Vyhledat
  • IMT

Ako poraziť fašizmus - Bitka o Cable Street: 80 rokov po

Aktualizováno: 12. 10.



Dnes, 4. október, značí 80. výročie bitky o Cable street, monumentálnej udalosti v ktorej sa pracujúci obyvatelia Londýna spojili, aby uštedrili rozhodujúci úder hrozbe Britského fašizmu. V tomto článku oslavujeme hrdinský odpor tých robotníkov, ktorí sa postavili fašizmu, pričom chceme odhaliť korene fašizmu a spísať lekcie užitočné v boji proti dnešnej English Defense League [Anglická liga domobrancov] (EDL).

V nedeľu 9. októbra sa uskutoční spomienkový pochod a zhromaždenie vo Východnom Londýne na pripomenutie si 80. výročia bitky o Cable street, zhromažďujúci sa na poludnie v Parku Altab Ali.


“Nemohol som nebyť očarený, ako boli mnohí ostatní, Mussoliniho jemným a jednoduchým prednesom... keby som bol Talian, určite by som bol z celého srdca s vami, od začiatku do konca, vo vašom triumfálnom boji proti beštiálnym apetítom a vášniam Leninizmu.” Winston Churchill, 1927


“Satira je moc dobrá pre fašistov. Čo potrebujú sú tehly a baseballové pálky.” Woody Allen, 1979


Ako sa Británia a zvyšok sveta ocitli bezmocne zamotaní do najhoršej ekonomickej krízy od roku 1929, objavujú sa porovnávačky medzi dnešnou dobou a búrlivými dianiami tridsiatych rokov minulého storočia. Veľa ľavičiarov vykresľuje fašizmus ako snaha vlád kapitalistického sveta zvaliť ich účet za krízu na plecia pracujúcich ľudí. Ale, napriek tomu, že hrôzostrašné udalosti nedávneho masakru v Nórsku dokazujú, že krajná pravica stále má v úmysle spôsobovať bolesť a trápenie odborovým a pracovným hnutiam, dnes zatiaľ neexistujú základy pre masové fašistické hnutia ako kedysi v minulosti.


EDL nie je rovnaká ako British Union of Fascists [Britský zväz fašistov] (BUF) Oswalda Mosleyho z roku 1936. Avšak naozaj reprezentujú veľmi reálnu hrozbu pre lokálne komunity, na ktoré útočia ich záškodníckym futbalovým chuligánstvom a rasistickou špinou. Skúsenosti z bojov proti BUF z 1930tok jasne ukazujú, že také výtržníctvo môže byť porazené výlučne odhodlaným a zjednoteným hnutím pracujúcich.



Stoka


Fašizmus sa po prvýkrát vynoril ako seriózna moc v tieni svetovej stoky rokov 1929-1933. Toto bola najhoršia kríza kapitalizmu s tromi miliónmi nezamestnaných a stranou Labour ako súčasťou vlády, ktorá vykonávala zhubné útoky na pracujúcich ľudí. V rovnakom čase si Mussolini utvrdil jeho fašistickú nadvládu v Taliansku a Hitler prevzal moc v 1933 bez čo by len vzlyku od Nemeckého robotníckeho hnutia. V tomto kontexte sformoval Mosley v 1932 BUF, ktorá vzrástla na nejakých 50 000 členov na jeho vrchole.


BUF pomáhali pri jej raste financie a podpora významných Britských kapitalistov a aristokratov a podpora novín ako Daily Mail a Evening News. Mosley, sám z bohatého aristokratického pozadia, sa chválil, že:


...niekoľko industrialistov na severe, ktorí doteraz podporovali hnutie len tajne, v obavách z komerčného bojkotu, teraz otvorenie hlásia, že sú na strane fašistov”. (citované v News Chronicle, 19. 10. 1936)


BUF mala blízke vzťahy s Konzervatívnou stranou a niekoľko Toryovských MP [MP - members of parliament - členovia parlamentu za Konzervatívcov] otvorene podporovali fašistov. Tak ako dnes sú len malé rozdiely medzi imigračnou a multikulturálnou politikou Camerona a BNP, BUF a Konzervatívci roku 1936 boli v kompletnom súhlase v téme zničenia Britského hnutia pracujúcich a odborov, presne tak, ako urobili Hitler a Mussolini v Nemecku a Taliansku. Ako to povedal jeden Toryovský MP:


“Bolo málo, ak niečo, z ich politiky, ktoré by vyslovene nemohlo byť prijaté tými najvernejšími nasledovníkmi našich súčasných Konzervatívnych lídrov... Predsa nemôže byť zásadný rozdiel medzi pohľadmi Čiernoodencov a ich rodičmi, Konzervatívcami? Nedopusťme sa omylu ohľadom toho rodičovstva... [BUF] sa vzäčša odvíja od Konzervatívnej strany.” (Sir Thomas Moore MP v Daily Maile, 25. 4. 1934)


