ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Pod tenkým pláštikom civilizácie číhajú primitívne iracionálne tendencie a idey, ktoré majú svoje korene v dávnej minulosti a ktoré sú už sčasti zabudnuté, ale stále nie prekonané. A kým ľudia neustanovia pevnú kontrolu nad podmienkami svojej existencie, nebudú nikdy úplne vykorenené z ľudského vedomia.
2. FILOZOFIA A NÁBOŽENSTVO
Potrebujeme filozofiu?
Možno sa pýtate, „Načo to?“ Je naozaj nutné starať sa o zložité problémy vedy a filozofie? Na túto otázku sú dve možné odpovede. Ak sa pýtame, či to potrebujeme pre náš každodenný život, potom je jednoznačne odpoveď nie. Ale ak chceme pochopiť svet, v ktorom žijeme, a rozumieť základným procesom v prírode, spoločnosti a v našom spôsobe myslenia, potom je to celkom inak.
Napodiv, každý človek má „filozofiu“. Filozofia je spôsob, ako nazerať na svet. Všetci sme presvedčení, že vieme odlíšiť správne od nesprávneho, dobré od zlého. Sú to však veľmi komplikované otázky, ktorými sa zaoberali najväčší myslitelia v dejinách. Pri konfrontácii s desivými faktami ako sú bratovražedná vojna v bývalej Juhoslávii, opätovné objavenie sa masovej nezamestnanosti, či násilie vo Rwande veľa ľudí prizná, že im nerozumejú a často sa uchýlia k vágnej odpovedi, že taká je „ľudská prirodzenosť“. Ale čo je to tá tajomná ľudská prirodzenosť, ktorú vnímame ako zdroj všetkých našich neduhov a veríme, že je nemenná? To je hlboko filozofická otázka, na ktorú si málokto dovolí odpovedať. Snáď len nábožensky presvedčení by povedali, že Boh, vo svojej múdrosti, nás takýchto stvoril. Ale prečo by mal človek uctievať bytosť, ktorá si robí takéto žarty zo svojich výtvorov, to je iná otázka.
Tí, ktorí tvrdohlavo tvrdia, že nemajú filozofiu, sa mýlia. Príroda sa hrozí ničoho. Ľudia, ktorým chýba ucelený filozofický postoj, nevyhnutne prijímajú myšlienky a predsudky spoločnosti a prostredia, v ktorom žijú. To znamená, že bezhlavo prijímajú názory z novín, televízie, kazateľnice či školy, názory, ktoré verne odrážajú záujmy a morálku súčasnej spoločnosti.
Väčšina ľudí sa zvyčajne úspešne prediera životom, až kým ich nejaký veľký otras nedonúti znovu zvážiť idey a hodnoty, ktorými vyrástli. Kríza spoločnosti ich núti, aby sa začali pýtať na mnoho vecí, ktoré považovali za samozrejmosť. V takých chvíľach sa idey, ktoré sa zdali vzdialené, náhle stávajú silne dôležité. Každý, kto chce pochopiť život nie ako nezmyselný rad náhod, sa musí sa zaoberať filozofiou, teda myslením na vyššej úrovni ako sú bezprostredné problémy každodenného života. Iba týmito prostriedkami sa pozdvihneme na tú úroveň, kedy začneme plniť náš potenciál vedomých ľudských bytostí, ochotných a schopných prevziať kontrolu nad našimi vlastnými osudmi.
Je všeobecne známe, že na všetko cenné v živote je potrebné určité úsilie. Štúdium filozofie už zo svojej podstaty vyžaduje prekonať určité ťažkosti, pretože sa zaoberá záležitosťami, ktoré sú ďaleko vzdialené od bežného sveta každodenných skúseností. Dokonca aj terminológia pôsobí ťažkosti, pretože slová sa používajú takým spôsobom, ktorý nemusí nutne korešpondovať s ich bežným používaním. To isté však platí pre všetky špecializované odbory, od psychoanalýzy po inžinierstvo.
Druhá prekážka je oveľa vážnejšia. Keď v 19.storočí Marx a Engels prvý krát publikovali svoje práce o dialektickom materializme mohli predpokladať, že viacerí z ich čitateľov majú aspoň základné znalosti klasickej filozofie, vrátane Hegela. Dnes sa to už predpokladať nedá. Filozofia už nehrá takú úlohu ako niekedy, pretože filozofovanie o povahe sveta a života už dávno nahradilo vedecké skúmanie. Pre skúmanie povahy a rozsahu našej slnečnej sústavy je dnes nevyhnutná existencia silných rádioteleskopov a kozmických lodí. Dokonca aj záhady ľudskej duše odhaľuje postupne pokrok neurobiológie a psychológie.
