ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Vzťah medzi dialektickým myslením a prostým myslením je podobný, ako medzi filmom a fotografiou. Film neruší statickú fotografiu, ale kombinuje ich sériu podľa pohybových zákonov. Dialektika nepopiera sylogizmus, ale učí nás spájať sylogizmy takým spôsobom, aby sa naše poznanie priblížilo večne sa meniacej realite.
Učí logika, ako myslieť?
Dialektika nepredstiera, že učí ľudí myslieť. To o sebe okázalo tvrdí formálna logika, na čo Hegel ironicky odpovedal, že logika neučí myslieť o nič viac, ako fyziológia učí tráviť! Ľudia rozmýšľali, a dokonca logicky, už dávno predtým, než o logike počuli. Kategórie logiky, a tiež dialektiky, sú odvodené z priamych skúseností. Kategórie formálnej logiky nestoja nad neotesaným svetom hmotnej reality, hoci si to nárokujú, ale sú to len prázdne abstrakcie vytiahnuté z reality chápanej jednostranným a statickým spôsobom, a potom opäť na ňu svojvoľne aplikované.
Naproti tomu je prvý zákon dialektickej metódy absolútne objektívny. V každom prípade je nevyhnutné objaviť zákony pohybu daného javu jeho štúdiom z každej strany. V tomto má dialektická metóda veľký význam, pomocou nej sa dá vyhnúť základným filozofickým chybám a formulovať seriózne vedecké hypotézy. Vzhľadom k ohromujúcemu množstvu mysticizmu, ktorý sa vynoril zo svojvoľných hypotéz, predovšetkým v teoretickej fyzike, to nie je malá výhoda! Ale dialektická metóda sa vždy snaží vyvodiť svoje kategórie z dôkladného štúdia faktov a procesov, nezväzuje fakty do tuhej apriornej zvieracej kazajky:
„V tom sme všetci zajedno,“ napísal Engels, „že v každej vedeckej oblasti, v prírode práve tak ako v dejinách, treba vychádzať z daných faktov, v prírodných vedách teda z rozličných predmetných foriem a z rozličných foriem pohybu hmoty; že teda ani v teoretických prírodných vedách neslobodno súvislosti vkonštruovať do faktov, ale že ich treba z nich objavovať, a keď ich objavíme, pokiaľ sa to dá, empiricky dokázať.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str.42)
Veda je založená na hľadaní všeobecných zákonov, ktoré môžu vysvetliť fungovanie prírody. Ak je východiskovým bodom skúsenosť, neobmedzuje sa iba na obyčajné zhromažďovanie faktov, ale snaží sa zovšeobecniť na základe skúseností, od konkrétneho po všeobecné. História vedy je charakterizovaná stále sa prehlbujúcim procesom aproximácie. Dostávame sa čoraz bližšie k pravde, bez toho, aby sme niekedy „celú pravdu“ poznali. Nakoniec, test vedeckej pravdy je experiment. „Experiment,“ hovorí Feynman, „je jediné kritérium vedeckej ‘pravdy‘.“ (Feynman, cit.d., Kapitola I, str.2)
Správnosť foriem myslenia musí byť v konečnom hľadisku závislá na tom, či zodpovedajú realite fyzického sveta. Nemôže byť stanovená a priori, ale musí byť preukázaná pozorovaním a experimentom. Formálna logika, na rozdiel od všetkých prírodných vied, nie je empirická. Veda čerpá údaje z pozorovania reálneho sveta. Logika má byť apriorna, na rozdiel od objektov, ktorými sa zaoberá. Medzi formou a obsahom je do očí bijúci rozpor. Od logiky sa neočakáva, že bude čerpať z reálneho sveta, ale napriek tomu sa stále aplikuje na fakty reálneho sveta. Aký je vzťah medzi oboma stranami?
