Ázijská „jeseň“ – kapitalizmus praská

Prvá polovica roku 2025 bola plná revolučných udalostí a zvratov. Videli sme masové protesty v Grécku, ktorých sa zúčastnilo až viac než milión obyvateľov. Videli sme demonštrácie v Argentíne proti škrtom Mileiho vlády, pokračovanie genocídy v Palestíne, útoky Izraela na okolité krajiny, mobilizáciu v Turecku proti zatýkaní opozície a revolúciu v Srbsku, kde vznikali revolučné robotnícke rady. Druhá polovica tohto roku nie je o nič menej napätá. Kapitalizmus, ako senilný systém pred smrťou, vydáva svoje bolestné výdychy. Ocitáme sa v najhlbšej kríze tohto systému, ktorá je charakterizovaná praskaním tých najslabších článkov, politickým absurdizmom a individuálnym terorizmom. Dôkazom toho je vražda Charlieho Kirka, revolúcia v Indonézii a Nepále v priebehu dvoch týždňov. Do konca roka ešte ostávajú 3 a pol mesiaca, a kapitalizmus nám môže priniesť ešte všeličo.

Indonézska revolúcia

Všetko to začalo 28.8. smrťou 21 ročného donáškového pracovníka Affana Kurniawana, ktorý prechádzal neďaleko protestu za lepšie mzdy a životné podmienky v Jakarte na svojom motocykli. Toho následne usmrtilo obrnené vozidlo šoférované bezpečnostnými zložkami štátu.

To vyvolalo vlnu demonštrácií a povstaní masami naprieč celou krajinou. Ľudia zapálili provinčné parlamentné budovy v mestách Makasar, Tegal, Solo, Surakarta, Bandung a mnoho ďalších. V Pekalongane dokonca protesty začali ako pokojné uctenie obetí, kde ľudia plakali a skladali kvety na zem. Po krátkej chvíli sa to však zmenilo na revolučné vzplanutie, keď sa do popredia más dostal ich hnev voči systému.

Na obranu vlády boli povolaní policajti, ktorí vôbec nešetrili protestujúcich. Keď protestovala mládež, nebáli sa byť viac než brutálni. Po príchode pracujúcich na pomoc mládeži, už však ležia stovky policajných staníc popolom. Dôkazom ohromnej korupcie a výsady policajtov je aj to, že 7 fízlov, ktorí sa nachádzali v obrnenom vozidle, ktoré zrazilo mladého Affana, nebolo vzatých do väzby. Boli iba zadržaní na policajnej stanici ako parta stredoškolákov, čo ide na poza školu.

Spoločne s výrokmi indonézskych politikov ,ako Ahmad Sahroni, ktorý nazval protestujúcich „najhlúpejšími ľuďmi na svete“, to vyprovokovalo robotníkov a študentov ešte viac. Chceli si zobrať čo im právom patrí po škrtoch a ekonomických útokoch, ktoré museli od vlády zažívať. Ako búrka vleteli do domovov politikov ako Eko Patrio, Uya Kuya, ministra financií zodpovedného za útoky na pracujúcich Sri Mulyaniho, alebo aj spomenutého Ahmada Sahroniho. U neho demonštranti našli napríklad hodiny značky Richard Mille v hodnote 600 000 dolárov. Pre porovnanie, priemerná mzda v Indonézií je na úrovni 367 dolárov. Zatiaľ čo ľudia živoria a žijú z ruky do úst, títo páni buržoázni politici žili v luxuse a prepychu.

Po viac ako týždni demonštrácií vo dne a v noci, podpaľovaní policajných staníc a budov regionálnych parlamentov sa budú musieť masy naučiť, že to samo o sebe nestačí. Tieto činy môžu stačiť na to, aby ukázali svoju silu a vládnucej triede, že to myslia vážne, ale nestačia na dosiahnutie ich konečného cieľa: zásadnej transformácie ich životov a spoločnosti.

Ako dlho im bude trvať, kým sa to naučia, bude závisieť od mnohých faktorov, najmä od kvality ich vedenia. S dobrým vedením sa môže skrátiť čas potrebný na to, aby hnutie dospelo k potrebným záverom. Preto my, revolucionári, musíme naďalej presadzovať požiadavky, ktoré držia krok s ich vedomím a posúvajú ho vpred, požiadavky, ktoré sú spojené s ich hnevom a snažia sa mu dať potrebný organizovaný politický prejav. Nikdy však nepodceňujte, ako rýchlo sa masy dokážu učiť zo skúseností. Za sedem dní sa naučili viac ako za desať rokov pokoja.