Oveľa menej uspokojivá je situácia v oblasti spoločenských vied, a to predovšetkým preto, že túžba po správnych znalostiach je často potláčaná, keďže sa táto veda dotýka mocných materiálnych záujmov, ktoré riadia životy ľudí. Veľké pokroky Marxa a Engelsa v oblasti sociálnych a historických analýz a ekonomiky nepatria do pôsobnosti tejto práce. Postačí poukázať na to, že teórie marxizmu, aj napriek neustálym a často zákerným útokom, boli v sociálnej oblasti rozhodujúcim faktorom pri rozvoji modernej sociálnej vedy. Dôkazom ich životaschopnosti je, že útoky nielen pokračujú, ale postupom času sa zosilňujú.
V minulosti rozvoj vedy, ktorý bol vždy úzko prepojený s rozvojom výrobných síl, nedosiahol dostatočne vysokú úroveň, aby umožnil ľuďom pochopiť svet, v ktorom žijú. Pri absencii vedeckého poznania alebo materiálnych prostriedkov na jeho získanie sa ľudia museli spoliehať na jediný nástroj, ktorý vlastnili, a ktorý im mohol pomôcť pochopiť svet, a tým získať nad ním moc – na ľudskú myseľ. Boj za pochopenie sveta bol úzko spojený s bojom ľudstva o vymanenie sa z čisto zvieracej úrovne bytia, o získanie nadvlády nad slepými silami prírody a oslobodenie sa v skutočnom, nie formálnom, zmysle slova. Tento boj je červenou niťou, ktorá sa tiahne celou históriou ľudstva.
Úloha náboženstva
„Človek sa musel zblázniť. Nechce vedieť, ako stvoriť červa, ale vytvára Bohov po tuctoch.“ (Montaigne.)
„Každá mytológia prekonáva a dominuje a ohraničuje silu prírody v predstavách a predstavami, preto zmizne s príchodom skutočného panstva nad nimi.“ (Marx)
Zvieratá nemajú náboženstvo a v minulosti sa tradovalo, že toto je hlavný rozdiel medzi ľuďmi a „divochmi“. Ale to je len iný spôsob, ako povedať, že iba ľudia majú vedomie v plnom zmysle slova. V uplynulých rokoch existuje nesúhlas s myšlienkou, že človek je výnimočné a jedinečné stvorenie. Ľudia sa vyvinuli zo zvierat a v mnohých dôležitých ohľadoch zostávajú zvieratá, to je nepochybne správne. Nielenže máme mnoho telesných funkcií spoločných s inými zvieratami, ale genetický rozdiel medzi ľuďmi a šimpanzmi je menej ako dve percentá. To je zdrvujúca odpoveď na nezmysly kreacionistov.
Nedávny výskum so šimpanzami bonobo dokázal nadovšetku pochybnosť, že primáty, ktoré sú najbližšie ľuďom, sú schopné takej duševnej aktivity, ktorá sa v niektorých ohľadoch podobá ľudskému dieťaťu. To je zarážajúci dôkaz príbuznosti medzi ľuďmi a najvyššími primátmi, ale tu sa analógia končí. Napriek všetkému úsiliu experimentátorov neboli šimpanzy bonobo žijúce v zajatí schopné prehovoriť alebo upraviť kamenný nástroj, aby aspoň vzdialene pripomínal najjednoduchšie náradia pravekých ľudí. Dve percentá genetického rozdielu medzi ľuďmi a šimpanzmi znamenajú kvalitatívny skok od zvieraťa k človeku. K tomu nedošlo stvoriteľom, ale vývinom mozgu skrz manuálnu prácu.
Schopnosť vytvoriť aj tie najjednoduchšie kamenné nástroje predstavuje veľmi vysokú úroveň duševných schopností a abstraktného myslenia. Schopnosť vybrať správny druh kameňa a odhodiť ostatné, zvoliť správny uhol, pod ktorým treba udrieť, a použiť správnu silu, toto sú veľmi zložité intelektuálne činnosti. Predpokladajú určitý stupeň plánovania a predvídania, ktoré sa neobjavili ani u tých najvyspelejších primátov. Avšak použitie a výroba kamenných nástrojov nebola výsledkom vedomého plánovania, ale bola pre vzdialených predkov človeka nevyhnutnosťou. Nebolo to vedomie, ktoré stvorilo ľudí, ale nevyhnutné podmienky ľudskej existencie, ktoré viedli k rozšíreniu mozgu, reči a kultúry, vrátane náboženstva.
