedy najväčšej ekonomickej kríze menom „Veľká hospodárska kríza.“

Wall Street padol v roku 1929 po tzv. Roaring twenties. Zotavenie bolo pomalé, cena akcií začala stúpať až od roku 1933. Kríza sa rýchlo rozšírila do všetkých sfér a samozrejme zasiahla najmä pracujúcu triedu. Nezamestnanosť v USA vyskočila raketovou rýchlosťou. Už v roku 1929 bolo bez práce 1,5 milióna ľudí. V marci roku 1933 to bolo až zhruba 13 miliónov! Celkovo až 34 miliónov ľudí patrilo do rodín, kde nebol žiaden pravidelný príjemca. Milióny ostali bez domova, obracali sa na charitu a hladovali.

Kapitalistické krízy nikdy neskončia. Systém odjakživa funguje v móde výbuchov a úpadkov ekonomiky. Je to horor bez konca. Podstatné je to, že krízy dnes sú hlbšie, a nárasty ekonomiky slabšie. Sú to nádychy a výdychy zomierajúceho človeka. Lenže z krízy sa vždy dá dostať. Otázkou je za akú cenu? V 30. rokoch tou odpoveďou bola 2. svetová vojna, v ktorej zomrelo zhruba okolo 80 miliónov ľudí, a boli zdevastované skoro všetky krajiny sveta.

Pre kapitalistov to malo svoj účel. Výrobné sily najmä v Európe boli zničené, nepredaný tovar tak isto. Môže sa veselo znova všetko budovať a investovať, zahraničné konkurenčné kapitalizmy voči USA boli zdevastované. Nasledoval obrovský ekonomický boom, tzv. zlatá éra kapitalizmu, ktorá trvala cca 25 rokov do roku 1974. Vtedy prišla ďalšia kríza, spúšťačom ktorej bolo embargo Západu ropnými krajinami ako odpoveď na vojnu medzi Izraelom a susednými krajinami. Dnes s jadrovými zbraňami možnosť ďalšej svetovej vojny takmer nepripadá v úvahu. Ani kapitalisti nie sú tak hlúpi, aby vyhladili svoju „zlatú hus“ vo forme pracujúcej triedy a samých seba (i keď zopár by sa ich určite našlo). Svetové vojny boli jedinečné udalosti a príležitosti pre kapitál, ktoré sa už pravdepodobne nezopakujú.

Kapitalizmus sa nachádza vo svojej organickej kríze. Väčšieho zotavenia sa už nedožijeme. Trajektória vývinu systému smeruje nadol. Roky ekonomického „zlepšenia“ už nedokážu posunúť ekonomiku, prehlbujú vnútorné protiklady a ocitáme sa rázom v hlbšej a hlbšej kríze. Všetky pokusy zlepšiť situáciu iba podtrhujú túto vnútornú logiku.

Finančný trh a výrobný sektor

Finančný trh historicky mal za úlohu pomáhať a slúžiť výrobe. Bola to sféra rozdeľovania a presunu hodnoty, na rozdiel od výroby, kde sa hodnota tvorila. To znamená, že to bolo miesto sprostredkovania investícií do tovární a fabrík. Zisk totiž v rannom kapitalizme vznikal najmä vo výrobe. Dominujú tu banky, investičné fondy, burzy, atď. .

Začiatkom 20. storočia sa bankový kapitál a výrobný kapitál spája, čím vzniká tzv. „finančný kapitál.“ Burzy a banky začínajú nie len sprostredkovať kapitál, ale aj ho vlastniť. Banky začali vlastniť rôzne fabriky a diktovať pohyby kapitálu. Banky zrazu dostali svojich ľudí do vedenia priemyselných korporátov a tie korporáty zas svojich ľudí do vedenia bánk, aby si zaistili lepšie pôžičky a iné výhody. Zároveň tak banky a monopoly získali nadvládu nad trhmi, surovinami a aj štátmi.

„Finančný kapitál koncentrovaný v niekoľkých bankách a monopolistických zväzoch priemyselníkov si podmaňuje nielen väčšinu prostriedkov výroby, ale aj všetky zdroje surovín a dopravné prostriedky.“ (Lenin – Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu.)

Dnes sa finančný kapitál čím ďalej tým viac odtrháva od výroby. Jeho úloha je viac a viac parazitická. V snahe zvyšovať produktivitu kapitalisti nahradzujú pracujúcich strojmi. Stroje sami o sebe však nevytvárajú žiadnu novú hodnotu, nedokážu míňať peniaze späť do ekonomiky, skupovať tovar. Rastie teda podiel mŕtveho kapitálu vo výrobe. Ale podiel, ktorý vytvára hodnotu, to jest ľudia, sa zmenšuje. To znamená, že klesá všeobecná miera zisku, ktorá je charakterizovaná ako podiel nadhodnoty a celkového kapitálu (variabilný aj konštantný).