Vláda robí všetko pre to, aby povstanie potlačila metódou cukru a biča. Sú však opatrní: ak urobia priveľa ústupkov, masy by mohli získať väčšiu sebadôveru a požadovať viac; ak urobia príliš málo, mohlo by ich to ešte viac rozzúriť.

Doteraz zaznelo veľa upokojujúcich slov. Nič konkrétne však nebolo prednesené, pokiaľ ide o zrušenie všetkých daní, ktoré dusia masy, alebo dokonca o dosiahnutie spravodlivosti pre Affana Kurniawana. V skutočnosti je pochybné, či by tieto ústupky stačili na zastavenie vlny revolúcie, keďže požiadavka na zrušenie skorumpovaného parlamentu sa už ďalej kryštalizovala. Vláda minulý týždeň dokonca oznámila, že ruší príspevky pre členov parlamentu, ale to hnutie neupokojilo.

Zároveň sa stupňujú represie. Vláda začala nasadzovať armádu do veľkých miest a strategických bodov. Indonézska revolúcia sa práve začala.

Čo ďalej?

V súčasnosti sa hnutie organizuje spontánne prostredníctvom sociálnych médií a skupín v uliciach, školách, univerzitách atď. Tieto neformálne štruktúry by bolo potrebné posilniť do akčných výborov, do demokratických orgánov boja, ktoré môžu prehĺbiť a zamerať svoju energiu na realizáciu svojho hesla: rozpustenie parlamentu a zvrhnutie režimu. Tieto akčné výbory by mohli slúžiť aj ako zárodok orgánov moci. Rezignácia politikov nestačí!

Mládež je v súčasnosti najorganizovanejšou vrstvou tejto revolúcie. Musí vybudovať most k robotníckej triede tým, že bude navštevovať továrne, priemyselné komplexy, pracoviská a robotnícke štvrte, aby šírila výzvu na vytvorenie robotníckych akčných výborov a vysvetľovala nevyhnutnosť štrajkov. Keď sa potenciálna sila robotníckej triedy premení na masový štrajk, revolúcia vstúpi do novej, vyššej fázy.

Dôvod, prečo vládnuca trieda zostáva mocná, je ten, že jej kontrola nad ekonomikou a ich bohatstvo zostávajú do značnej miery nedotknuté. Našou najmocnejšou zbraňou je samotná robotnícka trieda, ktorá sama poháňa ekonomiku a vytvára bohatstvo spoločnosti. Preto musíme prostredníctvom akčných výborov zmobilizovať generálny štrajk! To zasadí režimu značnú ranu a priblíži nás k víťazstvu.

Nech už bude osud tejto revolúcie, ktorú určí skutočný živý boj v uliciach a továrňach, akýkoľvek, je to zlomový moment a nič už nikdy nebude v Indonézii rovnaké.

Nepál – ďalší v poradí

Niekoľko dní po vypuknutí revolúcií v Indonézii štafetu prebral Nepál. Nepál patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta. Priemerná mzda je tam 1400 dolárov ročne. Jeden z piatich tam žije v chudobe. Nezamestnanosť sa vyšplhala až na 10.7%, medzi mladými až na 20. Top 10% domácností vlastní viac než 40% pôdy, zatiaľ čo väčšina vlastní buď malý kus, alebo nič.

Iba minulý rok odišlo za prácou z Nepálu viac než 800 000 ľudí, čo je viac než dvojnásobok než v roku 2023. Okolo 2 milióny Nepálcov odišlo hľadať uplatnenie do zahraničia. Medzi tým existuje vrstva privilegovaných biznismenov a politikov, ktorí nevedia čo s bohatstvom.

Ich neskrývanie tohto bohatstva iba vyvolávalo a hromadilo hnev medzi bežnými ľuďmi. Na sociálnych sieťach začala vznikať kampaň proti tzv. „nepo-babies“, teda proti potomkom privilegovaných tried a vrstiev, ktorá odhaľovala kontrast medzi životmi bohatých a obyčajných ľudí. Do toho samozrejme korupčné škandály najvyšších predstaviteľov tiež úplne neupokojovali mysle más, ako napríklad sprenevera 10.4 milióna dolárov v obchode s Airbusom z roku 2017.

