Protesty v Iráne, ktoré vyvolala vražda mladej kurdskej ženy Mahsy Amini, sa teraz rozšírili do najmenej 140 miest vo všetkých provinciách v krajine. Protesty sa ale zmenili na národné povstanie; neporovnateľné so žiadnym predchádzajúcim hnutím v dejinách Iránskej islamskej republiky.
Režim reagoval tvrdými represiami: zrušil prístup na internet a vyhlásil mobilizáciu takmer všetkých svojich bezpečnostných síl: polície, Revolučných gárd (čítaj: kontrarevolučných) a polovojenských jednotiek Basídž-e Mostazafín. Tieto sily režimu čoraz otvorenejšie strieľajú priamo do davov, pričom je potvrdených už viac ako 100 mŕtvych. Skutočný počet je pravdepodobne tri až päťkrát vyšší, pričom ďalšie stovky ľudí sú zatknuté alebo zranené.
V reakcii na zásahy bezpečnostných síl sa demonštranti bránili. Vo štvrtok v Teheráne demonštranti ozbrojení palicami a kovovými tyčami zahnali bezpečnostné sily. Neskôr zaútočili na prokuratúru a prinútili úradníkov aj bezpečnostné zložky štátu v strachu utiecť. Kešm (Qeshm- mesto v Iráne), podobne ako v mnohých iných mestách v Iráne, vo štvrtok večer vtrhli demonštranti do kancelárie piatkového imáma a zapálili ju, pričom jeden demonštrant vykríkol: „ 40 rokov ste mučili ľudí – toto je výsledok.“
Najmilitantnejšie protesty sú v Teheráne a priľahlých predmestiach, napriek faktu, že práve tieto oblasti čelia najtvrdším represiám a kampani na zatýkanie revolučných študentov. To, však demonštrantov len povzbudilo. V piatok za bieleho dňa demonštranti pálili obrazy ajatolláha Chámeneíniho (najvyšší duchovný vodca Iránu od roku 1989) pred jeho vlastným domom. V reakcii na tvrdé represie sa stalo používanie molotovových koktejlov samozrejmosťou.
Bič reakcie
Od začiatku tohto hnutia bol režim takmer úplne paralyzovaný. Videli sme to v kurdskom meste Sanandadž, v ktorom režim v stredu večer vyhlásil stanné právo a potlačil hnutie, len aby húfy demonštrujúcej mládeže začali prúdiť do ulíc vo štvrtok večer, prelomili následne všetky bariéry na kontrolu davu a vyhnali bezpečnostné sily preč.
V Teheráne a okolí sa protesty rozháňajú, aby sa opäť obnovili v inej časti mesta. Režim nedokáže držať krok s čoraz militantnejšou iránskou mládežou. Tento istý všeobecný model sme videli v celom Iráne, v ktorom represie zo strany režimu iba vyvolávajú protesty v inej časti toho istého mesta: niekedy v priebehu niekoľkých hodín, niekedy takmer okamžite.
Hnutie nesmie byť porazené: Za generálny štrajk!
Obdobie povstaní a neustálych štrajkov či protestov v Iráne prebieha od roku 2018, avšak súčasné hnutie, je čo do rozsahu a bojovnosti, väčšie ako ktorékoľvek z predchádzajúcich povstaní. Obsadzovanie a podpaľovanie úradných budov, zatiaľ čo bezpečnostné sily sú zahltené takmer v každom väčšom meste, je kvalitatívnym skokom vpred v porovnaní s čímkoľvek predtým. Toto sú úplne rovnaké metódy, aké sme mohli vidieť počas predohry ku Iránskej revolúcii v roku 1979.
Napriek bojovej nálade mládeže v popredí, ak toto hnutie zostane izolované, režim sa časom presadí v dlhom, zdĺhavom, krvavom boji, ktorý môže trvať niekoľko dní alebo dokonca týždňov. Je to práve robotnícka trieda, ktorá je schopná priviesť spoločnosť do štrajku, zastaviť režim v jeho doterajšej činnosti a zabrániť mu rozpútať teror potrebný na udržanie jeho vlády.
Zatiaľ čo mnohé z nezávislých robotníckych organizácií, ktoré sa sformovali v uplynulom období bojov, vyjadrili solidaritu s protestmi, žiaľ, iba robotníci z Teheránskej autobusovej spoločnosti na predmestí (zastupujúci vodičov autobusov) vyzvali na generálny štrajk.
Režim nemá čo ponúknuť masám okrem najhorších foriem útlaku, chudoby a teroru. Iránskej robotníckej triede tak zostáva len jedna cesta vpred: neľútostný politický boj proti islamskej republike. Čas na obyčajné prejavy solidarity už dávno uplynul. Súčasná situácia si nevyžaduje nič iné ako generálny štrajk na zvrhnutie prehnitej islamskej republiky.
Organizácie pracujúcich musia okamžite predložiť slogan generálneho štrajku v každom odvetví hospodárstva. Musia vyzvať na vytvorenie susedských, školských a priemyselných výborov, aby sa vedenie tohto boja postavilo na organizovaný základ, ktorý sa musí zovšeobecniť v celej krajine.
Tvárou v tvár takémuto organizovanému masovému hnutiu by bola Iránska islamská republika neschopná a príliš slabá čeliť masám protestujúcich a rýchlo by bola zvrhnutá.
Preč s islamskou republikou! Preč s kapitalizmom!
Hnutie smeruje k rozhodujúcemu zúčtovaniu s režimom, ktoré sa odohrá v najbližších dňoch.
Bez ohľadu na výsledok súčasného povstania sa masy a najmä mládež vracajú k revolučným tradíciám iránskeho robotníckeho hnutia. Mnohé univerzity majú revolučnú študentskú skupinu inšpirovanú komunistickými organizáciami spred roku 1979. Mnohé z týchto skupín boli v prebiehajúcich protestoch rozhodné, ale ich úloha je väčšia.
Revolučná iránska mládež, inšpirovaná myšlienkami marxizmu sa musí stať najrozhodnejšou časťou prebiehajúceho konfliktu, ktorá neustále vyvoláva výzvy na generálny štrajk a zasadanie robotníckych výborov. Musia však trpezlivo vysvetľovať, že jedinou cestou vpred je zvrhnutie islamskej republiky a iránskeho kapitalizmu.
Všetky požiadavky obsiahnuté v populárnom slogane „ženy, život a sloboda“-t.j. zvrátenie úsporných opatrení, poskytovanie životného minima a dôstojných dôchodkov, demokratické právo na štrajk, protest, zhromažďovanie; legalizácia nezávislých odborových zväzov; a skutočná rovnosť medzi pohlaviami- môže byť záručná pre budúce generácie len zrušením kapitalizmu.
Iránski kapitalistickí gangstri nemajú čo ponúknuť, len chudobu a diktatúru. Pád islamskej republiky sa musí stať prvým krokom k uchopeniu moci iránskou pracujúcou triedou. A aby sme to dosiahli, je potrebné začať s úlohou vybudovania revolučného vedenia, opevnené marxistickou teóriou, s odvážnym programom socialistickej transformácie spoločnosti.
Preložil súdruh Andrej Mazánik
Comentários