Kvôli nemožnosti kapitalistov so ziskom investovať do ziskovej výroby sa nafukuje finančný kapitál špekuláciami bez reálnej hodnoty ako kryptomeny, akcie. Výsledkom sú hlbšie krízy, ekonomická stagnácia a nárast zadlženosti. Je to jeden z dôkazov, že kapitalizmus prekonal svoje historické hranice a je prekážkou rozvoja produktívnych síl.

Kreditový systém a špekulácia

Rozšírenie kreditu v 80. rokoch slúžilo na oddialenie krízy. Tá sa však vrátila niekoľko-násobná ako bumerang. Kredit skutočne dovoľuje ísť kapitalistom za hranice systému, pretože dovoľuje pracujúcej triede viac než si môže dovoliť. Ale ako poznamenal Rob Sewell: „Kredit nie je vytvorený v prázdne, musí byť doplatený s úrokmi. Má svoje limity, ako všetko ostatné.“

Slovami Marxa: „Ak sa kreditový systém javí ako základná páka nadprodukcie a nadmernej špekulácie v obchode, je to jednoducho preto, že reprodukčný proces, ktorý je svojou povahou elastický, je teraz nútený ísť k svojim najkrajnejším hraniciam... Zároveň úver urýchľuje násilné prepuknutie tohto rozporu, krízy a s nimi aj prvky rozkladu starého spôsobu výroby.” (Marx, Kapitál, vol.3, str.572.)

V rokoch 2007 a 2008 výrobcovia v reakcií na klesajúce zisky začali presúvať kapitál do finančných trhov a začali nafukovať kredit. Hromadili sa dlhy vo forme hypoték. Úroveň dlhov takto rástla, až kým neprerástla systému cez hlavu. Lacné pôžičky umožnili pracujúcej triede umelo udržiavať spotrebu do momentu, kým nevyplával na povrch vnútorný rozpor medzi nadhodnotou vytváranou vo výrobe a nafúknutým fiktívnym kapitálom. Eventuálne sa tak zadlžili, že už nedokážu ani splácať, ani kupovať. To spustilo lavínu kolapsov.

Výsledkom boli masívne „bailouty,“ kedy štáty prispievali miliardy dolárov z verejných financií firmám a bankám. Americká vláda takto minula napríklad 180 miliárd dolárov na záchranu spoločnosti AIG, Britská vláda 45 miliárd libier na RBS, alebo na Slovensku štátna Slovenská záručná a rozvojová banka (SZRB) podporila v roku 2008 podnikateľov vo výške 200 milónov eur. Kapitalisti v časoch ziskov kričia: „Ruky štátu preč!“ No keď je zle, žobrajú o pomoc. Výsledkom sú škrty pre pracujúcu triedu, ktorá musí doplácať na hazard vládnucej triedy.

Aj dnes, keď je relatívna miera zisku vo výrobe nízka môžeme vidieť ako kapitalisti investujú do rôznych druhov digitálnych aktív ako sú NFTs, kryptomeny atď. Hľadajú rýchly spôsob zisku a kapitál presúvajú do špekulatívnych vôd finančných trhov. Investíciou do takýchto digitálnych aktív nevzniká nová reálna hodnota. Akurát sa znižujú investície do priemyselnej výroby, čo má za dôsledok ďalšiu ekonomickú stagnáciu.

Pandemická kríza

Empirické nazeranie kapitalistov na svet neumožňuje vidieť skutočné príčiny ekonomických kríz. Keď prišla ekonomická kríza v roku 1974, zvaľovali to na cenu ropy. Keď prišla kríza 2008, zvaľovali to na chamtivosť jednotlivých bankárov. Jednoducho na všetko možné, len nie na pravú podstatu, ktorou bola nadvýroba ako taká. Po príchodu pandémie sa stalo to isté. Korona nebola podstatou novej krízy. Iba náhoda, cez ktorú bola prejavená nutnosť. Rok pred pandémiou už bolo jasné, že kríza je na ceste. HDP Nemecka stagnovalo na úrovni 0,6 %, Austrália a Veľká Británia sa pohybovala na úrovni 1-1,5 %. Kríza by prišla tak či tak, pandémia ju iba urýchlila.

Problém kapitalistov nebol v samotnom víruse. Problém bol v tom, akým spôsobom bola zvládnutá celá ta situácia. Už v roku 2004 bol kvôli profitu zavretý výskum pre vývin vakcín na vírus SARS, ktorý je z rodiny Koronavírusu. Keby sa tak neudialo, mohli sme byť viac pripravení a mať lepší základ pre vývin vakcín v 2020. V mnohých, chudobnejších krajinách vakcíny neboli ani prístupné, keďže veľké farmaceutické firmy sú ovládané trhom. Zároveň pracujúci boli nútení chodiť do fabrík, riskovať svoje zdravie, len aby sa točili kolesá súkromného zisku, často s nedostatočnými ochrannými prostriedkami.

