top of page
Vyhledat

BRICS a imperializmus - postoj komunistov

Správa zo samitu BRICS o rozšírení tohto bloku o ďalších 6 krajín vygenerovala vlnu optimistických, ba takmer náboženských vyjadrení od popredných členov Portugalskej komunistickej strany (PKS), kde vychvaľujú prednosti tejto novo rozšírenej skupiny krajín z takzvaného "globálneho juhu".


António Filipe, bývalý poslanec parlamentu a člen ústredného výboru PKS, píše v Expresso, že "rastúca multipolarita BRICS predstavuje príležitosť pre rozvoj bez imperiálneho drobnohľadu pre každú krajinu. ... Je to dobrá správa pre svet a bude mať značný vplyv na vývoj sociálnych sporov."


V Avante!, oficiálnych novinách strany, zase iný člen ústredného výboru Luís Carapinha verejne velebí Čínsku komunistickú stranu. Vyzdvihuje ČKS ako "hnaciu silu pri veľkých investičných projektoch a medzinárodnej spolupráci. ... Sú to iniciatívy, ktoré spolu vytvárajú podklad pre prechod ku spravodlivejšiemu rozvoju sveta, embryo nového medzinárodného ekonomického rádu."


Jeho chválospev ČKS však zakončil s dôležitým varovaním: "Transformácia zbiehaúcich sa ekonomických záujmov globálneho juhu a jeho ľudu v efektívny systém spolupráce sa nezaobíde bez ťažkostí. Nesmieme zabudnúť na úhlavného nepriateľa v každý daný moment tohto procesu." Vskutku, my komunisti nezabúdame na úhlavného nepriateľa v akýkoľvek "daný moment": buržoázia.



BRICS


Nemožno poprieť, že počas posledných desaťročí zažili krajiny BRICS významný rozvoj výrobných síl. Z marxistického hľadiska to nie je zlá vec - práve naopak! Rozvojom priemyslu kapitalistická trieda posilňuje robotnícku a vytvára podmienky pre zvrhnutie samej seba. Ekonomický rozvoj a rast priemyslu sú kľúčové pri plnení úloh socialistickej revolúcie.


Predstavitelia štátov BRICS. Zľava: prezidenti Lula (Brazília), Si Ťin-pching (Čína), Ramaphosa (Juhoafrická republika), premiér Modi (India), minister zahraničných vecí Lavrov (Rusko)


Je treba povedať, že BRICS nie je charita - je to organizácia tzv. "rozvojových ekonomík", ktoré sa zišli, aby svojou kolektívnou rastúcou silou ovplyvnili svetovú politiku. Vládnuce triedy členských štátov BRICS nemajú záujem o "spravodlivejší rozvoj". Naopak, ako každá kapitalistická krajina, majú zálusk na väčší podiel tohto rozvoja, iba pre seba.


Členstvo v BRICS nevymaže ani triedne rozdiely, ani protiklady kapitalizmu v krajine. Neposkytuje akékoľvek riešenie týchto probémov či súčasnej krízy. Tak teda aký "zásadný vplyv" môže BRICS mať na sociálne spory a životné podmienky pracujúcich tried?


Pre komunistov je "spravodlivejší globálny rozvoj" možný iba cez triedny boj a chopenie sa moci proletariátom. Nie je možný cez gang iránskych imámov, egyptských generálov, brazílskych kapitalistov, ruských oligarchov a čínskych byrokratov.



Imperializmus


Je chybné uvažovať o svete ako keby bol rozdelený na dva typy krajín: na jednej strane skupina bohatých, imperialistických štátov (USA, VB, Japonsko...) a na druhej zvyšné chudobné, nerozvinuté krajiny, kompletne závislé od tzv. Západu.


Podľa tohto pohľadu tá druhá skupina nehrá a nemôže hrať nezávislú rolu v globálnej politike a ekonomike - ich činy sú diktované veľkými imperialistickými mocnosťami (najmä USA), čiže nikdy nebudú sami imperialistami.


BRICS na mape. Svetlomodré krajiny sa stanú členmi začiatkom 2024. / Obázok: Wikipédia


Tento pohľad ignoruje realitu. Môžeme napríklad zrovnávať Etiópiu, Bangladeš či Bolíviu s Ruskom a Čínou? Je jasné, že tieto krajiny sú na úplne iných úrovniach ekonomického rozvoja. A ekonomická sila krajiny sa rovná schopnosť uplatňovať jej záujmy: túžba získať väčší podiel svetového trhu, väčší prístup k rope a iným prírodným surovinám, viac prestíže, vojenskej sily, atď.