Potreba porozumieť svetu bola úzko spojená s potrebou prežiť. Pravekí ľudia, ktorí objavili kamenné nástroje a začali ich používať pri štvrtení zvierat so silnou kožou, získali značnú výhodu nad tými, ktorí nemali prístup k takejto bohatej ponuke tukov a bielkovín. Tí, ktorí zdokonalili svoje kamenné náradie a hľadali, kde sa dajú nájsť tie najlepšie materiály, získali väčšiu šancu na prežitie ako ostatní. S rozvojom techniky prišiel rozvoj myslenia a potreba vysvetliť javy prírody, ktoré riadili ich životy. Po milióny rokov, metódou pokusu a omylu, začali naši predkovia objavovať určité vzťahy medzi vecami. Začali robiť abstrakcie, t.j. zovšeobecnenia zo svojej skúsenosti a praxe.
Po celé stáročia bol hlavnou otázkou filozofie vzťah myslenia k bytiu. Väčšina ľudí žije celkom šťastne bez toho, aby sa vôbec zamysleli nad touto otázkou. Myslia a konajú, rozprávajú a pracujú bez najmenších problémov. Navyše, ani by ich nenapadlo považovať za nezlúčiteľné tieto dve najzákladnejšie ľudské činnosti, ktoré sú v praxi neodmysliteľne späté. Dokonca aj najzákladnejšie činnosti, keď vylúčime jednoduché biologicky dané reakcie, vyžadujú nejaké rozmýšľanie. Do istej miery to platí nielen pre človeka, ale aj pre zvieratá, ako napríklad mačka, keď leží a čaká na myš. U človeka však spôsob myslenia a plánovania má kvalitatívne vyšší charakter, než akákoľvek duševná činnosť aj tých najvyvinutejších opíc.
Táto skutočnosť je neoddeliteľne spojená so schopnosťou abstraktného myslenia, ktorá umožňuje ľuďom ísť oveľa ďalej za aktuálnu situáciu, ktorú vnímame našimi zmyslami. Môžeme rátať so situáciami, ktoré sa nielenže odohrali v minulosti (zvieratá tiež majú pamäť, ako napr. psy, ktoré sa krčia pri pohľade na tyč), ale ktoré sa stanú v budúcnosti. Môžeme predvídať zložité situácie, plánovať a tým určovať výsledok, a do istej miery určovať naše vlastné osudy. Hoci bežne o tomto nepremýšľame, predstavuje to obrovské víťazstvo, ktoré oddeľuje ľudstvo od zvyšku prírody. „Charakteristické pre ľudské myslenie je,“ hovorí profesor Gordon Childe, „že, oproti akýmkoľvek iným zvieratám, môže uvažovať situácie, ku ktorým dôjde ďaleko v budúcnosti.“ (Gordon Childe, What Happened in History, str.19) Z tejto schopnosti pramenia všetky rozmanité výtvory civilizácie, kultúry, umenia, hudby, literatúry, vedy, filozofie, náboženstva. Považujeme za samozrejmé, že toto všetko nespadlo z neba, ale je výsledkom miliónov rokov vývinu.