Vplyv na šírenie mal aj nedostatok bývania. Vírus sa šíril častejšie v slumoch a osadách, zatiaľ čo si miliardári odchádzali na súkromné ostrovy. Prispela aj koncentrácia pracujúcich v dopravných prostriedkoch súkromných spoločností, ktoré šetrili na dopravných linkách. Najväčším bizárom bolo, keď vtedajší slovenský premiér Matovič vyhodil do vzduchu 20 miliónov eur na lotériu pre očkovaných.

Medzitým čo zomierali ľudia, tak sa napakovali miliardami súkromné spoločnosti ako Pfizer, Moderna, BioNTech alebo Honeywell na vakcínach a ochranných pomôckach.

Zároveň, ako sme videli aj v roku 2008, štáty robili masívne bailouty súkromných firiem. Vo fínsku vláda požičala Finnairu 600 miliónov eur, Taliansko prisľúbilo Aitálií taktiež skoro 650 miliónov eur, alebo Lufthansa dostala od nemeckého štátu 9 miliárd eur. A k tomu mnoho a mnoho ďalších príkladov. Na toto zas a znova doplatila iba pracujúca trieda, ktorá dodnes znáša dôsledky kapitalistického rozhadzovania.

Kvas spoločnosti

Od konca (?) pandemickej kapitalistickej krízy až do dnes sa udialo niekoľko závažných udalostí, ktoré formovali vedomie pracujúcich a študentov. Udalosti, ktoré ukázali najvyššiu senilnosť tohto systému. Jedna z nich je napríklad vojna na Ukrajine, ktorú rozpútal Putin, ako reakciu na provokácie „západných demokracií.“ Tento vojenský konflikt pretrváva už 3 roky a vyžiadal si státisíce obetí na oboch stranách. Robotníci s bajonetmi na oboch stranách zastupujúci záujmy svojich vládnucich tried.

Ukrajinská vojna začala oficiálne v roku 2022. V skutočnosti boje a provokácie pretrvávali už roky predtým, najmä v donbaskej oblasti. Prezident Zelenskij bol podporený vstúpiť do nevyhrateľného vojenského konfliktu politikmi ako Boris Johnson, Macron a Biden. Tí mu dali záruky, že budú Ukrajinu podporovať do konca. Ich cieľom bolo oslabiť vplyv Ruskej federácie, ktorý v Európe rástol. Miesto toho rozpútali peklo, na ktoré doplatil každý pracujúci človek v Európe vďaka spôsobenej energetickej kríze a uťahovania opaskov v záujme ukrajinských militantov. Nestojíme ani na strane ruského regionálneho imperializmu, ktorý reagoval na provokácie západu, ktoré sa diali už od pádu Sovietskeho zväzu. Jasne bola porušená dohoda o rozširovaní NATO do krajín bývalého ZSSR. Pri pokuse zatiahnuť Ukrkajinu do NATO a EÚ došla Ruskej federácií trpezlivosť. Putin regoval na rozširovanie západných zbraní po jeho hraniciach.

Dnes po troch rokoch a po zvolení nového prezidenta USA Donalda Trumpa sa hovorí znova o mierových dohodách. Za vyjednávacím stolom s Putinom však nesedí Ukrajina, ale USA. Toto potvrdzuje našu myšlienku, že ide v skutočnosti o boj dvoch imperiálnych blokov, západného svetového a východného regionálneho a že Západ bojuje proti Rusku do posledného Ukrajinca.

Ďalšia z najvýznamnejších dodnes trvajúcich udalostí je vyvražďovanie obyvateľstva v Gaze Izraelom, ktoré prebieha od roku 2023. Do 3.2.2025 bolo zabitých viac než 60 000 Palestínčanov. Z toho väčšina žien a detí. Systematické odsúvanie pôvodného obyvateľstva Palestíny prebieha už ale viac než 75 rokov. Za zmienku stojí „nakba“ (alebo katastrofa po arabsky), čo je násilné etnické čistenie, ktoré si v roku 1948 vyžiadalo odchod viac než 750 000 arabských obyvateľov, a mnoho ďalších takýchto udalostí.

Tento konflikt je neriešiteľný v kapitalizme, pretože Izrael je príliš cenný spojenec západu a najmä USA. Predstavuje akýsi „ostrov demokracie a slobody“ na blízkom východe, cez ktorý si spojené štáty dokážu vydržovať poriadok a podnikať svoje imperialistické výpady. Preto budú radšej posielať rakety, ktorým môže Izrael bombardovať palestínske deti. Izrael ako kapitalistický štát vedený imperialistickou ideológiou sionizmu potrebuje odsunúť Palestínčanov, aby si mohli udržať väčšiu kontrolu v regióne, zamedzili možnosti vzniku suverénneho palestínskeho štátu a vytvorili priestor pre nových a ďalších židovských osadníkov.

Jediná možnosť pre vzniku krajiny pre palestínskych ľudí je socialistická revolúcia na blízkom východe, ktorá by rozbila národné a sektárske bariéry brániace ich spolunažívaniu. Revolúcia, ktorá by zjednotila všetkých pracujúcich regiónu proti skutočnému nepriateľovi, a to kapitalistom, ktorí bohatnú z ich lacnej pracovnej sily a zisku zbrojoviek zo smrti a utrpenia.

