Na začiatku roku 2020, po parlamentných voľbách, zavládol v krajine optimizmus. Konečne bola stará Smerovská garda zosadená. Tá mafia, tí barbari, ktorí nám 12 rokov pustošili krajinu a bránili progres, boli kolektívnou snahou Slovenského ľudu a slušných politikov navždy zatratení do nerelevancie. Nastala doba rozkvetu, rozumnej, modernej, proeurópskej politiky nášho nového koaličného štvorlístku. Síce prišiel nejaký vírus z východu, ale to prekonáme rovnakou súdržnosťou a obetavosťou. Slovensko konečne bude civilizovaná krajina po boku jej západoeurópskych partnerov po období komunistického a ex-komunistického Smeráckeho úpadku. Ťažké časy prešli, teraz je čas silných ľudí.
Obrázok: Avantgarda
Zradené sľuby
No každému, kto nebol životom okradnutý o všetkých jeho 5 základných zmyslov, je jasné, že opak je pravdou. Každý vidí v telke či v písaných médiách mená politikov popri stále poburujúcejších titulkoch a neuveriteľné cenovky životných potrieb. Každý počuje nespokojnosť medzi ľuďmi v každej vrstve spoločnosti. Každý cíti menej jedla v ústach a v nose či morský piesok pod nohami alebo adrenalín zo stúpajúceho lietadla v kostiach. Avšak neschopnosť a ideológia politikov je v problematike rozkladu systému len sekundárny faktor. Boli nám v novembri sľubované hory doly. Ako sa máme vyše 30 rokov po?
Inflácia. Zdražovanie. Škrty. Pomýlené bonusy. Vojna. Cenzúra. Krachy. Tieto javy nie sú exkluzívne pre túto vládu či následkom tej bývalej, či minulého režimu. Zodpovednosť neleží na pleciach individuálnych politikov či strán, i keď v žiadnom prípade nie sú nevinní. Prežívame systémovú krízu, a to veľmi hlbokú. Keď výrobu ovládajú súkromníci za cieľom profitu, podriadení konkurencii a dopytu a ponuke, je len otázkou času, kedy sa bude vyrábať toľko, že už na tom nezarobia, a tým pádom prestávajú vyrábať, ekonomika stagnuje, nevytvára sa nové bohatstvo v spoločnosti.
Čím viac sa vyrába, tým je tovar lacnejší. No v určitom bode bude tak lacný, že kapitalista pokračovanou výrobou zažíva straty, a to neprichádza do úvahy. Normálne by stiahol výrobu, prepustil robotníkov, presťahoval fabriku do lacnejších zemí, do takej Číny, a ak sa nedá, rozpúta vojnu v zahraničí a vnúti svoje produkty tam, čo sa presne deje na Ukrajine. Avšak to by spustilo sociálne nepokoje, tu vchádza do rovnice vláda. Aby kapitalista zostal v tuzemsku, odpustí mu štát dane, poskytne výhodnú zmluvu, natvrdo tá peniaze do vačku, atď. Peniaze však treba niekde zobrať. Štát škrtne výhody, utrhne mzdy verejných zamestnancov, možnosti sú zrejme nekonečné.
Ale čo robiť, keď už nie je moc čo škrtať, keď už sú masy tak ožobráčené, že si nemôžu dovoliť kupovať, alebo, pre nich ešte horšie, sa "hlúpe a neumyté" masy začnú organizovať, bojovať za svoje práva, keď už neposlúchajú tých rozumných, "usilovných, vlastnými rukami vypracovaných" súkromníkov a bankárov? A keď už je kapitalizmus tak rozvinutý, že už sa nemá kam rozvetviť, a tak špekuluje v kryptomenách a akciách? Práve tohoto sa boja, a veľmi oprávnene. Napriek "nefunkčnosti" socializmu a "neschopnosti" bežných ľudí sa nejak podozivo veľa venujú diskreditácii týchto hnutí.
Situácia je, samozrejme, omnoho komplikovanejšia, ale ilustrácia nám postačí na pochopenie krízy, v ktorej sa nachádzame, a pomôže nám ju aj ďalej rozobrať.
Čísla (ne)pustia
Supi krúžiaci okolo skapaniny ČSSR upokojovali ľudí, že príde prosperita, budeme sa mať ako na Západe. Mzdy a HDP pôjdu do neba, ani sa nenazdáme a pôjdeme do dôchodku oddychovať do zahraničia, s modernými a inovatívnymi inštitúciami. Poďme sa teda ponoriť do štatistík, začínajúc s HDP.
