Pred 90 rokmi, 30. januára 1933, bol Hitler vymenovaný za nemeckého kancelára, čím sa otvorila cesta k diktatúre nacistov. V tomto článku Ted Grant analyzuje a vysvetľuje udalosti, ktoré umožnili nacistom dostať sa k moci.
Obrázok: Socialist appeal
Príchod Hitlera a NSDAP (pozn. prek.: Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei- Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) k moci v roku 1933 je potrebné považovať za jednu z najväčších tragédií 20. storočia, a to najmä preto, že sa jej dalo predísť.
Dekadentná kapitalistická trieda aj mocné organizácie robotníckej triedy zohrali rozhodujúcu úlohu v tom, že Hitler mohol získať moc - podľa jeho vlastných slov - ”bez toho, aby rozbil čo i len sklo”.
Aby sme pochopili, čo sa stalo a prečo, uverejňujeme tu upravený výňatok z oveľa dlhšieho článku Teda Granta, ktorý vyšiel v roku 1948 pod názvom: The menace of fascism: what it is and how to fight it.
Veríme, že Grantova analýza môže pomôcť dnešným pracujúcim a mládeži získať dôležité ponaučenie z týchto katastrofických udalostí - predovšetkým potrebu transformovať spoločnosť prostredníctvom socialistickej revolúcie, ktorá je jediným spôsobom, ako poraziť a zničiť reakciu v akejkoľvek podobe.
Porážka nemeckej robotníckej triedy s nástupom Hitlera k moci (30. januára 1933) vrátila svetové robotnícke hnutie kvalitatívne o mnoho rokov späť. Pri sledovaní pozadia udalostí v Nemecku môžeme jasne vidieť pôsobenie triednych síl, úlohu nemeckých sociálnych demokratov a stalinistov, ktorá viedla k strašnej porážke jedeného z najsilnejších a najlepšie organizovaných robotníckych hnutí na svete.
Po VOSR nemecká robotnícka trieda zvrhla cisára a v roku 1918 sa pokúsila o revolučné zvrhnutie kapitalizmu. K moci sa dostali nemeckí sociálni demokrati, hoci v skutočnosti boli proti povstaniu a revolúcii.
Nemali v úmysle dokončiť revolúciu. Po tom, čo sa povýšili nad úroveň pracujúcich, upustili od marxistického programu, na ktorom bola ich strana postavená celé desaťročia. Noske, Ebert a Schiedemann - vodcovia sociálnej demokracie - sa spolčili s nemeckým generálnym štábom, aby zničili revolúciu a obnovili “zákon a poriadok”.
V tejto fáze boli kapitalisti nútení oprieť sa o robotníkov a odborových vodcov, aby zachránili svoj systém pred úplným kolapsom. So zaťatými zubmi boli nútení urobiť proletariátu obrovské ústupky.
Robotníci si vydobyli osemhodinový pracovný čas, uznanie odborov, poistenie v nezamestnanosti, právo voliť závodné výbory a všeobecné volebné právo pre mužov a ženy. Poľnohospodárski robotníci vo východnom Prusku, žijúci v polofeudálnych podmienkach, získali právo organizácie a práva podobné tým, čo mali priemyselní robotníci.
Kapitalistický útok
Po prvotnom šoku sa veľkí priemyselníci a vlastníci pôdy začali pripravovať na protiofenzívu voči proletariátu. Príkladom za všetky bol postoj zbrojárskeho magnáta Kruppa, ktorý arogantne informoval svojich robotníkov nasledovne: “Chceme len lojálnych robotníkov, ktorí sú z celého srdca vďační za chlieb, na ktorý im tu necháme zarobiť.”
Už v prvých rokoch po 1. svetovej vojne začali kapitalisti financovať protipracovné ligy zložené z bývalých armádnych dôstojníkov, zločincov a spoločenskej spodiny - nižších spoločenských skupín. Nacisti boli v tom čase len jedným z mnoho malých protipracovných zoskupení medzi ostatnými.