Robotníci a študenti reagovali na všetky tieto udalosti vlnou solidarity, okupovaním univerzít, ale aj štrajkami. Niektorí robotníci dokonca zastavili posielanie zbraní do Izraela. Napríklad v októbri minulého roku v Grécku zabránili kontajnerom zo Severného macedónska, ktorý prevážal náboje do Izraela zakotviť v prístave Piraeus.

Všetky tieto udalosti priamo reflektovali na ľudí spôsobom, ktorý ukazoval, že kapitalizmus už nie je systém v ktorom sa dá dôstojne žiť. Snažili sa aj v priebehu minulých rokov ukázať, že si neprajú život v tomto systéme revolúciami na Sri Lanke, Keni a mnohých ďalších.

Od začiatku roku 2025 sa spustila nová vlna reakcie od študentov a robotníkov na kapitalistické zločiny vládnucej triedy, ktoré si vyžiadali mnohé obete.

Revolúcia v Srbsku

Masové protesty sprevádzajú Vučičovu vládu už od volieb 2020. Za to môžu škandály o manipulácií volieb. Zaznamenaná bola najnižšia účasť v histórií. Ignorované boli všetky pandemické nariadenia a až na 234 volebných miestach sa voľby museli zopakovať. Vučičová vláda zároveň absolútne nezvládala pandemickú situáciu. Najskôr situáciu zveličili a podcenili, na čo doplatili. Keď pochopili, že hrozba je reálna, nakázali seniorom ostať doma a nevychádzať večer von. Dokonca nariadili vojakom strážiť ulice. Napriek tomu nezavreli skutočné miesta, kde sa vírus šíril ako preplnené fabriky a pracoviská. V Srbsku podfinancované zdravotníctvo neunieslo vlny nakazených a na rôznych miestach bolo potvrdené ako zomierajú pacienti na chodbách nemocníc. Podfinancované nebolo však iba zdravotníctvo, ale aj infraštruktúra, čo práve vyústilo v kolaps klenby na stanici v Novom sade v roku 2024. Súčasný dlh Srbska sa pohybuje okolo 642,3 milióna eur. Dlh neustále rastie a rásť bude. Za posledné tri roky sa zvýšil o viac než 70 miliárd eur.

Od spomínaného kolapsu klenby, kde zahynulo 16 ľudí, vyšlo už do ulíc Srbska viac než milión ľudí. Demonštrácie na podporu študentských požiadaviek sa organizujú po celej krajine. Doteraz najväčšia prebehla 15.3. v Belehrade, kde sa stretlo okolo 500 000 ľudí! Pri čom Srbsko má 6,6 milióna celkových obyvateľov. Organizátori študenti museli tento protest skončiť o hodinu skôr, kvôli použitiu zvukových zbraní na protestujúcich zo strany štátu, a hrozbe násilia podporovateľov režimu. Hnutie v Srbsku bolo od začiatku spontánne a neplánované. Jeho skutočná príčina je naakumulovaný hnev voči establišmentu, ktorý roky kvasil pod povrchom.

Prvá fáza tohto hnutia pozostávala z organizovaných masových protestov, ktoré viedli študenti v tzv. „plénach.“ Tieto pléna mali formu študentských rád, ktoré rozhodovali o plánovaní, a o ďalšom priebehu demonštrácií. Dalo by sa to nazvať primitívnym zárodkom sovietov, ktoré tak isto počas revolúcie 1905 organicky vznikli ako rozšírenie štrajkových výborov. Za dva mesiace sa vedomie participujúcich vyvinulo do úrovne, kedy začali žiadať generálny štrajk.

24. januára po dvoch mesiacoch blokád, protestov a okupácií, volanie študentov po štrajku vypočuli pracujúci zo sektorov IT, kultúry, vzdelávanie alebo žurnalistiky. Síce štrajk postihol iba určitú časť priemyslu, ale ukázal revolučný potenciál hnutia. Po demisií premiéra sa prezident Vučič rozhodol obetovať celú vládu, aby odzbrojil hnutie. To sa mu však nepodarilo a sud so strelným prachom mu vybuchol v rukách vo forme demonštrácie 15.3. v Belehrade.

Študenti sa dostali do novej fázy, kde rozširujú tieto „pléna“ vo forme masových zhromaždení a rád zo škôl a fakúlt aj medzi ľudí. Vybrali sa správnou cestou prepojenie boja so širšími vrstvami más. Masové zhromaždenia vyrástli po Srbsku ako huby po daždi. Viac než 50 miest a regiónov odpovedalo. Študenti dokonca vytvorili návod ako takéto masové zhromaždenie vytvoriť. Vysvetľuje, že masové zhromaždenia sú to isté, čo študentské pléna, len na regionálnej úrovni.

Učitelia, pracujúci v IT a po novom aj pracujúci v zdravotníctve a v televízií zakladajú výbory, kde plánujú svoje ďalšie kroky.