S generálnym štrajkom roku 1926 stále v čerstvej pamäti, Britské vládnuce triedy boli zdesené z predstavy, že by sa revolučné hnutia ženúce sa Európou rozšírili do Veľkej Británie. V Španielsku bola robotnícka trieda zaneprázdnená revolučným bojom do smrti s fašistami a vo Francúzsku hnutie masových štrajkov vytvorilo pred-revolučnú situáciu, ktorá predstavovala hrozbu pádu vlády. Zároveň sa Britská vládnuca trieda nazerala so závisťou v očiach na rozprášených a zakrvavených ľudí Talianska a Nemecka, kompletne ubití k poddanstvu dominanciou ich fašistických vlád. Videla vo fašizme patik, s ktorým mohla zmlátiť robotnícku triedu a predísť výhľadu revolučného sporu. Ako opísal Mussoliniho náš veľký anti-fašistický vodca:


“Taliansko nám ukázalo, že existuje spôsob boja s rozvratnými silami, ktorý môže viesť masy ľudí, správne vedených, aby si vážili a aby si priali chrániť hrdosť a stabilitu civilizovaného sveta. Poskytlo nám nezbytnú protilátku proti Ruskému jedu. Odteraz nebude žiadna veľká mocnosť v nedostatku ultimátneho nástroja ochrany proti rakovinotvornému rastu Boľševizmu.” (Winston Churchill v prednese v Ríme, január 1927)


Je veľmi ironické, že najinteligentnejší predstavitelia buržoázie často zdieľajú rovnakú analýzu ako Marxisti. Konkrétne Churchill má úplnu pravdu pri charakteristike fašizmu ako “ultimátneho nástroja ochrany” proti proletárskej revolúcii. V konečnej analýze fašizmus nie je nič viac ako:

“Tá špeciálna kapitalistická dominancia, ku ktorej sa buržoázia uchyľuje, keď pokračovaná existencia kapitalizmu je nekompatibilná s existenciou organizovanej práce.” (Felix Morrow, Revolúcia a kontra-revolúcia v Španielsku)



Mosley


Špecifické podmienky Británie spôsobili, že vládnuca trieda sa dokázala vynoriť zo stoky bez predania moci fašistom ako v Nemecku, Taliansku a Španielsku. Napriek tomu videli BUF ako užitočný nástroj na zastrašenie a prinútenie robotníkov pokľaknúť v časoch krízy. Toto je prečo BUF mohla operovať pod ochranou štátu a užívali si podporu a financie širokých vrstiev vládnucej triedy.


Na základe tohto BUF plynule rástla, usporáduvajúc stretnutia a pochody po Británii. Priamo sa inšpirovali ich kolegami naprieč Európou, s vojenskými kombinézami, swastikoídnymi odznakmi a pseudo polovojenskými skupinami chuligánov v uniformách. Na masovom zraze v Olympii v júni 1934 mierumilovní anti-fašisti infiltrovali dav aby skandovali na Mosleyho. Fašistickí chuligáni odpovedali násilím, bitím mužov a žien bez rozdielu, pričom sa polícia nielen že prizerala, ale sa aj zapojila do útoku proti anti-fašistickým protestujúcim!

Bolo to okolo tohto času čo sa začal pokladať väčší dôraz na anti-semitický charakter ich programu a sústreďovali ich aktivitu do oblastí so značnou židovskou populáciou. Tento posun odzrkadľoval meniacu sa situáciu v Británii:


“Začali meniť smer ich propagandy ako sa menili samotné podmienky v Británii. Hlboká kríza ustála a Britský priemysel sa pomaly zotavoval. Základ nepokojov strednej triedy a vládnucej triedy sa tým pádom začali vytrácať.” (Phil Piratin, Our flag stays red)


Kvôli jeho veľkej židovskej populácii sa Východný Londýn stal hlavným terčom pre aktivity BUF. Rozpútali kampaň teroru, rozbíjali a vypaľovali židovské obchody a fyzicky napádali robotníkov a imigrantov. Vedenia strán Konzervatívcov, Liberálov a Práce (Labour) všetky odsudzovali tieto útoky ale neponúkli riešenie, so zámienkou, že je povinnosťou polície vysporiadať sa s porušovaním zákona. Medzitým polícia neurobila nič pre zastavenie fašistov, namiesto toho vyslali stovky poručíkov na ochranu ich mítingov pred rastúcou triednou opozíciou.