HDP Slovenska v čase v miliardách USD / Zdroj: World bank
Aké pôsobivé! HDP sa od čias ‚komunizmu‘ niekoľkokrát znásobilo. Kapitalizmus skutočne dokáže zázraky! Až na to, že je veľmi ľahké klamať so štatistikami. Okamžite vieme načrtnúť tri námietky pre buržoáznych optimistov.
1) Bývalý režim je často kritizovaný za zaostávanie jeho HDP oproti kapitalistickému Rakúsku. Zamlčané je, že všetku hodnotu vlastnil štát, čiže všetky výdavky šli z jeho kasy, o všetko sa staral on. Deformovaný robotnícky štát sa tiež nesnažil svojich občanov zdrať o každý jeden cent, ako tomu je v kapitalizme, veci boli vyrábané, aby sa použili, nie aby sa predali. Nemôžeme odmietnuť reálne nedostatky plánovanej ekonomiky, avšak tieto nedostatky boli zapríčinené byrokratickým charakterom vlády a spôsobom akým bola riadená, nie samotnou plánovanou ekonomikou. Toto všetko zdôvodňuje ‚nízke‘ HDP, v žiadnom prípade akousi magickou nadriadenosťou kapitalistického spôsobu výroby nad tým socialistickým.
2) Je ťažké prehliadnuť stagnáciu po kríze roku 2008. Nemožno sa vyhovoriť na Fica, pretože podobný trend pozorujeme aj v Česku. Čo to znamená je, že kolosálna kríza bola prekonaná za cenu vyčerpania priestoru pre zlyhanie a rast a všetkých prostriedkov slovenského kapitalizmu na boj s krízou. Takou krízou, ktorú prežívame dnes. Počiatočný nával zahraničných investícii, ktorý poháňal rast HDP, bol uzemnený.
3) Čo znamená rast kapitalistickej ekonomiky pre pracujúce triedy ako také? Tejto myšlienke sa nevenuje veľká pozornosť, no mala by sa. Našťastie ju Marx vyriešil už v 1844, kde len v podstate parafrázoval zistenia práve buržoáznych ekonómov:
„Kedy sa spoločnosť nachádza v stave rastúceho bohatstva? Keď kapitály a príjmy krajiny rastú. Ale toto je možné iba ako výsledok akumulácie množstva práce, pričom kapitál je akumulovaná práca; čiže vďaka skutočnosti, že produkty robotníka sú mu odobrávané v čoraz väčšej miere, že v čoraz väčšej miere ho jeho vlastná práca konfrontuje ako majetok niekoho iného a prostriedky jeho existencie sú čoraz väčšmi koncentrované v rukách kapitalistu. ... Konečne, ako hromadiaci sa kapitál zvyšuje množstvo priemyslu a tým pádom počet robotníkov, spôsobuje, že to isté množstvo priemyslu vyrába väčšie množstvo produktu, čo vedie k nadvýrobe a končí buď vyhodením veľkej časti robotníkov z práce alebo zredukovaním ich miezd na najmizernejšie minimum. Takéto sú následky jediného stavu spoločnosti výhodného pre robotníka – menovite stav rastúceho, napredujúceho bohatstva.“ (Ekonomické a filozofické rukopisy 1844, Dover publications, s. 23-24)
Vidíme, že HDP reálne nemá nič spoločné s blahobytom pracujúcich más. Toľko k buržoáznym satelitom a ich „vyvráteniam“ socialistickej ekonomiky. Avšak možno sa Marx a buržoázni ekonómovia, z ktorých čerpal, mýlili, posvieťme si preto na jednotlivé časti jeho tvrdení.
Akumulácia kapitálu
Podiel osobného bohatstva v čistom na Slovensku v % / Zdroj: World Inequality Database
Tabuľka reflektuje koncentráciu kapitálu nevyhnutnú pre kapitalizmus. Napriek tomu, že ekonomika nevzrástla o také kvantá ako pred rokom 2008, boli monopoly schopné ich veľkosťou a bohatstvom nahromadiť viac a viac majetku, zatiaľ čo ruina malých podnikov po dopadoch krízy vyrovnala rast HDP, preto stagnácia. Ekonomika je v súčasnosti v takom bode, kde malé podniky už nemajú šancu na trhu. Čo vybudoval bývalý režim sa už rozkradlo a násilne vytlačené peniaze, natlačené súkromníkom do peňaženiek, boli po lockdownoch prudko uvoľnené do obehu, znásobňujúce infláciu a úpadok malých podnikov a podmienok pracujúcich. Nám je však jasné, že udržať malé podniky silou mocou nad vodou nie je riešením, ako to chcú urobiť "umiernení revolucionári" zo Socialistov.sk, ale priam kontraproduktívne. Jediná možnosť je vyslobodiť kapitalistov z ich útrap, a to tým, že ich zbavíme ťažkého bremena kontroly nad ekonomikou.