Tieto ohromné protesty majú taký vplyv, že siahajú až do okolitých krajín. Hrdinské činy srbských pracujúcich a študentov spustili lavínu, ktorá sa teraz preniesla aj do Chorvátska. Tam sa spustil najväčší štrajk robotníkov pracujúcich vo vzdelávaní za posledné roky. Masívne protesty tak isto vybuchli v Macedónsku, kde v plameňoch nočného klubu zomrelo 62 ľudí, a zranili sa ďalších 193. Táto tragédia odhalila korupciu a neschopnosť macedónskych autorít, čo spustilo lavínu demonštrácií. Dôkaz, že robotnícka sila a solidarita nemá hraníc. A že hnev ľudí voči systému sa nachádza všade možne.

Študenti a najaktívnejšie vrstvy proletariátu sa učia zo svojich skúseností. Hnutie prebieha už 6 mesiacov a nebude prebiehať do nekonečna. Eventuálne organizátori budú musieť tlačiť na väčšiu centralizáciu a spoločnú akciu jednotlivých plén, masových zhromaždení a odborov vo forme generálneho štrajku. Študenti správne zhodnotili rozhodujúcu úlohu pracujúcej triedy a urobili dobrý krok v rozšírení zhromaždení k proletárom.  Inak by hrozilo, že by hnutie bolo izolované od robotníkov.

Kríza v jasnom vedení týchto protestov je charakterizovaná absenciou revolučnej komunistickej strany. Strany, ktorá by dokázala zjednotiť pracujúcu triedu pod revolučným programom a červenou vlajkou socializmu. Ale pre teraz, na splnenie študentských požiadaviek o spravodlivejšom systéme a demisií prezidenta Vučića je potrebná masová mobilizácia a generálny štrajk.

Ako komunisti stojíme za masovými zhromaždeniami, ich centralizáciou a koordináciou na celonárodnej úrovni.

Pre posilnenie moci masových zhromaždení sa musia:

• študentské a robotnícke sú hlavným nástrojom boja! Spojiť študentov a pracujúcich pre organizáciu masového štrajku.

• ustanoviť ešte viac masových zhromaždení! Pracujúci aj vo zvyšných sektoroch a priemysloch musia vytvoriť vlastné centralizované robotnícke rady! Najsilnejšou zbraňou proti štátu je generálny štrajk. Pracujúci musia vytvoriť vlastné štrajkové výbory, a masové zhromaždenia sú spôsob ako na to!

Situácia v Argentíne

Javier Milei sa dostal k moci v dôsledku hlbokej krízy argentínskeho kapitalizmu, ktorá zdiskreditovala všetky tradičné buržoázne strany vrátane peronizmu. Peronisti, zvolení ako „ľavicová“ alternatíva proti Macriho pravici, pokračovali v tej istej politike škrtov, čím zradu robotníckej triedy dokončili. Hnev más, ktorý vznikol ako reakcia na roky proti-robotníckych vlád, bol nasmerovaný k Mileimu ako „anti-establishmentovému“ outsiderovi. Dôveru más si získal používaním hesla z roku 2001 “Vykopnite všetkých preč!“ Napriek tomu nešlo nikdy o zástupcu práv pracujúcich, ale nekontrolovateľného pravicového demagóga.

Ekonomický plán jeho vlády zlyhal na plnej čiare. Požiadali už 23. krát o pomoc MMF (Medzinárodný menový fond - nástroj západného imperializmu), ktorý im požičal 20 miliárd dolárov. V rámci dohody o požičaní musela vláda uvoľniť pravidlá okolo meny. Ľudia (ale nie firmy) môžu voľnejšie kupovať a predávať doláre. Zároveň kurz pesa už nie je pevne stanovený, ale môže voľne kolísať medzi 1 000 a 1 400 pesami za americký dolár.

Toto spôsobilo prudké znehodnotenie pesa – peso stratilo asi 40 % svojej hodnoty.  Prvý deň po zmene peso oslabilo o 12 %, potom sa trochu spamätalo. To znamená, že ceny potravín a základných vecí pre ľudí rýchlo vzrástli. Pomohlo tomu, že do centrálnej banky prišli nové požičané miliardy dolárov, takže investori sa upokojili, že si svoje peniaze budú môcť bez problémov vybrať. Dlhodobé následky tohto kroku sú však jasné. Skôr či neskôr hodnota pesa dosiahne hornej medze, čo vyústi vo väčšiu infláciu a škrty pre pracujúcich.

Všetko toto sa deje v kontexte celosvetovej ekonomickej nestability, ktorá prispieva v Argentíne k väčším a väčším mobilizáciám a bojom s vládou. Tieto boje nadobúdajú na sile od začiatku roku, napriek  pasivite odborov. 