Zákaz sociálnych sietí

Aby vláda zabránila šíreniu tejto kampane, rozhodli sa, že zakážu rovno sociálne siete. 26 sociálnych sietí ako Facebook, Instagram, Youtube, WhatsApp atď. bolo postavených mimo zákon. Vládnuca trieda sa rozhodla cez svojich agentov v parlamente získať totálnu kontrolu nad informáciami a médiami.

Vyhovárali sa na „nenávistné prejavy“, alebo „onlinové podvody“. V skutočnosti sa im nepáčila ale kritika ich spôsobov života, ktorá sa šírila.Ide však iba o pokus zahovoriť zásah do demokratických práv občanov. 8% populácie Nepálu žije v zahraničí, a je nútených sa spoliehať na tieto sociálne siete pre kontakt s rodinou a blízkymi doma.

„Komunistická“ vláda?

V tomto kontexte bola ohlásená demonštrácia v pondelok 8. septembra. Pôvodná myšlienka bola práve proti korupcií a zákazu sociálnych sietí. Malo ísť o „mierový protest s kultúrnymi udalosťami a zábavou“, podľa jedného z organizátorov. Mnohí účastníci boli inšpirovaní práve revolúciami v predchádzajúcich rokoch v Bangladéši a na Srí Lanke. Mládež prišla ukázať, že jej záleží na vlastnej budúcnosti.

Napriek tomu, že tam od roku 2006 nevládne monarchia, ktorá bola zvrhnutá maoistami, nikdy neprišlo k zlepšeniu životných podmienok pracujúcich. Maoisti a stalinisti, ktorí vládli nemali nikdy záujem ísť ďalej za hranice kapitalistickej spoločnosti. Miesto toho ako poslušní psy kapitalistov sa nebáli hádzať škrty a dlhy na bedrá proletárov.

  Riadení menševickou ideou teórie dvoch fázy, ktorá hovorí, že v zaostalých krajinách najskôr musí byť niekoľko dekád kapitalizmus, aby vznikli a vyrástli nové výrobné sily, títo „komunisti“ tvorili vlády s buržoáziou a monarchistami! Táto teória má na svedomí už milióny mŕtvych komunistov a robotníkov, počínajúc napríklad čínskou revolúciou 1925-27, kedy zdegenerovaná stalinská Kominterna nariadila čínskej komunistickej strane podriadiť sa Kuomitangu. Alebo napríklad masaker miliónov komunistov, ktorí odmietli prebrať moc v Indonézii.  

Nikdy im nešlo o seriózne budovanie socialistickej spoločnosti, čo dokazujú dekády si ulievaní peňazí bokom a ignorancia životných podmienok pracujúcej väčšiny. Neobmedzili sa na nič viac, než obyčajných „správcov“ kapitalizmu.  Predsa len, od roku 2006 sa v Nepále vystriedalo 14 vlád a ani jedna z nich nedokončila celé volebné obdobie. Je jedno aký názov strana nesie, dôležité je koho a akej triedy záujmy zastupuje. Bývalé vlády Nepálu určite nezastupovali záujmy proletárov a mladých.

Protesty

Nahromadený hnev a frustrácia z toho, že sa nič nemení sa vypustila teda v pondelok 8.9. Demonštranti pochodovali smerom k parlamentu. Boli avšak zastavení políciou. Už niekoľko dní predtým premiér Oli vyhlásil, že „demonštranti nedokážu nezávisle myslieť, a chcú rozprávať o nezávislosti“. Jediné čo však protestujúci chceli bolo normálne podmienky na život. Hnev v nich vybuchol. Obkľúčili parlament a zahnali políciu.

Štátne ozbrojené zložky reagovali násilím, slzným plynom a gumovými nábojmi. Ani to však nedokázalo zastaviť silu pracujúcej triedy. Polícia teda pritvrdila a gumové náboje vymenila za ostré. To však robotníkov a mladých neodradilo. Hrdinsky sa postavili na odpor a bojovali so všetkým čo im prišlo pod ruku. Eventuálne sa niektorí dostali do parlamentu. Masové protestnén hnutie sa začalo šíriť z mesta do mesta. Od Kathmandu cez Biratnagar až po Pokhara na západe Nepálu. Dokopy zomrelo 19 protestujúcich a 400 bolo zranených.

