29. augusta si pripomíname výročie Slovenského národného povstania roku 1944 proti Vojnovej republike na čele s Jozefom Tisom, ktorá slúžila nacistickému Nemecku od rozbitia Československa v rokoch 1938/39. Od nepamäti je nám tĺknuté do hláv zo strany „patriotov“, že táto veľkolepá udalosť bola jednotnou snahou všetkých anti-fašistických síl proti spoločnému nepriateľovi. Že ako jeden nerozdeliteľný národ sme porazili fašistické zveri. Tento triedno-kolaborantský pohľad šíria dokonca aj naši rôzni „radikálni ľavičiari“. Je však toto pravda? Áno, ale aj nie. Čísla, mená, mestá a podobne rozoberať nebudeme, to si čitateľ vie nájsť kdekoľvek.
Každý rok naši politici pokladajú kytice a predvádzajú rôzne iné gestá a prednesy pred pomníkmi padlých. Povstanie opisujú ako boj za slobodu a demokraciu proti totalite a nespravodlivosti. Ale aká je ich idea slobody a demokracie spolu s bývalými vladármi ČSR? Kapitalizmus a buržoázna republika. Avšak boli to práve kapitalistické republiky Veľkej Británie a Francúzska, ktoré nás v Mníchove 1938 hodili cez palubu Hitlerovi. Boli to súkromné americké, britské, nemecké firmy, banky a podnikatelia, ktorí profitovali z vojny, z nacistického režimu a zo zotročovania pokorených populácii. Biznis je biznis.
Máme tu druhú stranu mince - stalinistov. Nacionalistická 'Komunistická' strana Slovenska a podobné zoskupenia sú tí prví, ktorí stoja pred hrobmi bojovníkov. Víťazstvo Hitlerovej strany však bolo možné iba vďaka Stalinovej zradnej politiky socializmu v jednej krajine, v rámci ktorej presadzovaj „pokoj“, „nenásilie“ a status quo na medzinárodnej scéne, aby mohol konsolidovať svoj režim, záujmy svojej kliky. To znamenalo zavraždiť alebo zosadiť každého úprimného revolucionára v ZSSR alebo v Leninovej Komunistickej internacionále, rozpustenej v roku 1943 Stalinom ako ústupok Západu. Keď mu nevyšla hazardná aliancia so západnými „priateľmi demokracie“, podpísal s nacistami pakt Molotov-Ribbentrop, v rámci ktorého, mimochodom, Čechom a Slovákom zakázal vzdorovať Hitlerovi. Tí ho však neposlúchli, vďaka čomu vôbec nejaký odboj existoval.
Pravdou je, že SNP bolo prevažne revolučné komunistické hnutie, a preto sa vyvíja obrovské úsilie zahaliť jeho skutočný odkaz zo všetkých strán. Bolo to hnutie najpokrokovejších vrstiev pracujúcich a roľníctva (tí väčšmi pod vplyvom buržoáznych demokratov, čo sa odrazilo vo voľbách 1946) proti fašizmu a kapitalizmu, za socializmus. Samozrejme, bojovalo aj mnoho nesocialistov, jadro a väčšinu hnutia tvorili komunisti.
V rámci stalinisticko-menševickej politiky dvoch štádií, čiže musíme si prejsť kapitalizmom, socializmus bude až niekedy v ďalekej budúcnosti, bolo po Vianočnej dohode 1943 odovzdané vedenie hnutia benešovským exilantom v Londýne, konkrétne pod republikánskeho podplukovníka Jána Goliana. Vtedy bolo tiež dohodnuté, že povojnový režim bude „demokratický“, t.j. moc ostane v rukách kapitalistov, ktorí vojnu a fašizmus spôsobili. Toto bolo rozvinuté v Košickom programe.
Komunisti však mohli prevziať moc ihneď. Nebol ani jediný praktický dôvod vyjednávať s reakcionárom Benešom, teda iba skrotiť nezávislé masové hnutie Slovákov. Toto sa ukázalo v roku 1948, kedy Stalin zistil, že sa s ním západní „demokrati“ nechcú kamarátiť a tak prikázal KSČ prevziať moc. Nebolo to však z nejakej osvety mysle, ale iba administratívny reflex, prirodzenosť stalinistov. Moc bola ihneď vytrhnutá z rúk pracujúcich a podrobená byrokratickým bábkam Stalinovej Moskvy.
Fašizmus porazíme iba pomocou nezávislej revolučnej triednej politiky. Fašizmus neporazíme v slušnej televíznej debate, statusmi proti Republike a ĽSNS, pochodmi na Slavín ani podrobení „demokratickým“ miliardárom a privilegovanýn poslancom. Proletariát sa môže spoľahnúť iba na samého seba. Preto sa organizuj s nami! Za skutočnú slobodu a prosperitu! Nikdy viac!
Comments