Grécky filozof Anaxagoras (500-428 pr.n.l.) vo vynikajúcej dedukcii uviedol, že intelektuálny rozvoj človek závisel od oslobodenia rúk. Vo svojom dôležitom článku Úloha práce na poľudštení opice ukázal Engels presný spôsob ako došlo k tejto zmene. Dokázal, že vzpriamený postoj, uvoľnenie rúk pre prácu, tvar rúk s postavením palca voči prstom, čo umožnilo predmety zvierať, to všetko boli fyziologické predpoklady pre vytváranie nástrojov, ktoré zase spätne boli hlavným stimulom na rozvoj mozgu. Sama reč, ktorá je neoddeliteľná od myslenia, vznikla z požiadaviek spoločnej výroby, potreby spoluprácou vykonávať zložité operácie. Tieto Engelsove teórie boli pozoruhodne potvrdené najnovšími objavmi paleontológie, ktoré ukazujú, že ľudoopy sa objavili v Afrike oveľa skôr, než sa myslelo, a že mali mozog nie väčší ako súčasné šimpanzy. To znamená, že rozvoj mozgu nastúpil po tom, čo sa začala výroba nástrojov, a v jej dôsledku. Takže nie je pravda, že „Na počiatku bolo Slovo“, ale ako vyhlásil nemecký básnik Goethe, „Na počiatku bol Čin.“
Schopnosť abstraktného myslenia je neoddeliteľná od jazyka. Slávny vedec, odborník na prehistóriu Gordon Childe poznamenáva: „uvažovanie a všetko, čo nazývame myslením, vrátane toho šimpanzieho, musí zahŕňať také duševné operácie, ktoré psychológovia nazývajú obrazmi. Vizuálny duševný obraz, povedzme, banánu, musí byť vždy obrazom konkrétneho banánu v konkrétnom prostredí. Naopak slovo je všeobecnejšie a abstraktnejšie, pretože eliminuje práve tie rôzne náhodné rysy, ktoré sú typické pre ten ktorý konkrétny reálny banán. Duševné obrazy slov (obrazy zvuku či pohybov svalov potrebných pri ich vyslovovaní) dávajú veľkú výhodu. Rozmýšľanie s ich pomocou dáva práve tú úroveň abstraktnosti a všeobecnosti, ktorú, ako sa zdá, zvieracie myslenie nemá. Ľudia môžu myslieť a rovnako aj hovoriť o triede objektov zvaných ‚banány‘, kým šimpanz nikdy nebude uvažovať viac ako nad ‚týmto banánom v tejto krabici‘. Takto spoločenský nástroj nazývaný jazyk prispel k tomu, čo je grandiózne popísané ako ‚oslobodenie človeka od otroctva konkrétnosti‘.“ (Gordon Childe, What Happened in History, str.19-20)
Pravekí ľudia po dlhej dobe vytvorili všeobecnú predstavu o, napríklad, rastline alebo zvierati. Tá vznikla z konkrétneho pozorovania mnohých jednotlivých rastlín a živočíchov. Ale keď dôjdeme k všeobecnému pojmu „rastlina“ nevidíme už pred sebou túto alebo tamtú konkrétnu kvetinu, či ker, ale takú, ktorá je typická pre všetky. Uchopili sme podstatu „rastliny“, jej najvnútornejšie bytie. V porovnaní s tým sa špecifické znaky jednotlivých rastlín zdajú vedľajšie a premenlivé. To, čo je trvalé a univerzálne je obsiahnuté vo všeobecnom pojme. Nikdy nemôžeme vidieť rastlinu ako takú, iba jednotlivé kvetiny a kríky. Je to abstrakcia mysle. Napriek tomu je to hlbšie a pravdivejšie vyjadrenie podstaty rastliny, zbavené všetkých sekundárnych vlastností.
Avšak abstrakcie pravekých ľudí ani zďaleka nemali vedecký charakter. Boli to predbežné skúmania, ako dojmy dieťaťa - odhady a hypotézy, niekedy nesprávne, ale vždy odvážne a nápadité. Pre našich vzdialených predkov bolo Slnko skvelá bytosť, ktorá ich niekedy zahriala, inokedy spálila. Zem bola spiaci obor. Oheň bol divoké zviera, ktoré ich ranilo, keď sa ho dotkli. Pravekí ľudia poznali hromy a blesky. Museli ich desiť, ako ešte dnes desia zvieratá aj ľudí. Ale na rozdiel od zvierat hľadali ľudia všeobecné vysvetlenie tohto javu. Z dôvodu absencie vedeckých poznatkov to bolo vždy nadprirodzené vysvetlenie - nejaký boh udiera kladivom do kovadliny. Pre nás je takéto vysvetlenie zábavné podobne, ako naivné vysvetlenie detí. Avšak v tomto období to boli nesmierne dôležité hypotézy, pokus nájsť racionálny dôvod javu, dôvod, v ktorom začali ľudia zovšeobecňovať z bezprostrednej skúsenosti a vidieť za ňou niečo úplne iné.
Najcharakteristickejšou formou raného náboženstva je animizmus, predstava, že všetko, živé alebo neživé, má ducha. Rovnaký typ reakcie vidíme u dieťaťa, keď udrie stôl, do ktorého sa predtým buchlo hlavou. Takto pravekí ľudia a ešte niektoré kmene dnes predtým, než zrežú strom, žiadajú jeho ducha, aby im odpustil. Animizmus patrí do obdobia, kedy sa ľudstvo plne nevydelilo zo sveta zvierat a prírody. O blízkosti ľudí ku svetu zvierat svedčí prostota a krása jaskynného umenia, kde sú kone, jelene a bizóny zobrazené takou prirodzenosťou, ktorú už žiaden moderný umelec nedosiahne. Je to detstvo ľudskej rasy, ktoré je už minulosťou. Môžeme si len predstavovať psychológiu týchto našich vzdialených predkov. Ale spojením objavov paleontológie a antropológie, je možné rekonštruovať, aspoň v obryse, svet, z ktorého sme vzišli.