Okolo tejto doby BUF tiež začala získavať určité zdrapy podpory robotníckej triedy. Toto dokázali nielen anti-semitickými predsudkami, ale ponúkali demagogický program, ktorý sa zapáčil robotníkom žijúcich v žalostných podmienkach stokového bývania na východnom konci. Podobná situácia jestvuje dnes, kde veľa voličov BNP nie sú zarytí rasisti. Naopak, sú rozčarovaní voliči Labouru hľadajúci riešenie ich zúfalej situácie nehybnej nezamestnanosti a nedostupného bývania alebo sub-štandardného obecného bývania. Tak ako vtedy odhodlanosť lídrov Labouru menežovať kapitalizmus spôsobila, že nie sú schopní predložiť ozajstné riešenie týchto problémov. Pri absencii takýchto riešení sa môže zdať krajná pravica atraktívna. Taktika uplatňovaná voči týmto pomýlených robotníkov by nemala byť tá fyzickej konfrontácie rezervovanej pre fašistické lumpen gangy. Namiesto toho ich môžeme vyhrať na základe socialistického programu odhaľujúci klamstvá o migrácii a ponúkajúc alternatívny systém, v ktorom je práca a bývanie dostupná pre všetkých.


V rovnakom čase sa stupňoval odpor robotníckej triedy voči fašizmu. Britskí robotníci videli, čo fašisti urobili ich Nemeckým bratom a sestrám a neboli pripravení dopustiť, aby sa niečo také stalo aj im. Každá fašistická demonštrácia bola konfrontovaná ešte väčšou kontra-demonštráciou robotníkov a anti-fašistov. Všade naprieč krajinou sa robotnícka trieda zhromažďovala proti fašistom. Bolo im zabránené usporiadať mítingy v Glasgowe a Bermondsey. Situácia sa budovala k rozhodujúcemu zápasu medzi fašistami a robotníckou triedou.


BUF následne vyhlásila, že plánuje pochod 4. októbra cez východný koniec Londýnu, ktorý mal viesť k obrovskému zhromaždeniu vo Victoria Park. Tento pochod mal byť ukážkou sily a provokácia veľkej židovskej populácie toho okolia. Zúfalo snažiaci sa predísť nevyhnutnej násilnej konfrontácii, ktorú by taký pochod spôsobil, päť londýnskych starostov navštívili Sekretára Domova [minister obrany], Sira Johna Simona, a prosili ho, aby pochod zakázal. Odmietol. ‘Židovská ľudová rada proti fašizmu a anti-semitizmu’ spustila petíciu na zákaz pochodu, ktorý vyzbieral viac ako sto tisíc podpisov behom pár dní. Stále Sekretár Domova odmietol.


Toto má priame paralely k nedávno naplánovanému pochodu EDL v Tower Hamlets, kde lokálna strana Labouru a iné robili kampaň za zákaz tohto pochodu. V tomto prípade Sekretár Domova dobrovoľne poslúchol, kde zakázal nielen pochod EDL, ale aj všetky ostatné pochody na 30 dní. Pri apelovaní na vládu v rámci kampane “zakážte fašistov” robotníci musia mať na pamäti následovné: história nás naučila, že presadzovanie zákona kapitalistickým štátom skoro vždy funguje proti záujmom robotníckej triedy. Všetky zákony zavedené proti fašistom budú nevyhnutne použité aj proti robotníkom. Proletariát sa musí spoliehať iba na svoje vlastné sily, nie na tie v arzenáli kapitalistického štátu, aby porazil fašizmus.



“Neprejdú!”


V absencii zákazu robotníci ihneď začali organizovať odpor voči pochodu. Napriek ich mnohým zlyhaniam Komunistická strana Veľkej Británie (CPGB) hrala kľúčovú rolu v budovaní anti-fašistického odporu. Viac ako sto mítingov sa uskutočnilo všade naprieč Londýnom, boli vyvesené tisícky plagátov a distribuované stovky tisíc letákov. V kontraste so sektariánskym prístupom Nemeckej komunistickej strany voči ich sociálno-demokratickým bratom, CDGP v podstate prevzala Trockého volania po united fronte proti fašizmu. Oslovili miestne robotnícke rady a vetvy strany Labour aby sa zapojili. Napriek výzvam lídrov Labouru, naliehajúc na jej členov aby ostali doma a aby to “prenechali polícii”, tisíce vyšli podporiť anti-fašistov.


Odrážajúc internacionalistický charakter boju proti fašizmu a v solidarite s španielskymi robotníkmi, ktorí stavali svoje životy len aby fašisti nezabrali Madrid, slogan “Neprejdú” bol prevzatý. Bola odsúhlasená kontra-demonštrácia na Gardener’s corner, aby im prekrížila cestu. Puntičkárske plány boli vyhotovené pre ten deň, sklady prvej pomoci boli zorganizované, materiál pre blokády zhromaždený a demonštranti boli poučení o potrebe zachovať striktnú disciplínu v tvári v tvár nevyhnutným agentom provokácie.