Kant dávno vysvetlil, že formy logiky musia odrážať objektívnu realitu, pretože inak by boli úplne nezmyselné:
„Keď chceme považovať tvrdenie za nutne univerzálne ... musíme ho považovať taktiež za objektívne, teda, že vyjadruje nielen naše nazeranie na subjekt, ale kvalitu objektu. Pretože inak, keby nebola jednota objektu, na ktorý sa všetci odkazujú a na ktorom sa zhodujú, by sa tvrdenia iných ľudí nemohli zhodovať s mojimi, a preto sa musia všetci navzájom dohodnúť.“ (Kant, Prolegomena zu einer jeden kunftigen Metaphysik, citované v E.V.Iljenkov, Dialectical Logic, str.90)
Túto myšlienku ďalej rozvinul Hegel, ktorý odstránil nejasnosti prítomné v Kantovej teórii znalostí a logiky, a nakoniec ju na zdravý základ položili Marx a Engels:
„Logické schémy,“ vysvetľuje Engels, „sa môžu vzťahovať iba na formy myslenia; tu však ide len o formy bytia, t.j. vonkajšieho sveta, a tieto formy myslenia nikdy nemôže čerpať a odvodzovať samo zo seba, ale práve len z vonkajšieho sveta. Takto sa však aj celý vzájomný vzťah stavia na hlavu: princípy nie sú východiskom skúmania, ale jeho konečným výsledkom; neaplikujú sa na prírodu a dejiny človeka, ale sa z nich abstrahujú; nie príroda a ríša človeka sa spravujú podľa princípov, ale princípy sú iba potiaľ správne, pokiaľ sa zhodujú s prírodou a dejinami.“ (F.Engels, Anti-Duhring, in Marx, Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv.4, str.87)
Limity zákona totožnosti
Je udivujúce, že základné zákony formálnej logiky tak, ako ich vypracoval Aristoteles, zostali v podstate bezo zmeny po viac ako dvetisíc rokov. V tomto období sme boli svedkami neustáleho procesu zmien vo všetkých oblastiach vedy, techniky a ľudského myslenia. A napriek tomu sa vedci uspokojili s využitím v podstate rovnakých metodologických nástrojov, aké používali stredovekí učenci v čase, keď bola veda stále na úrovni alchýmie.
Vzhľadom k tomu, akú dôležitú rolu hrala formálna logika v západnom myslení, je prekvapujúce, ako málo pozornosti sa venovalo jej skutočnému obsahu, zmyslu a histórii. Berie sa normálne, ako niečo dané, samozrejmé a nemenné. Alebo je prezentovaná ako výhodná konvencia, na ktorej sa racionálne mysliaci ľudia dohodli s cieľom uľahčiť myslenie a diskusiu tak, ako sa ľudia v slušných spoločenských kruhoch dohodnú na dobrom stolovaní. Predkladá sa názor, že zákony logiky sú úplné umelé konštrukcie, vytvorené logikmi, vo viere, že budú mať uplatnenie v nejakom odbore myslenia, kde odhalia nejakú pravdu alebo niečo iné. Ale prečo by mali mať zákony logiky nejaký vplyv, ak sú to len abstraktné konštrukcie, svojvoľné predstavy v mozgu?
Na túto tému Trocký ironicky poznamenal:
„Povedať, že ľudia sa dohodli na sylogizme je skoro ako povedať, alebo presnejšie povedané, je to presne rovnaké ako povedať, že ľudia dospeli k dohode mať nosné dierky. Sylogizmus nie je nič iné, ako objektívny produkt organického vývinu, t.j. biologický, antropologický a sociálny rozvoj ľudstva, ako sú jednotlivé naše orgány, medzi nimi aj náš orgán čuchu.“ V skutočnosti je v konečnom dôsledku formálna logika odvodená zo skúseností, rovnako ako každý iný spôsob myslenia. Ľudia zo svojej skúsenosti vyvodzujú určité závery, ktoré používajú vo svojom každodennom živote. To platí aj pre zvieratá, aj keď na inej úrovni.
„Kurča vie, že obilie je užitočné, potrebné a chutné. Rozoznáva daný kus zrna ako isté zrno - pšeničné -, ktoré pozná, a preto vyvádza logický záver pomocou zobáka. Aristotelov sylogizmus je iba vyjadreným výrazom týchto základných duševných záverov, ktoré môžeme medzi zvieratami pozorovať na každom kroku.“ (Trotský, Writings, 1939-40, str. 399-400)
Trocký kedysi povedal, že vzťah medzi formálnou logikou a dialektikou je podobný vzťahu medzi nižšou a vyššou matematikou. Jedna nepopiera druhú a zostáva v platnosti v určitých hraniciach. Podobne sa Newtonove zákony, ktoré dominovali sto rokov, ukázali vo svete subatomárnych častíc nepravdivé. Presnejšie, stará mechanisticka fyzika, ktorú kritizoval Engels, sa ukázala ako jednostranná, s obmedzeným využitím.
„Dialektika,“ píše Trocký, „nie je ani fikcia, ani mysticizmus, ale veda o formách nášho myslenia, ktorá nie je obmedzená na každodenné problémy života, ale snaží sa dospieť k pochopeniu zložitejších procesov.“ (Trotský, In Defence of Marxism, str. 65, naše zvýraznenie)
Najbežnejšou metódou formálnej logiky je dedukcia, ktorá sa snaží dať platnosť svojim záverom pri splnení dvoch odlišných podmienok, a) záver musí skutočne plynúť z predpokladov, a b) predpoklady samotné musia byť pravdivé. Ak sú obe podmienky splnené, argument sa prehlasí za platný. Zdá sa to byť v poriadku. Pohybujeme sa v známej a upokojujúcej oblasti zdravého rozumu. „Pravda alebo lož?“ „Áno, alebo nie?“ Stojíme pevne na zemi. Zdá sa, že máme „pravdu, celú pravdu, a nič než pravdu“. Nič viac netreba povedať. Alebo áno?
Presnejšie povedané, z hľadiska formálnej logiky je jedno, či sú predpoklady pravdivé alebo nie. Pokiaľ je možné správne vyvodiť záver z predpokladov, je prehlásený za deduktívne platný. Dôležité je rozlišovať medzi platnými a neplatnými závermi. Tak, z hľadiska formálnej logiky, je nasledovné tvrdenie deduktívne platné: Všetci vedci majú dve hlavy. Einstein bol vedec. Preto Einstein mal dve hlavy. Platnosť dedukcie ani v najmenšom nezávisí na predmete. Takto je forma povýšená nad obsah.
Samozrejme v praxi každý spôsob uvažovania, ktorý nepreukáže pravdivosť svojich predpokladov je viac ako zbytočný. Je potrebné preukázať pravdivosť týchto predpokladov. Ale to nás vedie do protirečenia. Proces overovania jednej skupiny predpokladov automaticky vyvoláva novú skupinu otázok, ktoré musia byť následne overené. Ako zdôrazňuje Hegel, každý predpoklad vedie k novému sylogizmu, a tak ďalej až donekonečna. Takže to, čo sa zdalo ako veľmi jednoduché, sa mení na veľmi zložité a protirečivé.
Najväčší rozpor spočíva v základných predpokladov samotnej formálnej logiky. Keďže požaduje, aby sa všetko pod slnkom muselo obhájiť pred Najvyšším súdom sylogizmu, je logika úplne mimo, keď sa požaduje, aby podoprela svoje vlastné predpoklady. Náhle stratí všetky svoje kritické schopnosti a uchyľuje sa k odvolaniu na vieru, zdravý rozum, „zjavné“, alebo záverečnú filozofickú klauzulu, ktorou sa vyvlieka z problému – a priori. Faktom však ostáva, že takzvané axiómy logiky sú nedokázateľné formuly. Sú brané ako východiskový bod, z ktorého sú odvodené všetky ďalšie formuly (teorémy), presne ako v klasickej geometrii, kde východiskový bod pochádza z Euklidovských zásad. Sú považované za správne, bez akéhokoľvek dôkazu, t.j. musíme im len veriť.
Ale čo ak sa základné axiómy formálnej logiky ukážu byť nepravdivé? Potom by sme boli v rovnakej pozícii, ako keď sme pridali chudákovi pánovi Einsteinovi ďalšiu hlavu. Je možné, žeby večné zákony logiky mohli byť chybné? Poďme ich preskúmať bližšie. Základné zákony formálnej logiky sú:
1) Zákon totožnosti („A“ = „A“).
2) Zákon protirečenia („A“ sa nerovná „non-A“).
3) Zákon vylúčeného tretieho („A“ sa nerovná „B“).