Vo svojej klasickej antropologickej štúdii o pôvode mágie a náboženstva, Sir James Frazer píše:
„Divoch ťažko pochopí rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným, ktorý vyspelejšie národy bežne načrtli. Podľa neho je svet do značnej miery ovládaný nadprirodzenými silami, teda bytosťami, ktoré konajú na základe podnetov a motívov tak ako on, a tak ako on podliehajú zľutovaniu, nádeji, či obavám. V takomto svete, podľa neho, môžu tieto sily ovplyvniť čokoľvek v prírode. Modlitby, sľuby alebo hrozby bohom mu môžu zabezpečiť pekné počasie a hojnú úrodu, a ak sa boh, ako niekedy verí, inkarnuje v jeho vlastnej osobe, potom mu už netreba prosby k vyššej bytosti, on, divoch, má v sebe všetku moc potrebnú na rozšírenie svojho vlastného blaha a blaha jemu podobných.“ (Sir James Frazer, The Golden Bough, str.10)
Predstava, že duša existuje samostatne a oddelene od tela, pochádza z najstaršieho obdobia divošstva. Jej základ je úplne jasný. Keď spíme, zdá sa, že duša opúšťa telo a v snoch sa túla. Podoba medzi smrťou a spánkom („umrlčie druhé ja“, ako to nazval Shakespeare) dáva myšlienku, že duša môže po smrti naďalej existovať. Prví ľudia tak dospeli k záveru, že je niečo v ich vnútri, čo je oddeliteľné od ich tiel. To je duša, ktorá ovláda telo, a môže robiť akékoľvek neuveriteľné veci, aj keď telo spí. Všimli si tiež, že z úst starých ľudí vychádzajú múdre slová, a dospeli tak k záveru, že aj keď telo zahynie, duša žije ďalej. Ľudia zvyknutí na ideu migrácie vnímali smrť ako migráciu duše, ktorá potrebuje jedlo a nástroje na cestu.
Spočiatku títo duchovia nemali trvalé bydlisko. Len blúdili a zvyčajne robili problémy, čo nútilo živých robiť zvláštne činnosti, aby ich upokojili. Tu máme pôvod náboženských obradov. Nakoniec vznikla myšlienka, že je možné získať pomoc týchto duchov prostredníctvom modlitby. V tejto dobe sa náboženstvo(mágia), umenie a veda nerozlišovali. Postrádajúc spôsob, ako získať skutočnú moc nad svojim prostredím, sa prví ľudia pokúšali dosiahnuť svoje ciele prostredníctvom magického styku s prírodou a tak ju podriadiť svojej vôli. Postoj pravekých ľudí k ich bohom a modlám bol celkom pragmatický. Od modlitieb sa očakávali výsledky. Človek vytvoril obraz vlastnými rukami a klaňal sa pred ním. Ale keď sa požadovaný výsledok nedostavil, preklínal ho a bil ho, aby násilím dosiahol to, čo sa mu nepodarilo cez prosby. V tomto podivnom svete snov a duchov, svete náboženstva videla primitívna myseľ každú udalosť ako dielo neviditeľných duchov. Každý ker a potok bol živý tvor, priateľský alebo nepriateľský. Každá náhodná udalosť, každý sen, bolesť alebo pocit boli spôsobené duchom. Náboženské vysvetlenia vyplnili priestor, v ktorom chýbali vedomosti o prírodných zákonoch. Ani smrť nebola vnímaná ako prirodzená udalosť, ale ako trest za urážku bohov.
Počas dlhej existencie ľudskej rasy mali ľudia množstvo takýchto ideí. A to nielen v takzvaných primitívnych spoločnostiach. Rovnaký druh poverčivého presvedčenia pretrváva dodnes v rôznych malých prestrojeniach. Pod tenkým pláštikom civilizácie číhajú primitívne iracionálne tendencie a idey, ktoré majú svoje korene v dávnej minulosti a ktoré sú už sčasti zabudnuté, ale stále nie prekonané. A kým ľudia neustanovia pevnú kontrolu nad podmienkami svojej existencie, nebudú nikdy úplne vykorenené z ľudského vedomia.