ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Ale čas je objektívny jav, nezávislý na akomkoľvek pozorovateľovi. Potreba zaviesť do obrázku nešťastného astronauta nevyplýva z vedeckej nutnosti, ale je produktom určitého filozofického hľadiska, vpašovaného pod hlavičkou „teórie relativity“.
PRÁZDNA ABSTRAKCIA
Celá mystická predstava pochádza zo subjektivistickej interpretácie času, podľa ktorej závisí na („vzťahuje sa ku“) pozorovateľovi. Ale čas je objektívny jav, nezávislý na akomkoľvek pozorovateľovi. Potreba zaviesť do obrázku nešťastného astronauta nevyplýva z vedeckej nutnosti, ale je produktom určitého filozofického hľadiska, vpašovaného pod hlavičkou „teórie relativity“. Aby bol čas „skutočný“, vyžaduje pozorovateľa, ktorý ho potom môže popisovať zo svojho uhla pohľadu. Podľa všetkého, ak neexistuje pozorovateľ, neexistuje ani čas! Podľa tohto výnimočne podivného odôvodnenia je tento pozorovateľ chránený pred zhubným vplyvom čiernej diery akousi vymyslenou hypotézou, „slabej kozmickej cenzúry“, nech už to znamená čokoľvek. V diere však neexistuje čas vôbec. Takže mimo nej čas existuje, ale o trochu ďalej už nie. Na hranici medzi oboma stavmi máme tajomný horizont udalostí, ktorého podstata je zahalená do neznáma.
Prinajmenšom, ako sa zdá, sa musíme vzdať nádeje, že niekedy pochopíme, čo sa deje za horizontom udalostí, pretože, aby som citoval Hawkinga, je to „decentne skryté pred vonkajším pohľadom“. Tu máme novodobý ekvivalent kantovskej veci o sebe. A takisto, ako je možné pochopiť vec o sebe, nie je až tak ťažké pochopiť ani to. To, čo tu máme, je mystický idealistický pohľad na čas a priestor, prevedený do matematického modelu a nesprávne aplikovaný na reálny predmet.
Čas a priestor sú najzákladnejšie vlastnosti hmoty. Správnejšie, je to spôsob existencie hmoty. Už Kant zdôraznil, že ak dáme bokom všetky fyzikálne vlastnosti hmoty, ostane nám len čas a priestor. To sú však v skutočnosti len prázdne abstrakcie. Čas a priestor nemôžu existovať oddelene od fyzikálnych vlastností hmoty tak, ako nemôžeme konzumovať „ovocie“ vo všeobecnosti (môžeme len konkrétne jablká a pomaranče), alebo sa milovať so ženským pohlavím vo všeobecnosti. Voči Marxovi bolo vznesené obvinenie, bez najmenšieho odôvodnenia, že podľa neho sa akási „História“ uskutočňuje bez vedomej účasti ľudí ako výsledok ekonomických síl, alebo podobné nezmysly. V skutočnosti Marx uvádza úplne jasne, že neprebieha akási abstraktná „História“, ale že ľudia tvoria svoju vlastnú históriu, hoci tak nerobia úplne podľa svojej vlastnej „slobodnej vôle“.
Hawking, Penrose a mnoho ďalších sa dopúšťajú práve tej chyby, ktorá bola falošne pripisovaná Marxovi. Miesto prázdnej abstrakcie „História“, ktorá je akoby zhmotnená a obdarená vlastným životom a vôľou, tu máme rovnako prázdnu abstrakciu „Čas“, ktorý má byť akási nezávislá entita, ktorý sa narodí a zahynie, a všeobecne urobí množstvo rôznych vecí spolu so svojim priateľom „Priestorom“, ktorý sa objavuje a kolabuje a ohýba sa, trochu ako kozmický opilec a končí prehĺtnutím nešťastných astronautov v čiernych dierach.
Toto všetko je dobré pre vedecko-fantastickú literatúru, ale pre porozumenie vesmíru nemá veľký zmysel. Je zrejmé, že prakticky je veľmi ťažké získavať presné informácií o, povedzme, neutrónových hviezdach. V istom zmysle sa vo vzťahu k vesmíru nachádzame v pozícii zhruba podobne, ako boli pravekí ľudia vo vzťahu k prírodným javom. Bez adekvátnych informácií sa snažíme o racionálne vysvetlenie zložitých a nejasných vecí. Sme znovu odkázaní na naše vlastné zdroje – rozum a fantáziu. Keď veciam nerozumieme, zdajú sa záhadné. Pre pochopenie je potrebné vytvoriť hypotézy. Niektoré z nich sa ukážu ako nesprávne. To samo o sebe nepredstavuje žiadny problém. Celá história vedy je plná príkladov, kedy sledovanie nesprávnej hypotézy viedlo k dôležitým objavom.
Avšak, máme povinnosť pokúsiť sa o to, aby hypotézy mali primeraný racionálny charakter. Tu sa nepostrádateľným stáva štúdium filozofie. Naozaj sa musíme vracať ku primitívnym mýtom a náboženstvám, aby sme pochopili vesmír? Musíme oživovať zdiskreditované idealistické predstavy, ktoré sú v skutočnosti s nimi úzko spojené? Je naozaj nutné znovu vynájsť koleso? „Nikto sa však nemôže sporiť s matematickou vetou.“ Možno nie. Ale je určite možné sporiť sa s falošnými filozofickými predpokladmi a idealistickou interpretáciou času, ktorá nás vedie k takým záverom, ako je nasledujúci:
„Poznáme riešenia rovníc všeobecnej teórie relativity, v ktorých sa náš astronaut môže pozrieť na singularitu: môže sa vyhnúť pádu do singularity a namiesto toho preletieť ‘červivou dierou’ a prejsť do inej časti vesmíru. To by poskytlo množstvo príležitostí na cestu časom a priestorom, ale bohužial zdá sa, že všetky tieto riešenia sú nestabilné; aj ten najmenší vplyv, ako prítomnosť astronauta, ich pozmení natoľko, že astronaut neuvidí singularitu, kým do nej nespadne a tým sa ukončí jeho čas. Inými slovami, singularita leží vždy v jeho budúcnosti a nikdy nie v jeho minulosti. Silná verzia princípu kozmickej cenzúry tvrdí, že v realistickom riešení rovníc sú singularity vždy buď v budúcnosti (to je príklad singularity vytvorenej gravitačným kolapsom) alebo v minulosti (sem patrí veľký tresk). Veríme, že niektorá z verzií princípu kozmickej cenzúry platí, pretože blízko singularít by mohlo byť možné cestovať do minulosti. To by síce mohlo byť príjemné pre autorov vedeckofantastickej literatúry, ale zároveň by to znamenalo, že si nemôžeme byť istí svojim životom: niekto by sa mohol vydať do minulosti a zabiť vášho otca alebo matku prv, než vás počali!“ (S. W. Hawking, A Brief History of Time, From the Big Bang to Black Holes, p. 89)
„Cestovanie v čase“ patrí na stránky vedeckofantastickej literatúry, kde môže predstavovať neškodnú zábavu. Ale sme presvedčení, že nikto sa nemusí báť, že by jeho život mohol byť ohrozený bezohľadnými cestovateľmi v čase, ktorí skoncuju so životom jeho babičky. Úprimne, stačí iba položiť otázku, aby sme si uvedomili, že je to jasná absurdita. Čas sa mení iba v jednom smere, od minulosti do budúcnosti, a nemožno ho zvrátiť. Nech už náš priateľ astronaut nájde čokoľvek na dne čiernej diery, určite to nebude obrátený čas, alebo jeho zastavenie (s výnimkou toho, že keďže by bol okamžite roztrhaný gravitačnou silou, čas by pre neho prestal existovať, spolu s množstvom ďalších vecí).
Komentovali sme už tendenciu pliesť vedu s vedeckou fantastikou. Je tiež zrejmé, že veľa vedeckofantastickej literatúry samotnej sa snúbi s polonáboženským, špiritistickým a idealistickým duchom. Už dávno upozorňoval Engels na to, že vedci, ktorí pohŕdajú filozofiou sa často stávajú obeťami rôznych druhov mysticizmu. Napísal na túto tému článok s názvom Prírodné vedy vo svete duchov, z ktorého pochádza nasledujúci úryvok:
„Táto škola prevláda v Anglicku. Už jej otec, vynášaný Francis Bacon, požaduje, aby sa pestovaním jeho novej empirickej, induktívnej metódy predovšetkým dosiahlo: predĺženie života, omladnutie do určitého stupňa, zmena postavy a čŕt, premena tiel na iné, utváranie nových druhov, moc nad povetrím a vyvolávanie búrok; ponosuje sa, že sa od takých výskumov upustilo, a vo svojej Prírodnej histórii podáva dokonca hotové recepty, ako vyrábať zlato a robiť rozličné zázraky. Podobne sa Isaac Newton na staré kolená veľa zaoberal výkladom Zjavenia apoštola Jána. Niet teda divu, že sa v posledných rokoch niekoľko predstaviteľov anglického empirizmu – a nie sú to práve tí najhorší – nadobro prepadlo beznádejnému klopaniu a vyvolávaniu duchov, ktoré bolo importované z Ameriky.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str. 44)
Niet pochýb, že Stephen Hawking a Roger Penrose sú brilantní vedci a matematici. Problém je, že ak začnete s chybným predpokladom, nevyhnutne vyvodíte nesprávne závery. Hawking jasne nie je spokojný s myšlienkou, že z jeho teórií možno vyvodiť náboženské závery. Spomína, že v roku 1981 sa zúčastnil vo Vatikáne konferencie o kozmológii, organizovanej jezuitmi, a komentuje:
„Katolícka cirkev urobila kedysi za Galileiho veľkú chybu, keď sa snažila uzákoniť to, čo patrí vede, že Slnko obieha okolo Zeme. A teraz, o storočia neskôr, sa rozhodla prizvať množstvo odborníkov, aby jej radili v kozmologických otázkach. Na záver konferencie prijal jej účastníkov samotný pápež. Povedal nám, že je správne, keď študujeme vývoj vesmíru po veľkom tresku, avšak nemali by sme skúmať samotný veľký tresk, pretože ten bol okamihom stvorenia, a teda prácou Boha. Bol som rád, že nepoznal tému môjho príspevku, ktorý som pred chvíľou na konferencii predniesol – o možnosti, že priestoročas je konečný, ale bez hraníc, čo znamená, že nemá žiaden začiatok, žiaden okamih stvorenia. Netúžil som zdieľať osud Galileiho, s ktorým pociťujem určitú súnaležitosť, sčasti preto, že som sa narodil presne tristo rokov po jeho smrti!“ (S. W. Hawking, A Brief History of Time, From the Big Bang to Black Holes, p. 116)
Je zrejmé, že Hawking chce nakresliť hranicu medzi seba a kreacionistov. Ale pokus nie je príliš úspešný. Ako môže byť vesmír konečný, a napriek tomu nemať žiadne hranice? V matematike je možné mať nekonečný rad čísel, ktorý začína jednotkou. Ale v praxi nemôže idea nekonečna začínať jednotkou, alebo akýmkoľvek iným číslom. Nekonečno nie je matematický pojem. Nedá sa započítať. Toto jednostranné „nekonečno“ nazval Hegel zlým nekonečnom. Engels sa zaoberá touto otázkou v polemike s Dühringom:
„Ale čo s protirečením ‘spočítaného nekonečného číselného radu’? Príležitosť bližšie ho preskúmať sa nám naskytne, len čo nám pán Dühring predvedie kúzelnícky trik, ako ho spočítať. Keď sa mu podarí od -∞ (mínus nekonečno) počítať po nulu, nech sa opäť ohlási. Veď je jasné, že nech začne počítať kdekoľvek, vždy nechá za sebou nekonečný rad a s ním aj úlohu, ktorú má vyriešiť. Nech len obráti svoj vlastný nekonečný rad 1 + 2 + 3 + 4 ... a pokúsi sa počítať zasa od nekonečného konca k jednotke; to je navidomoči pokus človeka, ktorý vôbec nechápe o čo ide. No nielen to. Keď pán Dühring tvrdí, že nekonečný rad uplynulého času je spočítaný, tvrdí tým, že čas má začiatok; veď inak by nijako nemohol začať ‘spočítavať’. Zasa teda vpašúva ako predpoklad to, čo má dokázať. Predstava spočítaného nekonečného radu, inými slovami, všeobjímajúci Dühringov zákon určitého počtu, je teda contradictio in adjecto, obsahuje v sebe protirečenie, a to absurdné protirečenie.
Je predsa jasné: nekonečnosť, ktorá má koniec, ale nemá začiatok, nie je o nič menej ani o nič viac nekonečná ako tá, ktorá má začiatok, ale nemá koniec. Čo len minimálne dialektické pochopenie veci by pánu Dühringovi muselo vnuknúť, že začiatok a koniec nevyhnutne patria k sebe, tako ako severný a južný pól, a že ak vynecháme koniec, bude koncom začiatok – ten jeden koniec, ktorý rad má, a naopak. Celá táto klamlivá predstava by nebola možná bez matematického zvyku operovať nekonečnými radmi. Keďže v matematike musíme vychádzať z určitého, konečného, aby sme sa mohli dostať k neurčitému, nekonečnému, všetky matematické rady, kladné alebo záporné musia sa začínať jednotkou, inak sa s nimi nedá počítať. Lenže pomyselná potreba matematika ešte ani zďaleka nie je záväzným zákonom pre ostatný reálny svet.“ (Marx, Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv.4., str. 100-101
Stephen Hawking svojou prácou o čiernych dierach dotiahol túto relativistickú špekuláciu do extrému, ktorá nás vedie priamo do ríše vedeckofantastickej literatúry. V snahe obísť nepríjemnú otázku, čo sa stalo pred veľkým treskom, bola prednesená idea „kojeneckých vesmírov“, ktoré sa neustále rodia, a sú spojené tzv. „červými dierami“. Ako ironicky komentuje Lerner: „Je to vízia, ktorá žobre o nejakú formu kozmickej antikoncepcie (kontroly pôrodnosti)." (Lerner, cit.d., str. 161) Je to naozaj ohromujúce, že triezvi vedci by mohli brať takéto bizarné nápady ako bernú mincu.
Myšlienka „konečného vesmíru bez hraníc“ je ďalšia matematická abstrakcia, ktorá nezodpovedá realite večného a nekonečného,neustále sa meniaceho vesmíru. Akonáhle prijmeme toto stanovisko, nie je potreba špiritistických špekulácií o „červých dierach“, singularitách, superstrunách a ostatného. Nekonečný vesmír nevyžaduje, aby sme hľadali začiatok alebo koniec, len sledovať nekonečný proces pohybu, zmeny a vývoja. Táto dialektická koncepcia nenecháva žiadny priestor pre nebo alebo peklo, boha alebo diabla, stvorenie alebo posledný súd. To isté sa nedá povedať o Hawkingovi, ktorý, úplne predvídateľne, sa nakoniec pokúša „poznať Božiu myseľ“.
Reakcionári si trú ruky na tomto divadle a využívajú prevažujúci tmársky prúd vo vede pre svoje vlastné ciele. William Rees-Mogg, konzultant veľkého obchodu, píše:
„Myslíme si, že je veľmi pravdepodobné, že náboženské hnutie, ktoré existuje v mnohých spoločnostiach po celom svete, sa posilní, ak prejdeme veľmi ťažkými ekonomickými obdobiami. Náboženstvo sa posilní, pretože súčasný nápor vedy už viac nepodkopáva náboženské vnímanie reality. Skutočne, po prvýkrát za celé stáročia ju vlastne podopiera.“ (W. Rees-Mogg a J. Davidson, cit.d., str. 447)