Prichádza ráno 4. októbra, tristo tisíc ľudí sa zhromaždilo, aby zablokovalo cestu fašistom. Medzi nimi bola strana Labour, CPGB, Nezávislá strana Labour, členovia Ligy komunistickej mládeže a Trockisti. Celá Britská robotnícka trieda bola zastúpená! Tu bola skutočne spojená fronta s cieľom zničiť fašistickú hrozbu. Štát mal však iné plány. Viac ako desať tisíc fízlov, vrátane štyri tisíc policajtov na koňoch, boli povolaní, aby vyčistili cestu od kontra-demonštrantov a aby zaistili, že fašisti budú môcť pochodovať. Sedem tisíc fašistov prismradilo z celej krajiny, obklúčení policajným eskortom pre ich ochranu. Za účelom umožnenia začatia pochodu sa polícia pokúsila odpratať kontra-demonštráciu:


“Na križovatke Commercial road a Laman street bola odstavená električka jej anti-fašistickým vodičom. Nebolo to dlho a pridali sa ďalší. Bezmocní pred takou efektívnou barikádou cesty, polícia obrátila svoju pozornosť inde. Zas a znova útočili na dav, okná obchodov sa rúcali ako boli do nich ľudia zatláčaní. Ale polícia nedokázala zanechať dojem na obrovskej ľudskej barikáde.” (Phil Piratin, ibid)


Neschopní rozpustiť demonštráciu sa polícia pokúsila tiahnuť dolu po Cable street ako alternatívnou cestou pre demonštráciu. Toto však robotníci predpovedali a boli pripravení. Ako sa polícia začala hýbať dole ulicou boli postavené barikády z nákladného auta a kúskov starého nábytku. Polícia sa rozbehla proti barikádam a boli:


“...privítaní fľašami mlieka, kameňmi a guľôčkami. Niektoré gazdinné začali zhadzovať fľaše mlieka zo striech. Časť polície sa vzdala. Toto sa nikdy ešte nestalo, takže chalani nevedeli čo robiť, ale pobrali im obušky, a jeden zobral helmu pre svojho syna ako suvenír.” (Phil Piratin, ibid)


Celý tento čas sa fašisti schovávali za políciou, ktorá zvádzala boj v ich mene. Keď prišiel Mosley, oknom jeho autom preletela tehla. Konfrontovaný takým húževnatým odporom bol nútený pochod odvolať. Zahanbení, že sa ani len nepokúsili konfrontovať robotníkov, sa fašisti zoradili do vojenskej formácie a pochodovali opačným smerom!



Porážka

Pre Mosleyho a BUF toto bola kompletná porážka. Ted Grant, sám účastník bitky o Cable street, napísal:


“Porážka na Cable street uštedrila Mosleymu vážnu ranu. Obávajúci sa sily organizovanej robotníckej triedy, ktorú tak militantne preukázali, fašistické hnutie na Východnom konci postupne upadlo. Úkaz robotníkov v akcii dal fašistom dobrý dôvod dať si pauzu. Vštiepilo im to široko rozšírenú skľúčenosť a demoralizáciu v ich radoch; víťazstvo nad fašistami nabudila robotnícku triedu sebavedomím. Táto jednotná akcia na Cable street odznova demonštrovala túto lekciu: iba nadšená kontra-akcia zarazí hrozbu fašizmu:” (Ted Grant, The Menace of Fascism)


História nám ukazuje, že nie je možné vyjmúť fašizmus z existencie petíciami či legislatívou. Samotná prirodzenosť kapitalizmu toto robí nemožným, pretože fašizmus nie je ničím iným ako nahým nástrojom triednej nadvlády kapitalistov. Zatiaľ deštrukcia jeho tradičnej sociálnej základne maloburžoázie hovorí, že v súčasnej dobe výhľad fašizmu neexistuje. Ale kto vie čo ukrýva budúcnosť? Vstupujeme do jednej z najturbolentnejších období v histórii, kde sa veci môžu postaviť na hlavu zo dňa na deň.


Je životne dôležité pripomínať si poučenia bitky o Cable street. Iba organizovaná robotnícka trieda, ozbrojená pochopením fašizmu a odhodlaním neúnavného boja proti nemu bude schopná opäť odsúdiť túto hrozbu na nerelevanciu.


V konečnej analýze však iba kompletné zničenie kapitalizmu samotného - ktorý potrebuje a množí fašizmus a jeho sprevádzajúce hrôzy - a jeho nahradenie systémom, ktorý umožňuje väčšine ovládať svoje životy po prvýkrát v histórii, garantuje konečnú porážku fašizmu.


Napísal Andy Southwark (Socialist Appeal) 04. 10. 2016

Preložil Jakub Gaňa

86 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše