Tento článok je stručný sumár analýzy Dňa D, t. j. spojeneckého vylodenia v severnom Francúzsku 06. 06. 1944, od Alana Woodsa na webe našich britských súdruhov - communist.red.
Čas nezastaviteľne plynie a kríza kapitalizmu sa prehlbuje. Nové a čím ďalej tým horšie zverstvá postihujú našu planétu a spoločnosť. Profity kapitalistov sú nižšie a nižšie, spoločenská a politická rovnováha upadá. Medzinárodné vzťahy sú napäté, krajiny sa drobia do imperialistických blokov, ktoré chránia svoje trhy novými tarifami a vojnami. Za buržoázne potreby a úchylky platia miliardy bežných pracujúcich ľudí.
Hnev voči systému stúpa a utláčatelia sú si toho dobre vedomí. Preto musia posilniť dôveru vo svoj systém rozsiahlou propagandou a klamstvami, medzi iným. Jedna z postihnutých oblastí je druhá svetová vojna, konkrétne význam otvorenia druhého frontu v nacistami okupovanom Francúzsku.
Všetci dobre poznáme kecy typu „bez amerických dodávok zbraní a výbavy by Sovietsky zväz skolaboval“, alebo „bez otvorenia druhého frontu na západe by Nemci porazili ZSSR“. Je vytváraná ilúzia, že Deň D bol hrdinskou operáciou západných milovníkov demokracie a slobody proti demagógom a tyranií, prví medzi rovnými britský premiér Churchill a prezident USA Roosevelt. Západní lídri organizujú obrovské oslavy a omielajú prednesy, ako boj za slobodu nikdy nekončí. Zásluhy a obete bežných vojakov a iného personálu neodmietame. Kde je však celá pravda?
Motivácie západných buržoázií
Churchill a Roosevelt sú oslavovaní ako veľkí anti-fašisti. V odpore voči Hitlerovi však neboli motivovaní nejakou láskou k demokracii, ale imperialistickými záujmami v Európe. Hneď si to vieme ilustrovať na Churchillovi, ktorý v skutočnosti obdivoval Mussoliniho a jeho fašistov, zatiaľ čo s Hitlerom mal problém iba preto, lebo sa imperialistické záujmy britskej buržoázie krížili s tými nemeckými. V článku od The Spectator, (ťažko nejaký revolučný komunistický zdroj), máme pekne pohromadke vyjadrenia britského premiéra o fašizme, Mussolinim a o fašistickom Taliansku:
Na návšteve v Janove, Taliansko, v roku 1927 napísal svojej manželke: „Táto krajina pôsobí dojmom disciplíny, poriadku, dobrej vôle, usmiatych tvárí.“
Trochu neskôr v Ríme, odkazujúc na fašistického diktátora, povedal: „Keby som bol Talian, som si istý, že by som bol s Vami od začiatku až do konca vo Vašom triumfálnom boji proti beštiálnym apetítom a túžbam leninizmu. U nás v Anglicku sa však táto hrozba v takej smrteľnej forme zatiaľ nevynorila.“
Rok pred tým bola jeho manželka v Ríme, kde osobne stretla Mussoliniho. V liste Churchillovi opísala jej zážitok. Ten jej odpísal: „Opis Mussoliniho je veľmi živý. Je bezpochyby jeden z najúžasnejších mužov našich čias.“
Tu krásne máme definovaný skutočný charakter Churchilla a úžasnej kapitalistickej demokracie. Teda ak už nebol jasný z faktu, že v tomto čase Anglicko ovládalo 25% suchej plochy sveta a zo segregácie, genocídy voči domorodcom, spustenia atómových zbraní na civilné ciele v Japonsku a inému zo strany USA.
Tiež presne vystihol fašizmus - masové hnutie maloburžoázie a lumpenproletariátu pre zničenie komunistického a robotníckeho hnutia násilím.
Počas vojny musel Churchill skryť svoje názory, ku koncu sa však opäť ukázal vypracovaním plánu „Operation Unthinkable“, kde chcel po vojne znovu ozbrojiť Nemcov a vyhlásiť vojnu sovietom. Našťastie správne usúdili, že vojnu proti ZSSR určite prehrajú, a aj tak bol v roku 1945 vyhodený z kresla vo voľbách, kde jeho, spolu s konzervatívcami, pohodlne porazil Labour.