Začali kampaň teroru, ktorá zahŕňala rozbíjanie zhromaždení robotníkov a vraždy ľavicových či dokonca kapitalistických demokratických politikov. Štát s nimi tajne spolupracoval. Keď bol mníchovský policajný náčelník Pohner upozornený na existenciu organizácií vykonávajúcich politické vraždy, odpovedal: “Áno, áno, ale príliš málo!”
V tomto štádiu však tieto fašistické skupiny nemali žiadnu masovú základňu. Tvorili bezvýznamnú spoločenskú silu, zloženú z ľudí nižšie spoločensky postavených - napr. kriminálnici. Stredná trieda očakávala od robotníckych organizácií, že nájdu východisko. Kapitalisti využívali fašistov len ako protirobotnícke sily a rezervu do budúcnosti.
Aj samotný Hitler priznal, že: “Len jedna vec mohla zlomiť naše hnutie - keby protivník pochopil naše zásady a od prvého dňa by s najextrémnejšou brutalitou rozbil jadro nášho nového hnutia.”
Nepodarená revolúcia
V revolučnej kríze v roku 1923, spôsobenej infláciou a okupáciou Porýnia Francúzskom, sa stredná trieda obrátila na Komunistickú stranu, ktorej sa podarilo získať podporu väčšiny robotníkov. Revolučnú situáciu však zbabrali a premárnili vtedajší vodcovia KPD - (pozn. prek.: Kommunistische Partei Deutschlands - Komunistická strana Nemecka) Brandler a Thalheimer a nesprávne rady, ktoré Stalin z Moskvy poskytol vedeniu komunistickej strany.
Svetový prepad ekonomiky a kríza nemeckého kapitalizmu pomohli zvýšiť popularitu nacistov / Obrázok: Verejná doména
Po strate možnosti prevziať moc v Nemecku sa vedenie Internacionály pokúsilo preniesť všetku zodpovednosť na plecia KPD. Nemeckí vodcovia však hľadali radu u vedenia Komunistickej Internacionály v Moskve. Stalinova rada bola katastrofálna. V tom čase na písal Zinovjevovi a Bucharinovi:
“Mali by sa komunisti usilovať o prevzatie moci bez sociálnych demokratov, sú na to dostatočne zrelí? To je podľa mňa otázka. Samozrejme, fašisti nespia, ale je v našom záujme, aby zaútočili ako prví. To zjednotí celú robotnícku triedu okolo komunistov (Nemecko nie je Bulharsko). Okrem toho, podľa všetkých informácií sú fašisti v Nemecku slabí. Podľa môjho názoru treba Nemcov obmedziť a nie povzbudzovať,” [Citované podľa Trockého, Tretia internacionála po Leninovi, strana 312].
A to všetko v čase, keď mali za sebou komunisti väčšinu pracujúcich. Nemecká revolúcia tak tragicky stroskotala a vytvoril sa základ pre následný rast fašizmu.
Veľkí biznis a nacisti
Americkí, britskí a francúzski kapitalisti, vystrašení perspektívou “boľševizmu” v Nemecku, poskytovali pôžičky na podporu nemeckého kapitalizmu. Tieto pôžičky viedli k rozmachu kapitalizmu vo svetovom meradle. Rozmach v Nemecku trval od roku 1925 do roku 1929.
Nemeckí kapitalisti, ktorí z nemeckého priemyslu vyťažili obrovské zisky, už nepotrebovali fašistov a ich podpora klesala. Dostávali len toľko finančných prostriedkov, aby ich udržali pri živote ako záložnú zbraň a zabránili ich úplnému zmiznutiu z politickej scény.
Potom prišiel svetový prepad ekonomiky v rokoch 1929-1933. Životná úroveň pracujúcich rýchlo klesala. Nezamestnanosť vzrástla na viac ako 7 miliónov ľudí.
Stredná trieda bola v hospodárskej kríze zničená a zistila, že jej úroveň klesá nižšie ako úroveň robotníckej triedy. Priemyselní robotníci mali v rámci možnosti ochranu v podobe odborových zmlúv a príspevkov v nezamestnanosti, a tak mohli odolávať najhorším nátlakovým akciám monopolov. Stredná trieda však bola bezmocná.