Rozvoj kapitalizmu nutne vedie k imperializmu, jeho najvyššieho štádiu. Viac ako sto rokov dozadu Lenin vysvetlil, že pomer síl kapitalistických krajín nie je nemenný:


Pol storočia dozadu bolo Nemecko mizerná, nerelevantná krajinka, pri porovnaní sily jeho kapitalizmu so silou britského; to isté s Japonskom a Ruskom. Je "predstaviteľné", že by za 10, 20 rokov relatívna sila týchto imperialistov zostala nezmenená? Niet o čom debatovať.

V jeho Imperializmus, najvyššie štádium kapitalizmu, Lenin menuje 5 základných charakteristík imperializmu:


  • monopolizácia ekonomiky,

  • splynutie bánk a priemyselného kapitálu, vytvárajúce finančný kapitál,

  • export kapitálu,

  • medzinárodné spoločenstvá kapitalistických zemí,

  • rozdelenie sveta, vtedy priamo cez kolónie, dnes neokolonializmom, do "sfér vplyvu".


Môže dnes naozaj niekto odmietať, že rast monopolov, prevaha finančného kapitálu, export kapitálu, účasť na medzinárodných spoločenstvách a hlad po nových trhoch sú uplatniteľné pre dnešnú Čínu a Rusko?


Porovnajme si to s historickým príkladom Portugalska. Počas diktatúry Estado Novo PKS (správne) označila Portugalsko ako kolonizovanú zem, ale zároveň ako kolonizátora. Ak sme v tom čase mohli pomenovať najzaostalejšiu a najchudobnejšiu zem v západnej Európe ako závislú krajinu a zároveň ako kolonizátora, prečo by sme dnes nemohli charakterizovať Čínu a Rusko ako krajiny s imperialistickými ambíciami a politikou, napriek tomu, že USA je stále dominantnou imperialistickou mocou?


Uznanie imperialistického charakteru Ruska a Číny však vôbec nezmenšuje fakt, že americká vláda je najreakčnejšia moc na svete - toto je extrémne dôležité povedať. Preto sme nesporne proti americkému imperializmu. Len za posledných 30 rokov USA zbombardovala alebo napadla Somálsko, Sudán, Juhosláviu, Afganistan, Irak, Lýbiu a Sýriu. Mohli by sme sem tiež pridať nespočet intervencii, vydieraní, sankcii, prevratov a tzv. farebných revolúcii sponzorovaných vládou USA.


Ale americký kapitalizmus nie je nejak zvlášť zlý a odporný. Prebral rolu popredného imperialistu vo svete vďaka jeho pozícii najväčšej kapitalistickej mocnosti. Dnes USA, sama raz kolónia Veľkej Británie, hrá rolu, akú zohrávala Veľká Británia v 19. storočí. Zajtra túto pozíciu môže zastávať akákoľvek iná krajina, ak predbehne USA ako najrozvinutejšiu a najmocnejšiu kapitalistickú veľmoc, z jednoduchého dôvodu, že nezáleží na vyhláseniach buržujov, ale na historických zákonoch vývoja, ktorými sa ich systém riadí.


Musíme teda vyriešiť tento hlavolam: zmenil sa charakter imperializmu od čias Lenina, kedy bolo Portugalsko aj kolonizovaná zem aj kolonizátor? Alebo je to vnímanie imperializmu zo strany PKS, ktoré sa zmenilo?



Miesto Číny vo svete


Fakt, že Číne vládne strana, ktorá samú seba označuje ako komunistickú, neznamená, že jej ekonomika je socialistická. Práve naopak. Byrokratická klika, ktorá dominuje Čínu, viedla v posledných desaťročiach kapitalistickú reštavráciu. V praxi to vyzeralo tak, že sa široko privatizovalo, liberalizoval sa vnútorný trh a zahraničný obchod a krajina sa otvorila zahraničným investíciam na nevídanej škále. Dnes táto krajina priťahuje najviac investorov na svete.


Rozvoj čínskej ekonomiky bol založený na plánovanej znárodnenej ekonomike, ktorá fungovala desaťročia. Ale už tomu nie je tak. Súkromný sektor dnes tvorí 60% ich HDP, tvorí cca. 60% všetkých investícii, viac ako 80% pracovných miest v mestách a okolo 80% zo všetkého biznisu v krajine. Toto má byť tá slávna socialistická ekonomika?