Nezamestnanosť
Marx tvrdí, že počas krízy nadvýroby si kapitalisti zachraňujú profity vyhadzovaním robotníkov z práce za cieľom znížiť výrobu a tým pádom zvýšiť ceny. Už v prvej polovici 19. storočia boli technické vymoženosti ľudstva na takej úrovni, že ak by bola výroba oslobodená od úzkych okov súkromného vlastníctva a anarchickej výroby, dokázala by minimálne vo vyspelých krajinách uspokojiť všetky potreby svojich obyvateľov. Preto je komické, že dnes sa niekto pokúša tvrdiť, že keby nejaký panáčik o kontinent vedľa nepotreboval z nás žmýkať každý halier, nemohli by sme žiť bez materiálnych útrap. Žiaľ to presne tak ale zatiaľ máme. Späť ku Marxovmu tvrdeniu. Čo má na sebe pravdy?
Nezamestnanosť na Slovensku v % / Zdroj: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR
Uhádnete kedy presne si Slovensko prechádzalo ekonomickou krízou? Tvrdé čísla opäť dokazujú správnosť Marxových výrokov. Robotníci, kvôli ich podriadenému postaveniu voči kapitalistovi, trpia ako prví a najviac. Z toho, mimochodom, idú ako prvé marginalizované časti obyvateľstva, t.j. rómovia a migranti. Naša malá populácia zabezpečuje vysokú konkurenciu za pracovnou silou, čo sa preloží do tendencie k relatívne nízkej nezamestnanosti. Tiež pozoruhodné je, že napriek škále koronakrízy stúpla nezamestnanosť len máličko. To je vďaka intervencii vlády, čo však neprišlo zadarmo. Neskôr k tomu.
Mzdy
Minimálna mzda od roku 2023 je 700€ mesačne. Túto sumu nám namiesto generálneho štrajku a podstatnej zmeny vybavili odbory, ktoré nešetrili sebachválou. Reálna mzda však padla o 0,4%, o 4€ (NBS).
Priemerné ročné mzdy, stále ceny 2021 v € / Zdroj: Statista 2023
Mzdy sú cena za pracovnú silu robotníka. Je odpustkom kapitalistu z profitu, za ktorý má proletariát vyžiť a vyprodukovať ďalšie generácie robotníkov. Čiže kapitalista nikoho ‚neokráda‘, pretože nezáleží na množstve vykonanej práce, vytvorenej hodnoty, mzda ostane rovnaká. Keďže je pracovná sila spotrebný tovar ako všetky ostatné, podlieha zákonu dopytu a ponuky. S masovým prepúšťaním počas krízy 2008 sa zvýšila ponuka pracovnej sily, čiže padla jeho cena, mzda, okrem toho, že dodatočne boli zámerne skresané, ako opisoval Marx, za cieľom zachrániť profit. Je tu možnosť bojovať proti škrtom, najmä prostredníctvom jednotného hnutia v odboroch, ale v takom stave, v akom je vedenie slovenských odborov, to nie je moc možné, bez dostatočnej mobilizácie zdola.
Počas koronakrízy mzdy a zamestnanosť vďaka intervencii vlády zvlášť neutrpeli, no kapitalistom sa profit viac než dosť vrátila cez infláciu a zdražovania.
Často počúvame, že kvôli komunistom tu máme nízke mzdy, máme sa horšie ako na Západe. Otázka na nich: kto vypláca tie mzdy? Mc Donald’s minulý rok dosiahol rekordného profitu 13,2 miliárd USD (Macrotrends). Keby to prerozdelil medzi svojich 200 000 zamestnancov, každý by mal 66 000 dolárov naviac za minulý rok. Ale kvôli zlým komunistom, 30 rokov zosadeným, si súkromná americká firma maximalizuje profit a vypláca 4,50€ na hodinu!
Zdroj: Nový čas. Mohlo by byť aj horšie? Inflácia bude vyššia, než sme čakali: Takto ovplyvní naše platy. 2022. s. 2.
Populizmus alebo núdza?