Priemyselníci boli znepokojení vyhliadkou na proletársku revolúciu. A preto začali “sypať” do pokladníc nacistickej strany rozprávkové sumy. Krupp, Kirdorff a Borsig, hlavy uhoľného, oceliarskeho, chemického a iných priemyselných impérií v Nemecku, štedro zásobovali Hitlera prostriedkami na propagandu.
Konečné rozhodnutie o odovzdaní moci Hitlerovi sa prijalo v dome kolínskeho bankára Kurta von Schrodera (ktorý bol podľa nacistických rasových zákonov žid!). Kapitalisti poskytli nacistom obrovské dotácie, aké žiadna iná strana v Nemecku nikdy nedostala. Vtedy sa nacisti domnievali, že nastal vhodný čas zničiť organizácie a práva robotníckej triedy.
Trockij a jednotný front
V parlamentných voľbách v máji 1924 získali nacisti 1,920,000 hlasov a 32 poslancov v Reichstagu. Ale v decembri toho istého roku, po tom, čo Dawesov plán (pozn.prek.: Dawesov plán bol projekt amerického finančníka a politika Ch. G. Dawesa z roku 1924, upravujúci reparačné platby uvalené na Nemecko po Prvej svetovej vojne) obnovil určitú stabilitu nemeckého hospodárstva, získali len 840,000 hlasov a ich úpadok sa ešte viac prehĺbil v parlamentných voľbách v máji 1928, keď získali nacisti len 720,000 hlasov.
Potom prišiel svetový prepad ekonomiky a desivá kríza nemeckého kapitalizmu. V priebehu dvoch rokov sa situácia veľmi zmenila. V parlamentných voľbách 14. septembra 1930 sa počet hlasov zvýšil na 6,000,000. Fašisti pritiahli na svoju stranu veľkú časť zúfalej strednej triedy.
Neúspech socialistov v roku 1918 a komunistov v roku 1923 vyhnal veľkú časť strednej triedy z neutrality alebo dokonca podpory voči robotníkov na stranu kontrarevolúcie a boju proti socializmu.
Hneď ako boli známe výsledky volieb, Trockij a ľavicová opozícia - ktorá sa považovala za súčasť Kominterny, hoci bola z nej vylúčená - vydali výzvu KPD, aby okamžite zorganizovala jednotný front so sociálnymi demokratmi - s cieľom zabrániť nástupu Hitlera k moci. Len tak mohli dúfať, že sa im podarí ochrániť práva robotníckej triedy pred hrozbou nacistov.
Trockisti varovali pred tragickými dôsledkami, ktoré by príchod nacistov k moci mohol znamenať nielen pre Nemecko, ale aj pre celé medzinárodné robotnícke hnutie. Varovali, že vojna Nemecka proti ZSSR sa stane nevyhnutnou.
Stalinisti však nedbali. Tvrdili, že fašizmus alebo “sociálny fašizmus” je už pri moci, a že hlavným nebezpečenstvom pre proletariát je sociálna demokracia - ktorá je tiež fašistická - “sociálfašistická”.
Sociálni fašisti
Tvorcom tejto politiky pre KPD bol Stalin, ktorý tvrdil, že sociálna demokracia a národný socializmus sú to isté.
“Tieto dve organizácie (sociálna demokracia a národný socializmus) sa nevylučujú, ba naopak, vzájomne sa dopĺňajú. Nie sú to antipódy, ale dvojčatá. Fašizmus je beztvarý blok týchto dvoch organizácií. Bez tohto bloku by buržoázia nemohla zostať pri kormidle.” (Komunistická internacionála, č. 6, 1925)
Stalinisti dokonca zašli tak ďaleko, že podnecovali komunistických robotníkov, aby bili socialistických robotníkov a rozbíjali ich zhromaždenia. Thaelmann otvorene vystupoval s heslom: “Vyžeňte sociálfašistov z ich pracovných miest v závodoch a odboroch”. V nadväznosti na túto líniu orgán mladých komunistov Mladá garda hlásal heslo: “Vyžeňte sociálfašistov zo závodov a učňovských škôl”.