Po Klinčekovej revolúcii v Portugalsku bol znárodnený celý bankový a finančný sektor, spolu s hlavnými vetvami priemyslu. Avšak, napriek veľkosti verejného sektoru (sem-tam s prvkami robotníckej samosprávy), kapitalizmus tam nebol prekonaný. Znárodnené podniky stále boli podriadené trhovým mechanizmom, nie demokratickému plánu, ktorý si riadia sami pracujúci.


Dnešná Čína je charakterizovaná vysoko centralizovaným štátom, ktorý ovláda obrovský verejný sektor a aj niektoré aspekty kapitalistickej ekonomiky. Rola štátu v súkromnom sektore je pozostatok z revolúcie roku 1949. Ťažko zabudnúť na neslávne známy slogan Teng Siao-pchinga, ktorý zobral Bucharinovi, a ktorý čínski byrokrati blažene rozkrikovali v devedesiatych rokoch: "Zbohatni!" Krátko nato, v 2001, Ťiang Ce-minovi pripadla úloha otvorene vyzývať kapitalistov, aby sa pridali do strany. V tom čase sa už členstvom chválilo vyše 100 000 podnikateľov.


Niektorí ľudia argumetnujú, že predsa Lenin tiež zaviedol po Ruskej občianskej vojne Novú ekonomickú politiku, ktorá do určitej miery liberalizovala sovietsku ekonomiku. Tu však nesmieme zabudnúť, že aj za NEP hlavné ekonomické páky ostali v rukách štátu. Ďalej, NEP bol zavedený za veľmi špeciálnych podmienok: krajinu zdevastovala vojna a bola kompletne obklúčená imperialistickými mocnosťami. NEP bol videný ako dočasné opatrenie, ktoré malo pre sovietske Rusko získať trochu času do víťazstva komunistickej revolúcie v západnej Európe.


Čínske prokapitalistické opatrenia sú všetko len nie dočasné. Platia už desaťročia. Kľúčové sektory boli privatizované a lídri Čínskej komunistickej strany nevolajú po svetovej revolúcii, ale aby sa kapitalisti pridali do strany. Vie si niekto predstaviť, že by Lenin advokoval, aby sa ruskí buržuji stali členmi boľševickej strany? Nachádzame tu ďalší kľúčový rozdiel: napriek hrozbe byrokratizácie, ktorá sa vznášala nad sovietskym štátom v skorých dvadsiatych rokoch, ich systém robotníckej demokracie a slobody diskusie sa nedá porovnať s monolitickým čínskym režimom.



Zahraničná politika krajiny je vonkajší prejav záujmov jej vládnucej triedy. Tzv. stratégia 'Jedno pásmo, jedna cesta' je prezentovaná ako priekopník v budovaní nových vzťahov medzi krajinami, v kontraste s terajším americkým rádom.


Budovanie prístavov, ciest, letísk, železníc, inej infraštruktúry a ostatné "produktívne" investície nie sú nič inovatívne - je to export kapitálu! Čína poskytuje úvery, ktoré vraj budú využité na projekty a investície zrealizované čínskymi podnikmi, rovnako ako keď Briti v Indii budovali železnice na úkor Indov. V ani jednom z týchto dvoch prípadov nebol úmysel zjednotiť ľud a regióny týchto krajín, ale drancovať ich zdroje a predať im výrobky z domáceho trhu.


Fakt, že Čína ponúka výhodnejšie pôžičky ako Američania nie je kvôli veľkorysosti čínskeho štátu, ale kvôli núdzi byť konkurencieschopný a núdzi dobyť nové trhy od Ameriky a jej spojencov.


Obrázok: ChinaPower Project



Férovejší svetový poriadok?


Dajme na chvíľu bokom skutočnú natúru BRICS. Ich obhajcovia hovoria o "férovejšiemu rozvoju", ktorá táto organizácia môže priniesť.

Realita je však taká, že kapitalizmus je v kríze. Táto kríza vznikla ako následok protikladov a limitov systému. V posledných desaťročiach ekonomický rast bol možný vďaka lacným úverom a rozvoju svetového obchodu.


Ale čo predtým umožnilo rast sa teraz stáva obrovskou brzdou. Svetová ekonomika je čím ďalej tým viac polarizovaná do dvoch blokov ako následok ekonomickej rivality USA a Číny. Už teraz sa vyvíja v otvorenú obchodnú vojnu, s novými tarifmi, sankciami a obmedzeniami uvalenými na export najnovších technológií. Svetový obchod je tým pádom ohrozovaný silniacou vlnou protekcionizmu, kde sa každá krajina snaží exportovať krízu do svojich susedov. A účet za tento protekcionizmus, za zvýšené ceny zásobných reťazcov a výroby, padne na spotrebiteľov, inými slovami, na pracujúce triedy!


Ako tu môžeme hovoriť o "férovejšom svetovom ráde"? A presne pre koho bude "férovejší"? Pre Dubajských Emirov? Alebo pre robotníka migranta z juhovýchodnej Ázie, ktorý je vykorisťovaný kapitalistami Emirátov do takého stupňa, že to hraničí s otroctvom?


Medzi 2009 a 2022 sa HDP USA takmer zdvojnásobil, z $14,47 biliónov na $25,46 biliónov. Minimálna mzda však ostala na $7,25 na hodinu. Ako benefitovali americkí pracujúci zo všetkého tohto bohatstva, ktoré si "ich" kapitalisti nahrabali na úkor zvyšku sveta?


Aj ak sa BRICS podarí dobyť väčší podiel svetového obchodu, benefitovať z tzv. dedolarizácie a vymotať sa spod západných finančných inštitúcií, vytvorenie väčšieho bohatstva automaticky neznamená lepšie podmienky. A v triednej spoločnosti, ktorá je uprostred krízy, je táto myšlienka iba naivný sen!



Teória permanentnej revolúcie


Po Druhej svetovej vojne, poslúchajúce menševickú-stalinistickú taktiku 'populárneho frontu', komunistické strany volali po aliancii s tzv. progresívnou buržoáziou. V krajinách 'tretieho sveta' vraj existovala anti-imperialistická buržoázia, s ktorou sa proletariát a roľníctvo mohli spojiť, aby vyhrali nezávislosť. Ale vždy a všade, tzv. "anti-imperialistická", "demokratická", "progresívna" buržoázia kolonizovaných zemí nikdy nezabudla na jej nepriateľa, utláčané masy.


Utopický charakter tejto taktiky bol odhalený mnoho krát po mnohých porážkach a potlačených populárnych povstaniach. Populárny front totálne zlyhal pri ubránení sa voči neokoloniálnej dominancii, ktorá vzišla po kolapse priamej koloniálnej nadvlády. Tvrdenie, že kapitalistická trieda môže hrať akúkoľvek progresívnu rolu v "globálnom juhu" je nie len pomýlená, ale aj reakčná.


Pred 1917 rokom bolo Rusko relatívne zaostalá a závislá krajina, napriek tomu, že bolo imperialistické. Síce existovali vysoko industrializované miesta, avšak väčšina krajiny sa veľmi nezmenila od čias nevoľníctva, a roľníctvo bolo naďalej podmanené šľachte. Keď vyvíjal svoju teóriu permanentnej revolúcie, Trockij vysvetlil, že v imperialistickej epoche je národná buržoázia nesporne spätá so zvyškami feudalizmu a imperialistickým kapitálom. Preto je neschopná vykonávať akékoľvek historické úlohy.


Presne ako Trockij predpovedal, skorumpovaná ruská buržoázia bola neschopná vykonať naliehavé úlohy, ktoré si história pýtala, najmä otázku prerozdelenia pôdy. Práve toto umožnilo boľševikom prevziať moc so sloganmi, ktoré boli obsahovo v podstate buržoázno-demokratické, napr. mier, pôda, chlieb, zriadenie Ustanovujúceho zhromaždenia, právo národov ku sebaurčeniu, atď. Ale tu sa ruskí robotníci nezastavili. Vyvlastnili buržoáziu a vydali sa cestou k socialistickej transformácii spoločnosti.


Podobne, kvôli slabosti "národných buržoázií" "globálneho juhu", ako aj ich vzťahom k imperializmu, nebudú schopné vykonať svoje historické úlohy. Vždy budú úlisní posluhovači svetových mocností - či už so základňou v Pekingu alebo vo Washingtone.


V Komunistickom manifeste Marx a Engels napísali: „Emancipácia robotníkov musí byť aktom samotnej robotníckej triedy“. Z tohto hľadiska boľševici v roku 1917 organizovali ruskú robotnícku triedu a viedli ju v boji proti reakčnej cárskej šľachte, proti takzvanej „liberálnej“ ruskej buržoázii a proti imperialistickým mocnostiam Dohody a Ústredných mocností.


Včera, ako aj dnes, my komunisti zastávame názor, že „emancipácia robotníkov musí byť aktom samotnej robotníckej triedy“ – ich a nikoho iného!



Andrea Rossi - Colectivo Marxista, Portugalsko

13. September 2023

68 zobrazení
bottom of page