Tieto zákony sa na prvý pohľad zdaju úplne zmysluplné. Ako by im mohol niekto protirečiť? Napriek tomu bližšia analýza ukazuje, že tieto zákony sú plné problémov a protirečení filozofickej povahy. Vo svojej Vede o logike poskytuje Hegel vyčerpávajúcu analýzu zákona totožnosti, kde ukazuje, že je jednostranný, a preto nesprávny.
Po prvé je potrebné poznamenať, že zdanie nevyhnutného reťazca odôvodnení, v ktorom každý krok vyplýva z predchádzajúceho, je úplne iluzórne. Zákon sporu iba opakuje zákon totožnosti v negatívnej forme. To isté platí o zákone vylúčeného tretieho. Všetko, čo máme, je opakovanie prvého riadku rôznymi spôsobmi. Celá vec stojí a padá na zákone totožnosti („A“ = „A“). Na prvý pohľad je nepopierateľný, a skutočne je zdrojom všetkého racionálneho myslenia. Je najsvätejší zo všetkých svätých logiky a nesmie byť spochybnený. Napriek tomu bol spochybnený, a to jedným z najväčších mysliteľov všetkých čias.
V príbehu Hansa Christiana Andersena s názvom Cisárove nové šaty predá podvodník pomerne hlúpemu cisárovi nový oblek, veľmi krásny, ale neviditeľný. Naivný cisár ide na prechádzku vo svojich nových šatách, ktoré každý chváli, až jedného dňa malý chlapec vykríkne, že cisár je v skutočnosti úplne nahý. Hegel urobil porovnateľnú službu filozofii svojou kritikou formálnej logiky. Jej zástancovia mu to nikdy neodpustili.
Tzv. zákon totožnoti je v skutočnosti tautológia. V tradičnej logike bol paradoxne vždy považovaný za jednu z najviac do očí bijúcich chýb v definovaní pojmu. Je to logicky neudržateľná definícia, ktorá iba inými slovami opakuje to, čo je už obsiahnuté v tej časti, ktorá sa má definovať. Konkrétnejšie. Učiteľ sa spýta žiaka, čo je mačka, a žiak hrdo odpovedá, že mačka je - mačka. Takáto odpoveď by sa nepovažovala za veľmi inteligentnú. Koniec koncov, veta má vo všeobecnosti niečo povedať, ale táto veta nám nehovorí vôbec nič. Táto definícia mačky od nie veľmi bystrého žiaka je dokonalým vyjadrením zákona totožnosti v celej svojej kráse. Mladá osoba by okamžite prepadla. Napriek tomu po viac ako dvetisíc rokov najučenejší profesori ju spokojne používali ako najhlbšiu filozofickú pravdu.
Všetko, čo zákon totožnosti o niečom vypovedá je len to, že existuje. Nedostali sme sa o jediný krok ďalej. Ostávame na úrovni najvšeobecnejšej a prázdnej abstrakcie. Pretože sme sa nedozvedeli nič o konkrétnej realite posudzovaného objektu, jeho vlastností a vzťahov. Mačka je mačka, ja som ja, vy ste vy, ľudská povaha je ľudská povaha, veci sú také, aké sú. Prázdnota týchto tvrdení vyvstáva v celej svojej neohrabanosti. Je to dokonalý výraz jednostranného, formálneho, dogmatického myslenia.
Je teda zákon totožnosti neplatný? Nie celkom. Má svoje aplikácie, ale tie sú oveľa viac obmedzené, ako by sa mohlo zdať. Zákony formálnej logiky môžu byť užitočné pri objasnení niektorých pojmov, v analýze, označovaní, katalogizácii, definovaní. Cieľom je úhľadnosť a poriadok. Tu má svoje miesto. Pre normálne, jednoduché, každodenné javy je použiteľná. Ale ak sa jedná o zložitejšie javy, zahŕňajúce pohyb, náhle skoky, kvalitatívne zmeny, stáva sa úplne nedostatočnou, a, v skutočnosti, úplne zlyháva.