Stalin a Kominterna presadzovali šialenú politiku “sociálneho fašizmu” / Obrázok: Verejná doména
Nezastavili sa však ani pri tom. Vedúci predstavitelia Kominterny zašli až tak ďaleko, že presadzovali, aby sa KPD spojila s fašistami proti sociálnym demokratom.
Nacisti zorganizovali dňa 9. augusta 1931 plebiscit v snahe zosadiť sociálnodemokratickú vládu z funkcie. Keby sa im to podarilo, dostali by sa k moci už v roku 1931 namiesto roku 1933. Vedenie KPD sa rozhodlo postaviť sa proti plebiscitu a podporiť sociálnych demokratov.
Boli to šialené dobrodružstvá tohto charakteru, ktoré dezorientovali pracujúcich a uľahčili nástupu nacistov k moci. Odmietnutie vedúcich predstaviteľov masových robotníckych organizácií uskutočňovať revolučnú politiku proti fašistom viedlo k tomu, že toto mohutné robotnícke hnutie so 75-ročnou marxistickou tradíciou bolo rozbité a stalo sa bezmocným voči nacistom.
Je dôležité si uvedomiť, že nacisti získali len malé percento nemeckých robotníkov, drvivá väčšina bola proti nim. V roku 1931 získali nacisti do závodných výborov v továrňach len 5% hlasov. Bolo to po strašnej kampani zameranej na infiltráciu do robotníckej triedy.
A v marci 1933, po nástupe fašistov k moci, napriek tomu, že sa už začal teror, získali nacisti vo voľbách do závodných výborov len 3% hlasov. Napriek zlému politickému vedeniu, ktoré viedlo k určitej demoralizácii v radoch proletariátu, a situácii, ktorá napomáhala pokusom nacistom preniknúť do ich radov, drvivá väčšina zostala verná myšlienkam a ideálom socializmu a komunizmu.
Zrada
Robotníci sa snažili a boli ochotní bojovať proti nacistom, aby im zabránili dostať sa k moci. Milióny ľudí bolo ozbrojených a vycvičených v socialistických a komunistických obranných organizáciách.
Organizovaná robotnícka trieda predstavovala najmocnejšiu silu v Nemecku - mala potrebnú silu na boj i obranu svojich organizácií. Následne mohla robotnícka trieda prejsť do protiofenzívy s cieľom prevziať moc.
Keď sa nebezpečenstvo Hitlerovho prevratu priblížilo, títo pomýlení vodcovia vyhlásili, že nacisti sú na ústupe. Socialistickí vodcovia nabádali na nevyhnutnosť podporiť dekrétové zákony Bruningovej vlády a podporiť Hindenburga ako protipól voči Hitlerovi.
Vysmievali sa myšlienke, že vysoko civilizovaná krajina akou je Nemecko by sa mohlo dostať pod nadvládu nacistického/fašistického barbarstva. Fašizmus by sa mohol dostať k moci v zaostalej krajine akou je Taliansko, ale nie v Nemecku s vysoko industrializovaným hospodárstvom! Spočiatku sa vysmievali šialeným myšlienkam a zákonom, ktoré nacisti predkladali. Vyzývali robotníkov, aby sa im vysmievali a nevšímali si ich provokácie. Hovorili, že im to len robí reklamu zadarmo. Socialistickí vodcovia neustále podceňovali nebezpečenstvo zo strany fašistov.
S blížiacou sa hrozbou fašizmu začali niektorí robotníci a odbory vytvárať obranné skupiny v továrňach a medzi nezamestnanými.
V predvečer nástupu nacistov k moci Schiffrin, jeden z vedúcich predstaviteľov sociálnych demokratov napísal: “Už nevnímame nič iné ako zápach hnijúcej mŕtvoly. Fašizmus je definitívne mŕtvy: už nikdy nepovstane.”