Mocenské záujmy sa odrážali aj vo vojnových stratégiách a, napriek oficiálnemu obrazu, záujmy USA a Veľkej Británie boli neraz konfliktné.
Briti presadzovali vylodenie na talianskej Sicílii, boje v severnej Afrike, a celkovo obranu Stredozemného mora a Afriky, kde mali kolónie a Suezský prieplav, cez ktorý ovládali Indiu.
Američania zas prioritizovali vylodenie na kontinente, pretože chceli oslabiť britský kapitalizmus obnovením francúzskeho imperializmu a chceli predísť mocnému nemeckému konkurentovi.
Churchillova stratégia pár rokov prevládala, hlavne aj preto, lebo západní „demokrati“ čakali, kým sa Nemci a Sovieti navzájom oslabia, po čom len prídu poupratovať a zabrať väčšinu Európy. Pôvodne robili plány na vylodenie už v roku 1942.
V tomto sa ale hrubo prepočítali. Aj napriek kolosálnym zlyhaniam vedenia ZSSR, sovietska ekonomika sa vojnou neoslabila, naopak, obrovsky sa posilnila. Seriózne podcenili plánovanú ekonomiku, znárodnené hospodárstvo a morálku sovietskej populácie, ktorá bránila zvyšky výdobytkov Októbrovej revolúcie. Za cenu vyše 25 miliónov životov a obrovskej devastácie, Sovietsky zväz je zodpovedný za 80% nemeckých strát a zamestnával celú vojnu dve tretiny všetkých síl Osi. Zatiaľ čo Spojencov Nemci na čas zastavili v Sicílii len dvoma divíziami.
Myšlienka, že sovieti sa zastavia až na brehu Atlantiku, prinútila buržoázne vlády konať.
Keď už je reč o Taliansku, musíme rozoberať ako sa Spojenci úmyselne flákali, aby Nemci mohli odobrať sily na Východný front a aby mali čas vyčerpať komunistických partizánov? Alebo ako bombardovali priemyselné severné mestá aj po zosadení Mussoliniho, aby zastrašili populáciu sympatizujúcu s komunistami?
Britská ríša 1915 / Washington Post
Lend-Lease? Bombardovanie? Druhý front?
Jeden z najčastejších bludov je, že bez amerických dovážiek vojnového materiálu by Nemci vyhrali. Ale ako Alan správne podotýka, ZSSR už zastavil Nemcov pred Moskvou v decembri 1941, čiže pred tým, ako nejaká pomoc vôbec prišla. Odvtedy Nemci neboli schopný hýbať celým frontom, z logistických dôvodov a z ničivého vplyvu partizánov.
Okrem toho, Lend-Lease prestavoval 10-15% celkovej sovietskej vojnovej výroby. Je to pomerne veľký podiel a určite zachránil mnoho životov a skrátil vojnu, no nebol to rozhodujúci faktor. Zväčša sa jednalo o jedlo, čižmy, lokomotívy, zásobovacie vozidlá a podobne.
Druha vec je, že nebol zadarmo. Vynútili si zaň, mimo iného, rozpustenie Leninovej Tretej internacionály, čo Stalin milerád splnil. To bol väčší úder pre ľudstvo ako predĺženie vojny, pretože viedol ku zbytočnému storočiu pokračovania globálneho kapitalizmu.
Bombardovacie kampane tiež zlyhali v ich cieľoch, t. j. zredukovania nemeckých výrobných schopností. V roku 1944 výrobu priam významne zvýšili, aj keď áno, za cenu kanibalizovania iných sektorov ekonomiky.
Okrem toho veľmi oprávnené spojenecké nálety akosi záhadne viedli k smrtiam tisícok civilistov, ako v Dražďanoch, Hirošime a Nagasaki.
Postup ZSSR iba počas roku a pol z druhej polovice vojny / reddit.com
Tiež je nám pretláčaný mýtus, že Spojenecké armády boli vyspelé, s výborným vedením, dobre vybavené a celkovo kompetentné, zatiaľ čo orkovia z východu posielali mužov na smrť vo vlnách a niekedy vôbec bez zbraní.