Po dlhom a vyčerpávajúcom špekulovaní vládnych predstaviteľov schválili rozpočet na rok 2023. „Rozpočet pomoci ľuďom,“ chvália sa. Obsahuje obmedzenia cien energii, zvýšenú daň z liehu a hazardu, rôzne znížené či zrušené poplatky, zníženie daní pre gastro o 10%, dokonca zdania „vyššie profity“ Slovnaftu vo výške 55%! Pôvodne to bolo 70%, škoda. 150 miliónov hore-dole. A tiež obsahuje veľa, veľa dlhov.
Zdroj: Eurostat
Zdanlivý pokles štátneho dlhu je vysvetlený faktom, že podiel štátneho dlhu na HDP pomohla znížiť inflácia, čiže nie je sa z čoho tešiť. Schodok štátneho rozpočtu, čiže výdavky mínus príjmy, je 8 341 372 192€. V roku 2022 to bol 5 473 518 252€ (Slov-Lex). Daň z príjmu právnických osôb je pritom na historickom minime 21%. Kto platí za krízu kapitalizmu? Nie kapitalisti, to je isté. Veď čo ak by pre Pána Boha presťahovali výrobu inde? Toľko pre efektivitu trhu.
Minister financií Igor Matovič sa chváli svojim 200€ príspevkami na dieťa v strede krízy. Zdanil firmy? Bohatých? Skresal plat poslancom ako toľké roky dozadu sľuboval? Kdeže! Za jeho príspevky si ešte viac priplatia pracujúci. Tie peniaze totiž zobral samosprávam, ktoré si počas energetickej krízy však musia hľadať inde. A tak zdvihnú ceny školských obedov, vypnú pouličné lampy, zdvihnú daň na sladkosti, alkohol, atď. Chabé snahy hodiť nejaké centy pracujúcim, aby mohli ďalej kupovať a konzumovať, moc nevyšli, z časti lebo slovenský kapitalizmus ťažko nájde priestor na takéto ekonomické dobrodružstvá, z časti kvôli osobným predpokladom ministra financii.
Za bývalého režimu štátny dlh neexistoval. Hodnotu a výrobné prostriedky vlastnil štát, a tak nebolo komu platiť z verejného rozpočtu, aby nás spätne zase vykorisťoval, privlastňoval si nami tvorenú hodnotu, a nám hodil nejakú mzdu, ktorú aj tak buď zdaní alebo nás prinúti minúť, aby sme si tú hodnotu odkúpili. Sloboda vydobytá po Nežnej revolúcii sa zdá byť sloboda nemať kde bývať a pracovať, slobodne uskromňovať naše výdavky každý mesiac a sloboda byť očiernený ako ruský trol a dezinformátor keď si dovolíme čokoľvek kritizovať.
Naše príjmy a úspory zožiera inflácia a zdražovanie, vyvolané medzi inými imperialistickou vojnou medzi Ruskom a Ukrajinou o to, ktorá oligarchia bude mať moc nad trhmi a pracovnou silou východnej Ukrajiny. Máme vzostup kapitalizmov Číny a Ruska či ekonomický nacionalizmus napr. Veľkej Británie s ich Brexitom, ktoré narúšajú globalizáciu a zásobovacie reťazce, agitujúc ceny ešte viac. Hlavne, že je priestor znižovať dane lyžiarskym strediskám, niektoré z ktorých, mimochodom, vlastní predseda parlamentu Boris Kollár, medzi inou pomocou podnikom.
Máme nadnárodné monopoly, ktoré sú tak rozsiahle, že si môžu robiť s cenami de facto čo chcú. Finančné skupiny ovládajú všetky možné aj nemožné vetvy priemyslu, od potravinárstva, textilu, cez Mastercard po technológie. Stačí nazretie na akcie takej Vanguard group. O čom Lenin písal v jeho Imperializme je nič oproti dnešnému stavu kapitalizmu a monopolizácie majetku. Libertariáni sniaci o voľnom a slobodnom trhu sú v dnešnom svete len užitoční idioti pre finančníkov permanentne dovolenkujúcich na karibských ostrovoch.
Nezadlžuje sa iba štát, ale aj domácnosti. Každý rok si rodiny musia siahnuť hlbšie a hlbšie do úspor. Kúpna sila padá, kupujeme menej a menej. Kúpiť si byt vo veľkých mestách je praktická nemožnosť, mladí ľudia nemajú vo svete šancu. Furt sa však rieši pomáhanie podnikom, predsa nám dávajú prácu. Maličkosť za okraj - potom nám ju môžu aj zobrať. Ak však niekto ponúkne alternatívu, tak v tom ironicky vidia skazu.
Bude lepšie?