Kapitulácia
Názory vedúcich KPD boli ešte horšie. Vyhlásili, že fašizmus je de facto v Nemecku už pri moci, a že príchod Hitlera k moci situáciu v krajine nezmení a navyše len potvrdí víťazstvo fašizmu v Nemecku.
Už po prvom víťazstve Hitlerovho hnutia 14. septembra 1930 ústredný orgán KPD s názvom Rote Fahne vyhlásil: “14. september bol vrcholným bodom národnosocialistického hnutia v Nemecku. Po ňom už bude len nasledovať oslabenie a úpadok.” V priebehu troch rokov sa nacistom podarilo získať väčšinu strednej triedy a viac ako 13 miliónov hlasov (veľká časť týchto hlasov pochádzala od roľníkov, v tom čase veľmi významnej časti spoločnosti).
Keby fašisti čelili organizovanej sile robotníkov, nikdy by sa k moci nedostali / Obrázok: Verejná doména
Ani na poslednú chvíľu neposkytli socialistickí a stalinistickí vodcovia žiadne bojové vedenie. Kunstler, šéf berlínskej federácie sociálnodemokratickej strany, dal 7. februára 1933 robotníkom tento pokyn: “Predovšetkým sa nenechajte vyprovokovať. Životy a zdravie berlínskych robotníkov sú príliš drahé na to, aby sme ich ľahkovážne ohrozovali, musia byť zachované pre deň boja.”
Vodcovia KPD situáciu nezvládli. Nasledujúci citát je toho dôkazom: “Nech sa robotníci vystríhajú dať vláde zámienku na nové opatrenia voči KPD!” (Wilhelm Pieck, 26. Februára 1933)
Vodcovia týchto strán neurobili nič ani po nástupe Hitlera k moci. A nemeckí robotníci chceli bojovať.
V noci z 5. na 6. marca, v deň volieb, požiadali vedúci predstavitelia Reichsbanneru, vojenskej organizácie sociálnej demokracie, o signál na povstanie. Odpoveď dostali od vedúcich predstaviteľov sociálnej demokracie nasledovnú: “Buďte pokojní! Predovšetkým žiadne krviprelievanie”. Mohutné nemecké robotnícke hnutie sa nakoniec vzdalo Hitlerovi bez jediného výstrelu.
Boj za jednotný front komunistickej strany a vytvorenie takéhoto jednotného frontu v roku 1930 by zmenilo celý ďalší vývoj udalostí. Stredná trieda by nasledovala príklad robotníckych organizácií.
Keby sa nacisti stretli s organizovanou silou pracujúcich boli by porazení. Vedenie, ktoré zbabelo kapitulovalo, umožnilo Hitlerovi dosiahnuť lacné víťazstvo.
Vláda teroru
Pri čistke 30. júna 1934 Hitler zasiahol proti tým elementom v radoch nacistov, ktoré verili, že Hitler stojí na strane strednej triedy. Taktiež zaútočil aj proti tým, ktorí boli skutočne oklamaní propagandistickými lžami nacistov (t.j. klamstvom, že nacisti “zaútočia” na veľké podniky). Keď to Hitler dosiahol, premenil svoju diktatúru na vojensko-policajný štát, ktorý zastupoval záujmy priemyselníkov a statkárov.
Stredná trieda bola olúpená, robotnícke organizácie rozdrvené a z Hitlerovej vlády mali prospech iba nacistickí funkcionári a veľké podniky. Všetky neduhy kapitalistického systému našli svoj výraz, pretože nebola povolená žiadna opozícia ani kontrola verejnou mienkou.
Keď sa nacisti dostali k moci, postupovali rýchlo a za niekoľko mesiacov dosiahli to, čo talianskym fašistom trvalo roky. Politické strany boli postavené mimo zákon, odbory boli zničené, finančné prostriedky robotníckych organizácií boli skonfiškované v prospech nacistov. Otvorili sa koncentračné tábory a začala sa hrôzovláda voči proletariátu, socialistom, komunistom, židom a mnohým iným, akú moderné dejiny ešte nikdy predtým nezažili.
Preložil Andrej Mazánik
Napísal Ted Grant
Comments