Mileiho vláda sa absolútne zdiskreditovala v očiach pracujúcich. Pokúsila sa dosadiť si vlastných sudcov na najvyšší súd, preto aby mi súdy mohli schvaľovať ďalšie proti-robotnícke zákony. Chcel to však spraviť proti-ústavne bez súhlasu senátu. Senát to zamietol a jeho pokus sa nezdaril. Zároveň sa vláda dostala do škandálu spojeného s podvodom so štátnymi kryptomenami.

Opozícia sa medzitým tvári ako alternatíva voči súčasnej vláde, ale ide iba o druhú stranu tej istej mince. Ich politika sa v zásade nelíši s Mileiho politikou. Znehodnotenie pesa, nízke mzdy a reformy v prospech podnikateľov. Snažia sa tváriť, ako tí „pre ľudí,“ no napriek tomu sa v skutočnosti snažia chrániť kapitalizmus.

„Antifašistická“ demonštrácia 1. februára, každoročný pochod k Medzinárodnému dňu pracujúcich žien, každoročný pochod na Deň pamiatky za pravdu a spravodlivosť, týždenné pochody dôchodcov a posledný generálny štrajk zvolaný Všeobecnou konfederáciou práce (CGT) -  to všetko zmobilizovalo milióny pracujúcich a mladých ľudí. Na protestoch je počuť heslá ako: „Vykopnite ich všetkých!“

CGT síce zvolalo 36-hodinový generálny štrajk, ale nevolalo pre žiadne zhromaždenia alebo meetingy na pracoviskách. Vedenie odborov je tlačené pracujúcimi k s nechuťou k nejakej činnosti. Je jasné, že sa im nechce skutočne konfrontovať Mileiho vládu, ale ide im iba o zachovanie svojich byrokratických privilégií.

Je potrebné prepojiť konkrétne požiadavky robotníkov, dôchodcov a mládeže so širšou potrebou vybudovať revolučnú stranu, ktorá, vyzbrojená marxistickou teóriou, môže predstavovať vážnu alternatívu ku kapitalizmu a jeho prehnitým, skorumpovaným inštitúciám. Toto je základná úloha ľavicových a serióznych aktivistov.

Už je snáď každému načisto jasné, že úsporné opatrenia Mileiho vlády nezachránia ekonomiku – práve naopak. Ľudia chudobnejú, priemysel upadá a pracujúci, deti aj dôchodcovia trpia. Nová pôžička od MMF nie je riešením. Peniaze pôjdu hlavne na splatenie starých dlhov, nie na záchranu ekonomiky. Zároveň peso je stále v ohrození a vláda rýchlo míňa rezervy, čo môže spôsobiť ďalšiu krízu.

Ciele kapitalistov maximalizovať profit a potreby pracujúcich sú v priamom konflikte. Hnev, ktorý vyniesol Mileiho k moci sa obracia proti nemu ako dôsledok jeho proti-robotníckej politiky. Argentínski pracujúci stoja pred sopkou triedneho boja, ktorá každú chvíľu vybuchne. Úloha, ktorá čelí pred tou najvyspelejšou vrstvou je vybudovať revolučnú komunistickú stranu, ktorá bude môcť viesť robotníkov Argentíny smerom k vyvlastneniu kapitalistických parazitov.

Turecko v kríze

V stredu 19.3. sa tureckí pracujúci zobudili so správou o veľkom zatýkaní opozičných politikov. Polícia zadržala okolo sto politkov, akademikov a novinárov, vrátane Istanbulského primátora Ekrema İmamoğlu. Ten plánoval kandidatúru v nasledujúcich prezidentských voľbách. Je najväčší konkurent súčasného prezidenta Erdogana.

S jeho rastúcou nepopularitou, Erdogan sa musí čo raz viac spoliehať na štátne represie, aby sa udržal u moci. Už vo februári prebehlo prvé kolo zatýkania opozičných politkov naprieč politickým spektrom. Avšak zatknutie Ekrema İmamoğlu vyvolalo veľkú vlnu odporu. İmamoğlu je primátor najväčšieho mesta v Turecku a najprominentnejší opozičný politik.

Po vlne zatýkaní Istanbulský guvernér na štyri dni zakázal v meste všetky protesty, masové zhromaždenia a tlačové konferencie. V meste boli rozmiestnení tisíce policajtov. Úrady zatvorili centrálne stanice metra a ďalšie dopravné uzly, a uzavreli dôležité námestia a ulice. Prístup k sociálnym sieťam bol obmedzený.

Turecko je v hlbokej kríze posledné roky. Erdogan je pri kormidle od roku 2002. V prvých rokoch svojej vlády ťažil z priaznivých ekonomických podmienok. Po roku 2008 s ekonomickou krízou sa však všetko zmenilo. Všade po Európe mali banky nízke úrokové sadzby, aby si kapitalisti mohli požičiavať a investovať do výroby. Amerika ich zdvihla, čo zvýšilo hodnotu dolára – to malo za následok zvýšenie dlhu krajín závislých na dolároch ako práve Turecko a už spomínaná Argentína. Erdoganove postavenie bolo ohrozené následnými masovými protestami v 2013 a neúspešným vojenským pučom v roku 2016.