Mohli by sme do nekonečna omielať rôzne štatistiky a indikátory na opis kapitalistickej krízy. Ceny energii, škrty vo verejnom sektore, neefektívne a nezmyselné sankcie, atď. Avšak sa domnievame, že čitateľ už má dostatočný obraz. Teraz sa ale pýtajme nemenej dôležité otázky: čo čakať najbližšie roky, a zhruba aký vývin zažije kapitalizmus na ďalšie desaťročia?
Napriek tomu čo nám tlačia buržoázni komentátori do hláv, kríza nie je zažehnaná. Čo sa reálne deje je, že kapitalisti vyškrábavajú pohár prostriedkov pre prekonanie krízy. Už dosť sa vyčerpali v roku 2008, toto bolo to posledné, čo potrebovali. Krátkodobo sa predišlo väčším stratám, avšak tým si len zasiali omnoho väčšiu katastrofu neznámu dobu v budúcnosti. Ekonómovia škrabajú desatiny percent pri prognózach ekonomického rastu.
Je ťažko predstaviteľné, že ešte niekedy budeme kupovať rožky za 3 centy. Ak buržoázia nepristúpi k veľmi bolestivým opatreniam, tak na súčasnú situáciu v Bratislave, kde sa človek s príjmom 1900€ musí za 24 m2 jednoizbák zadĺžiť na 13 rokov, budeme spomínať v dobrom (Pravda. Koľko musíte zarábať, aby ste dostali úver na bývanie? Odkladať na jednoizbák potrvá aj 13 rokov. 2023.). S infláciou nemáme ako bojovať, pretože sme súčasť Eurozóny. Európska centrálna banka musí zohľadňovať rôzne ekonomiky Európy. Keby sa zdvihla úroková sadzba, čiže zvýšila sa hodnota eura a inflácia bola skrotená, tak by padli všetky zadlžené ekonomiky najmä južnej Európy (Slovensko je na tom v porovnaní ešte dobre). Ctihodní analytici nám teda môžu tak akurát odporučiť utiahnuť si opasky.
Súkromíci, bankári, všetci medzi, toto nevedia spracovať. Nájdeme sem-tam nejakého odvážneho žurnalistu, ktorý sa odváži porýpať v probléme, a aj dokonca ukázať prstom na systém. Aj najvyšší predstavitelia kapitalizmu vidia beznádej, oprávnene sa boja, ale nevedia, čo s tým. Šetrite, investujte, vypnite žiarovečku, oblečte si sveter, poúčajú nás z ich víl a palácov, z daňových rajov na Karibiku. To nás chcú naštvať naschvál?
Obrázok: CNN Prima NEWS
Ale my marxisti dobre vieme čo robiť. Musíme sa organizovať ako pracujúca trieda a zdola tlačiť na zámerne nekompetentné odbory k činom. Musíme každý jeden deň bojovať proti škrtom, tu nás súdruhovia z Česka, z Woltu a Nexenu, vedia inšpirovať. Na Slovensku je vôľa, napr. košickí zamestnanci MHD chceli štrajkovať 14. 02., no opäť boli zradení vedením. Je ešte veľa čo sa učiť.
Obrázok: Facebook Marxistickej Alternatívy
Medzitým my marxisti sa organizujeme, budujeme revolučnú stranu, chodíme šíriť naše myšlienky priamo medzi proletariát, diskutujeme. Študujeme teóriu, stáročia boja pracujúcich za svoje práva. Namiesto vyhorených "ľavičiarov" vieme, že bežní ľudia nie len že sú schopní si sami vládnuť, ale že to je historická nevyhnutnosť.
Preč so všetkým zlom vo svete, s vojnou ruskej a americkej oligarchie nad ukrajinskými trhmi, s prepúšťaniami a škrtmi, s umelým nedostatkom, s imperializmom, pustošením nerozvinutých krajín, s diskrimináciou na základe rasy, náboženstva, sexuality, pohlavia, s nástrojmi na polarizáciu robotníckej triedy.
Chceme zdravú proletársku a roľnícku demokraciu, nie byrokratický, zhnitý robotnícky štát pod palcom Moskvy. Nepotrebujeme milión súkromných podnikov, ktoré si vyrábajú čo sa im zachce, ale demokraticky plánované, efektívne hospodárstvo v rukách pracujúcich. Požadujeme socializmus v našich životoch!
Keď príde zlomový moment, kedy kapitalizmus skolabuje sám na seba a robotnícke hnutie vyvrcholí, budeme pripravení! Pridajte sa ešte dnes!
Napísal Jakub Gaňa