Nasledujúci úryvok z Trockého skvele zhrňuje Hegelovu argumentáciu vo vzťahu k zákonu totožnosti:
„Pokúsim sa načrtnúť podstatu problému vo veľmi stručnej forme. Aristotelovská logika prostého sylogizmu vychádza z tvrdenia, že „A“ sa rovná „A“. Tento postulát sa pre množstvo praktických ľudských činností a základných zovšeobecnení prijíma ako axióma. Ale v skutočnosti „A“ nie je presne „A“. Je to jednoduché dokázať, ak budeme pozorovať tieto dve písmená pod lupou - sú úplne odlišné. Avšak niekto môže namietnuť, že otázka nie je na veľkosť alebo tvar písmen, pretože sú to len symboly pre rovnaké množstvo, napríklad, libru cukru. Námietka je irelevantná. V skutočnosti libra cukru sa nikdy nerovná libre cukru - a jemnejšia stupnica vždy odhalí rozdiel. Opäť možno namietnuť: ale kilá cukru sú rovnaké. Ani to nie je pravda - všetky telesá sa nepretržite menia vo veľkosti, hmotnosti, farbe a podobne. Nikdy sa sebe nerovnajú. Sofista odpovie, že libra cukru sa sama sebe rovná „v každom okamihu“. Okrem toho, že táto „axióma“ nemá žiadnu praktickú hodnotu, neobstojí ani kritiku teoretickú. Ako by sme mali v skutočnosti predstaviť slovo „okamih“? Ak je to nepatrný časový interval, potom libra cukru podlieha v priebehu tohto „okamihu“ nevyhnutným zmenám. Alebo je „okamih“ čisto matematická abstrakcia, teda nula času. Ale všetko existuje v čase, a samotná existencia je neprerušený proces transformácie, čas je teda základným prvkom existencie. Teda axióma „A“ sa rovná „A“ znamená, že vec sa sebe rovná, ak sa nemení, teda, ak neexistuje.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tieto „nepatrnosti“ sú bezvýznamné. V skutočnosti majú rozhodujúci význam. Axióma „A“ sa rovná „A“ vyzerá na jednej strane ako východisko pre všetky chyby v našej znalosti. Beztrestné využitie axiómy „A“ sa rovná „A“ je možné len v určitých medziach. Keď kvantitatívne zmeny v „A“ sú zanedbateľné pre danú úlohu, potom môžeme predpokladať, že „A“ sa rovná „A“. Napríklad vtedy, keď sa kupujúci a predávajúci jednajú o kile cukru. Podobne uvažujeme o teplote slnka. Donedávna sme podobne brali kúpnu silu dolára. Ale keď kvantitatívne zmeny prekročia určité hranice, zmenia sa na kvalitatívne. Kilogramu cukru vystavený pôsobeniu vody alebo petroleju prestáva byť kilogramom cukru. Dolár v náručí prezidenta prestáva byť dolárom. Stanoviť v správnej chvíli kritický bod, kde sa kvantita mení na kvalitu je jedným z najdôležitejších a najťažších úloh vo všetkých oblastiach poznania, vrátane sociológie ...
Vzťah medzi dialektickým myslením a prostým myslením je podobný, ako medzi filmom a fotografiou. Film neruší statickú fotografiu, ale kombinuje ich sériu podľa pohybových zákonov. Dialektika nepopiera sylogizmus, ale učí nás spájať sylogizmy takým spôsobom, aby sa naše poznanie priblížilo večne sa meniacej realite. Hegel vo svojej Logike predstavil rad zákonov: zmena kvantity na kvalitu, rozvoj prostredníctvom protirečení, konflikt obsahu a formy, prerušenie kontinuity, zmena možnosti na nevyhnutnosť atď, ktoré sú pre teoretické myslenie rovnako dôležité, ako jednoduché sylogizmy pre základnejšie úlohy.“ (Trotský, In Defence of Marxism, str.63-66)
Podobne je to so zákonom vylúčeného tretieho, ktorý tvrdí, že je nevyhnutné buď prijať alebo poprieť, že vec musí byť buď čierna alebo biela, buď živá alebo mŕtvá, buď „A“ alebo „B“. Nemôže byť naraz obomi. Pre bežné každodenné účely to môžeme považovať za pravdu. Naozaj, bez takýchto predpokladov by jasné a konzistentné myslenie nebolo možné. Lenže čo sa javí ako nevýznamné chyby v teórii sa skôr alebo neskôr prejaví v praxi, často s katastrofálnymi výsledkami. Podobne sa môže vlasová prasklina v krídle prúdového lietadla zdať bezvýznamná a skutočne pri nízkych rýchlostiach môže ostať nepovšimnutá. Pri veľmi vysokých rýchlostiach, však môže táto malička chyba spôsobiť katastrofu. V Anti-Dühringovi vysvetľuje Engels nedostatky tzv. zákona vylúčeného tretieho:
„Pre metafyzika,“ napísal Engels, „sú veci a ich myšlienkové odrazy – pojmy - pevnými, meravými, raz navždy danými predmetmi skúmania, ktoré treba chápať izolovane a skúmať postupne, jeden po druhom a bez ohľadu na ostatné. Myslí v samých nesprostredkovných protikladoch: jeho reč je áno-áno, nie-nie, čo je nad to, je od zlého. Podľa neho vec alebo existuje, alebo neexistuje: vec nemôže byť sama sebou a zároveň nejakou inou vecou. Kladné a záporné sa navzájom absolútne vylučujú; príčina a účinok stoja proti sebe v rovnako meravom protiklade. Preto sa nám na prvý pohľad zdá, že tento spôsob myslenia je celkom prijateľný – je to totiž spôsob myslenia takzvaného zdravého ľudského rozumu. Ale zdravý ľudský rozum, aj keď v domáckej sfére svojich štyroch stien je akokoľvek úctyhodným chlapíkom, zakúsi ohromne podivuhodné dobrodružstvá, len čo sa odváži vyjsť do šíreho sveta bádania; a metafyzický spôsob nazerania, aj keď vo veľmi širokých oblastiach, ktorých rozľahlosť určuje povaha samého predmetu, môže byť oprávnený a dokonca nevyhnutný, predsa len skôr alebo neskôr zakaždým narazí na hranicu, za ktorou je jednostranný, obmedzený, abstraktný a uviazne v neriešiteľných protirečeniach, lebo pre jednotlivé veci zabúda na ich súvislosť, pre ich bytie na ich vznik a zánik, pre ich pokoj na ich pohyb, lebo pre samé stromy nevidí les. V bežnom živote napríklad vieme povedať a s určitosťou môžeme povedať, či nejaké zviera existuje alebo neexistuje; pri podrobnejšom skúmaní však zistíme, že niekedy je to ohromne zamotané; veľmi dobre to vedia právnici, ktorí sa márne trápili, aby objavili racionálnu hranicu, od ktorej usmrtenie dieťaťa v matkinom tele je vraždou; a takisto sa nedá určiť moment smrti, lebo, ako dokazuje fyziológia, smrť nie je jednorazová, okamžitá udalosť, ale veľmi dlhodobý proces. Takisto každá živá bytosť je v každej chvíli tá istá a zároveň nie je tá istá; v každej chvíli spracúvava zvonka prijímané látky a vylučuje iné, v každej chvíli odumierajú bunky jej tela a tvoria sa nové; a tak po dlhšom či kratšom čase sa látka tohto oranizmu celkom obnoví, nahradí sa inými atómami látky, a teda každá živá bytosť je stále tá istá, a predsa iná.“ (Engels, Anti-Duhring, in Marx a Engles, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, str.76)
Vzťah medzi dialektikou a formálnou logikou možno prirovnať ku vzťahu medzi kvantovou mechanikou a klasickou mechanikou. Neprotirečia si, ale vzájomne sa dopĺňajú. Zákony klasickej mechaniky majú stále obrovské uplatnenie. Avšak nedajú sa primerane aplikovať na svet subatomárnych častíc, ktoré zahŕňajú nekonečne malé kvantity a obrovské rýchlosti. Podobne Einstein nenahradil Newtona, ale iba stanovil hranice, za ktorými Newtonov systém nefunguje.
Rovnako formálna logika (ktorá nadobudla silu populárneho predsudku vo forme „zdravého rozumu“) platí pre celý rad každodenných skúseností. Avšak zákony formálnej logiky, ktoré vychádzajú zo statického pohľadu na veci, nevyhnutne prestávajú platiť, keď sa zaoberáme zložitejšími, meniacimi a protirečivými javmi. Jazykom teórie chaosu, „lineárne“ rovnice formálnej logiky nestačia na turbulentné procesy, ktoré možno pozorovať v celej prírode, spoločnosti a histórii. Na tento účel sa dá použiť iba dialektická metóda.
Comments