Po viac než 20 rokov vlády, Erdogan stráca pomaly svoju stoličku. Buržoázne média ho síce vykresľujú ako akého si „siláka“, realita je však iná. Základy jeho režimu sú veľmi krehké, čo bolo demonštrované protestami po vlne zatýkaní. Stovky študentov vytiahlo do ulíc, kde sa stretli s odporom polície. Študentské hnutie sa rýchlo začalo šíriť aj do iných miest. Naprieč štvordňovému zákazu vyšlo do ulíc v Istanbule, Ankare atď. stovky tisíc pracujúcich napriek brutálnym štátnym represiám.

Nestojíme za İmamoğluom, buržoáznym politikom, ktorý slúži záujmom kapitalistickej triedy. Jeho zatknutie je však vážnym útokom proti demokratickým právam, ktorý sa obráti proti pracujúcim a mládeži. Povinnosťou robotníckej triedy je brániť sa. Musí to však urobiť pomocou vlastných metód a spoliehať sa na vlastné sily.

Masy na ulici vidia neschopnosť opozičných politikov. Vedúci predstavitelia hlavnej opozičnej strany CHP boli vypískaní na zhromaždeniach v Istanbule a Ankare po tom, čo vyzvali demonštrantov, aby sústredili všetku energiu na nedeľné primárky. Správne odpovedali, že „riešenie je v uliciach, nie vo volebných urnách“. Podobne sa CHP postavila proti iniciatíve demonštrantov v Istanbule pochodovať na centrálne námestie Taksim a vyzývala na to, aby zhromaždenia zostali obmedzené na oblasť Saraçhane.

Erdoğan posledné mesiace upevnil svoju pozíciu ako regionálna imperialistická mocnosť na blízkom východe podporou islamských hrdlorezov, ktorí zvrhli Assadov režim v Sýrii. Napriek tomu existuje šanca zvrhnúť Erdoğanov režim. Tisíce ľudí v tureckých uliciach sú toho dôkazom. Najistejším spôsobom, ako to urobiť, je organizovaná masová mobilizácia prostredníctvom výborov v každej štvrti, areáli a pracovisku. Protesty by mali viesť ku generálnemu štrajku, kde robotnícka trieda môže využiť svoju obrovskú moc na zvrhnutie režimu. Ako vzor by mal slúžiť boj proti Vučičovmu režimu v Srbsku a proti Mitsotakisovi v Grécku.

Milóny ľudí na uliciach v Grécku

28. februára vyšli v miliónoch do ulíc grécki robotníci. Najväčšie masové hnutie v krajine od 70. rokov minulého storočia sa odohralo na druhé výročie železničného nešťastia Tempi, pri ktorom zahynulo 57 ľudí a 180 bolo zranených. Na vine za týmto nešťastím stojí vláda a vlastníci súkromných železníc, ktorí ignorovali varovania železničných robotníkov. Príchod obrovského nešťastia bol očakávaný pracujúcimi, kvôli chronickému nedostatku personálu a nedostatočnému financovaniu.

Korene nespokojnosti siahajú však ešte ďalej. Grécko kríza 2008 zasiahla veľmi ťažko. Verejný dlh vyskočil do nebies, ekonomika totálne skolabovala s HDP, ktoré sa prepadlo o 26%. Grécki pracujúci zaplatili za krízu kapitalistov masovými škrtmi, chudobou a nezamestnanosťou. Vyšli do ulíc viac než v 30 generálnych štrajkoch. Keď vlna po vlne triedneho boja vymizla, rozšírili svoj boj na politický tým, že si zvolili stranu SYRIZA – nová reformistická strana s koreňmi v komunistických tradíciách. Na obranu statusu quo sa však postavila trojica ochrancov kapitálu – Európska komisia, Európska centrálna banka a MMF. SYRIZY miesto boja, na ktorý tlačili masy, kapitulovala. Zaviedla ďalšie škrty a zradila efektívne pracujúcich. Avšak zrada SYRIZY pracujúcich v grécku ako vidíme nezlomila. Napriek tomu znova vstúpili na scénu histórie, a iba čas ukáže výsledky ich nezlomnosti.

Grécka vláda sa z tejto tragédie snažila viniť železničných pracujúcich, ale tlak z rodín obetí odhalil prekrývanie a grotesknú úlohu kapitalistov a ich nefungujúci štátny aparát. To viedlo k štrajkom a protestom v 2023, ktoré na chvíľu zmizli, ale teraz sa znova vracajú na vyššej úrovni. Je zrejmé, že bez jasného politického smeru zmiznú znova. Ale keďže sa nič zásadného nezmenilo, vrátia sa ešte raz na ešte väčšej úrovni.

Grécki robotníci spustili skutočný generálny štrajk, ktorý paralyzoval štát a dokázal zastaviť ekonomiku. V Aténach, milión robotníkov – čo je jedna desatina gréckych obyvateľov – participovalo v štrajku. K nim sa pripojilo ďalších 300 000 v Thessaloniki a stovky tisíc ďalších po viac než 260 mestách v Grécku.