Napriek tomu, že vláda vydala zákaz chodenia von, tých 19 mŕtvych vyvolalo v protestujúcich obrovský hnev. Boli zavraždení štátom a bolo na čase, aby buržoázny štát za to zaplatil. Zapálili parlament, vypálili sídla politických strán, ktoré ich doteraz sužovali. Aby ukázali svoju nespokojnosť so súdnym systémom plným korupcie, vypálili najvyšší súd. Ako pomstu za aroganciu a blahobyt na ich účet ľahli popolom aj domy premiéra a ostatných politikov. Keď sa dozvedeli, že sa politici snažia opustiť krajinu lietadlami a vrtuľníkmi, zapálili aj letisko.

Ako následok týchto hrdinských činov sa vláda snažila kúpiť protestujúcich planými sľubmi. Zrušila zákaz sociálnych sietí, robili ekonomické ústupky, tvrdili, že budú riešiť násilie na protestujúcich. Avšak ak sa raz pracujúca trieda pohne, je veľmi náročné ju zastaviť. Nakoniec v utorok 9.9 premiér odstúpil. Aj keď sa tváril, že to bolo dobrovoľne, vzhľadom k situácií všetci vedia, že to nie je pravda.

Mladí Nepálci v spojení z robotníkmi vyhrali. Vyhrali nad vládou, vyhrali nad prezidentom, vyhrali nad armádou. Teraz ich PROSIA, aby sa vrátili naspäť k domovom. Prosia o pokoj a o stabilitu. To znamená, že prosia, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Kedy boli Nepálci vykorisťovaní a oni vykorisťovatelia.

Aký je výsledok?

Po zvrhnutí vlády v Nepále si novú dočasnú premiérku zvolili cez aplikáciu Discord. To však nemôže byť koniec. Je pekné, že si demonštranti zobrali ako príklad Bangladéš a Srí Lanku. Ale pri hlbšom štúdiu situácie môžeme vidieť, že sa toho tam v oboch krajinách skoro nič po tých revolúciách nezmenilo.

Výbuch na Srí Lanke, Bangladéši, Indonézii a následné rozšírenie revolučných nálad do Nepálu nám ukazuje niekoľko vecí. V Ázii, krajinách ovládaných imperializmom a ťažko vykorisťovaných, existuje univerzálny hnev voči systému. Voči kapitalizmu. Je jedno či sú pri moci monarchisti, liberáli alebo aj seba nazývaní „komunisti“. Všetci slúžia rovnakému pánovi. Kapitalistom.

Dokazuje nám to, že kapitalizmus je spojený reaktívny systém. To čo sa stane na východe, ovplyvní situáciu na západe. Má jednu medzinárodnú pracujúcu triedu, ktorá zažíva podobné horory a boje všade po svete. A zároveň jednu triedu vykorisťovateľov. Triedu tak malú, že nemusí nejak prispievať do spoločnosti. Stačí im iba, že vlastnia výrobné prostriedky a žijú pohodlne v luxuse.

Napriek revolučným výbuchom porobených tried, tieto revolúcie nemôžu existovať do nekonečna. Aj para, ktorá nie je namierená správne, eventuálne vyprchá. To sme mohli vidieť práve na spomínanej Srí Lanke alebo Bangladéši. To čo je potrebné, je túto paru dobre nasmerovať. Nič sa v živote robotníckej triedy nezlepší, ak sa neprekonajú buržoázne vlastnícke vzťahy. Kým bude existovať kapitalista a porobený proletár.  

Rozšírenie revolúcie z Indonézie do Nepálu ukazuje, že je možná svetová revolúcia. Že iskry revolúcie ak vybuchnú, môžu sa usadiť a začať nové ohne. Podobne tomu tak bolo po októbrovej revolúcií v roku 1917, kedy nasledovne prskali revolúcie v Európe. V Nemecku, Maďarsku, na Slovensku atď.

Na úspešné revolúcie musí byť však prítomná strana s jasným revolučným programom, ktorý prednesie masám. Strana, ktorá ukáže masám, ako pod jej vedením zdvihnúť moc z ulice do je vlastných rúk. Prínos boľševikov bol v práve v tom, že ukázal masám, že oni si môžu vládnuť sami skrz robotnícke rady – soviety, a nemusia sa spoliehať na agentov vládnucej triedy v parlamente, ktorých podporovali menševici a SReri.

To je prečo sa snažíme budovať Revolučne Komunistickú Internacionálu všade po svete. Pretože bez revolučného vedenia všetky takéto pokusy o lepší svet prídu na znivoč. Apelujeme, pridajte sa k nám! Pomôžte nám budovať RCI aj u nás v Česku a na Slovensku! Spoločne dosiahneme socializmus ešte za našich životov.

MF