Pravdou však je, že aj v Afrike, aj v Taliansku, aj vo Francúzsku a ďalej boli spojenecké sily značne brzdené pomerne chabými nemeckými silami. Kým Spojenci spustili svoje väčšie operácie, Nemci boli značne vyčerpaní, s nízkou morálkou, veľkými medzerami vo výbave a v ľudských zdrojoch. Napriek tomu západné krajiny utrpeli veľké straty počas operácie Overlord (Deň D) alebo počas operácie Market Garden v Holandsku a Porýní a aj na Tichomorskom fronte proti Japonsku.
Aj s týmito faktormi hlavný a najkrvavejší front bol ten východný. Západný front hral v porovnaní iba sekundárnu úlohu.
Tá zlá plánovaná ekonomika počas vojny dokázala skutočné divy. Až také, že v skutočnosti počas vojny úžasné západné trhové ekonomiky znárodňovali a plánovali veľké časti svojich ekonomík, samozrejme stále pod kapitalistickými vlastníckymi vzťahmi. Druhá polovica konfliktu bola strávená intrigami o tom, kto ovládne akú časť Európy a ako sa vyhnú revolúciám. Samozrejme, „demokraticky“.
Stalin
Často počúvame aj o veľkom strýkovi Stalinovi, ktorý svojím brilantným vedením triumfálne porazil Hitlera. ZSSR však porazil fašistov napriek Stalinovi, nie vďaka nemu. V skutočnosti Stalinove činy zbytočne spôsobili ďalšie utrpenie a hrôzy.
Jeho paranoidnými čistkami, ktorými si upevnil moc a ktorými vytvoril rieku krvi medzi boľševizmom a jeho politicky hlúpou byrokratickou klikou, odrezal hlavu mocnej Červenej armáde. Vedenie pripadlo hlúpym a nekompetentným, no poslušným pohlavárom, čo ich stálo mnoho životov.
Svojou menševicko-stalinistickou „teóriou“ socializmu jednej krajine rozhodujúco prispel k vzostupu Hitlera v Nemecku. Sektársky burcoval proti sociálnym demokratom ako sociálnym fašistom. Nemeckí komunisti neraz rozháňali sociálno-demokratické štrajky po boku fašistov.
Po teoretickom odzbrojení nemeckej strany a robotníckych organizácií, ktoré boli najsilnejšie na svete, a zradeniu revolúcie, sklamaná populácia prešla k Hitlerovi. Keď vyhral voľby, Stalin vyzýval k pokoji a nenásiliu v dojme, že fašistická vláda čoskoro padne. Urobil tak, pretože sa sám obával nemeckej revolúcie a mobilizačnému efektu na sovietske masy proti jeho byrokratickej totalite, ktoré by mala.
Po tomto sa pokúsil o alianciu so západnými imperialistami. Keď to však nevyhnutne zlyhalo, rovnako ako taktika populárneho frontu vo Francúzsku a v Španielsku, podpísal s nacistami kriminálny pakt Molotov-Ribbentrop.
Stalin a nacistický diplomat V. Ribbentrop / Verejná doména
Jeho nacionalizmom proti sebe poštval nemeckých a sovietskych pracujúcich a vojakov, ktorí by radšej bojovali do krutej smrti alebo ušli na západ ako keby ich mali chytiť Rusi. Toto v ostrom kontraste s internacionalizmom, ktorý presadzoval Lenin a Trockij, vďaka ktorému mnoho vojakov zo zahraničných, imperialistických armád odhodilo zbrane počas Ruskej občianskej vojny.
Jeho kamarátením so Západom zradil grécku revolúciu, aby mu Churchill nechal Poľsko, a celkovo stalinistická reformistická línia odsúdila povojnovú revolučnú vlnu k prehre, napriek obavám imperialistov.
Je za potreby urgentne budovať skutočne revolučnú, triedne nezávislú, komunistickú internacionálu, aby sme neopakovali chyby minulosti a navždy zavrhli vojny, útlak a biedu.