Hnutie bolo vedené pozostalými rodinnými príslušníkmi obetí v Tempi. Rozmer štrajku bol priamy výsledok spontánneho hnutia pracujúcich más, ktoré sú jediná reálna opozícia vládnucej Novej Demokratickej strany.

Odboroví lídri hrali iba veľmi malú rolu pri organizovaní štrajku. Do poslednej chvíle vzdorovali mobilizácií reálnej sily robotníkov. Miesto toho preferovali dohody za oponou s vládnucou triedou. Ale hnev más sa nedal zadržať.

Grécka vláda na štrajk odpovedala provokáciami a násilím. Provokatéri v kapucniach infiltrovali masy na aténskom námestí Syntagma, kde hádzali tehly a molotovove kokteily. To dalo polícii zámienku na útok štrajkujúcich so slzným plynom a oslepujúcimi granátmi.

Napriek tejto brutalite masy zostali disciplinované. Odmietli sa rozpustiť a sami vyhodili agentov-provokatérov zo svojich radov. To všetko zatiaľ čo ochraňovali deti a dôchodcov od policajných útokov.

Horor bez konca

Udalosti posledných rokov len dokazujú slová Lenina o tom, že kapitalizmus je v skutku „horor bez konca“. To znamená, že pre novú generáciu robotníkov nečaká v kapitalizme nič dobré. Buržoázia sa vždy dokáže dostať aj z tej najhlbšej krízy. Otázkou je zas a znova však za akú cenu? Je ale nad slnko zrejmé, že si to mladí ľudia začínajú čím ďalej tým viac uvedomovať, a ťahajú so sebou aj tie staršie vrstvy pracujúcich. Žijeme v dobách organickej krízy kapitalizmu, kedy sa bude triedy boj iba viac a viac prehlbovať.

Ak sa pozrieme na všetky revolúcie z posledných rokov môžeme vidieť niekoľko spoločných znakov, ktoré medzi sebou zdieľajú. Najdôležitejší z nich je neexistujúce revolučné vedenie. Trockij v jeho Prechodnom programe to zhŕňa takto:

„Reči o tom, že historické podmienky ešte 'nedozreli' pre socializmus, sú produktom nevedomosti alebo vedomej lži. Objektívne predpoklady pre proletársku revolúciu nielenže 'dozreli' – ony už začínajú mierne hniť. Bez socialistickej revolúcie – a to už v najbližšom historickom období – hrozí celej ľudskej civilizácii katastrofa. Iniciatíva teraz prechádza na proletariát, teda predovšetkým na jeho revolučnú avantgardu. Historická kríza ľudstva sa redukuje na krízu revolučného vedenia.“

To bolo napísané pred druhou imperialistickou svetovou vojnou, ktorá si vyžiadala milióny obetí. Dnes hrozí zánik zemegule klimatickou krízou, ktorá sa nedá v kapitalizme vyriešiť. Okrem toho nespočet vojenských konfliktov, genocíd, ale aj škrtov a uťahovanie opaskov. Trumpov protekcionizmus a bitky s Čínou situáciu iba zhoršujú. Dostávajú nás do situácie ako v roku 1929 predvečer Veľkej hospodárskej krízy. A s určitosťou môžeme povedať, že nová ekonomická kríza klope na dvere. Dôkazom toho je aj prepad HDP sveta, ktorý kontinuálne padá od roku 2021 a je momentálne na približnej úrovni ako pred krízami v rokoch 2007 a 2019.

Ak chceme, aby revolúcie boli úspešné, potrebujú vedenie. Nie obyčajné vedenie, ale stranu s jasným revolučným programom plnú kádrov, ktoré majú skúsenosti a prehľad. Čo je niečo čo ako Revolučne komunistická internacionála budujeme všade po svete, aby sme boli pripravení na nadchádzajúce udalosti.

Reformistickí lídri dávno kapitulovali pred vládnucou triedou. Odborárski lídri si chcú iba zachovať svoje výsady robotníckej aristokracie. Nezaujíma ich triedny boj. Naopak, priam ich ohrozuje. Nemôžeme sa spoliehať, že oni práve povedú pracujúcu triedu. Znova ak sa pozrieme na posledné revolúcie minulých mesiacov a rokov vidíme práve, že odbory v nich hrali minimálnu, ak nie priam reakčnú úroveň.

Robotníci sú vedení svojim triednym inštinktom, ktorý im hovorí jasne čo je potrebné. Našou úlohou je im dať iba priestor, možnosť a ukázať ako je to realizovateľné. To čo zažívame sú pôrodné bolesti nového systému, ktorý prichádza na svet veľmi ťažko. Ale ak chceme socializmus ešte za našich životov, je potrebné, aby sa zapojil každý kto cíti krivdu systému. Iba spoločne zvrhneme kapitalizmus. A iba pod vlajkou revolučného marxizmu.